čo som si korešpondoval s anonymným slovenským národným socialistom Matejom (http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=217). Téma národa a štátu tvorila „frontovú líniu“ našej diskusie.
Národ, ako to vidím, je predovšetkým jazykové spoločenstvo. Niektorí tvrdia, že aj kultúrne, ale to nie je pravda. Veď napríklad Slovák je Slovákovi vlkom častejšie ako Indovi, Rusovi, či Američanovi, s ktorým sa zväčša vidí akurát tak na letisku, či u Mc Donalda. S nikým iným si však nedokáže tak hladko vymieňať slová a vety (komunikovať) ako s krajanom, rodákom. Jasne, že nehovorím o zdieľaní obsahov a interpretácii slov a viet. Napokon, stačí si prečítať maily, ktoré sme si vymenili s Matejom – po slovensky.
Áno, národy si nárokujú teritóriá. To si však nárokujú aj šimpanzy – kvôli potrave, samičkám a možno aj z obyčajného plezíru. Dokonca sa, podobne ako ľudia, kvôli teritóriám (profitu, ženám...) zabíjajú. Ľudia v prípade anexie a kolonizácie nových teritórií hovoria o životnom priestore, zdrojoch potravy a surovín, národných či strategických záujmoch a podobne. Tí, čo boli anektovaní a kolonizovaní, hovoria o útlaku. Údel obete patrí v dejinách malým alebo slabým národom..., alebo sa používa ako mobilizačná floskula „za našu vec“.
Životný priestor treba ohradiť hradbami – virtuálnymi alebo skutočnými. Virtuálnymi môžu byť napríklad pravidlá, symboly, normy, rituály..., národná mytológia. Národné štáty sú pomerne moderný výmysel. Výbuch nacionalizmu v 19. storočí dal vzniknúť aj nejednej deviácii (napríklad národný socializmus Tretej Ríše). Popravde však treba povedať, že existuje aj nacionalizmus, ako reakcia na tlak a útlak (napríklad sionizmus), či ideologický internacionalizmus s podobne krvavou históriou ako národný socializmus.
V každodennom živote napokon aj tak rozhoduje osobná reflexia. Napríklad ja som Slovák, pretože hovorím a myslím po slovensky. S tým naozaj ani ja, ani tí, ktorí ma za Slováka nepovažujú, nič nenarobíme. Mám však k štátu – Slovenskej republike – veľmi rezervovaný vzťah. Veď tá prvá (vojnová, fašistická Slovenská republika) nás poslala na smrť do koncentračných táborov, tá druhá (komunistická) nás „vyvlastnila“ a tá tretia zo mňa spravila emigranta. Domov a vlasť mám dnes v Čechách, presnejšie v Prahe.
Som Slovák v Čechách. Teoreticky by som bol radšej Slovákom v Kalifornii. Je tu však opäť problém jazyka, komunikácie – po česky viem podstatne lepšie ako anglicky. Aj tu sa mi však občas stane, čo bolo na Slovensku bežné – že ma nevnímajú ako Čecha, ani ako Slováka, ale ako žida. A môjho priateľa Ruda Dzurka ako Cigáňa. Ešte že žijeme v EÚ, ktorá pre nás utvorila obrovské teritórium, v ňom máme možnosť utvárať svoje domovy a pomerne slobodne rozhodovať o krajine, ktorú chceme považovať za svoju vlasť.
Čo však drží pohromade multinárodné spoločenstvo v hraniciach štátov? Predovšetkým potreba bezpečných domovov, udržateľnej existencie, nádej na kvalitný život... a určite aj emócie a pravidlá, ktoré nás existenciálne zakotvujú. Pravidlá, ktoré nám napríklad poskytujú ilúziu demokracie, nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a civilizačnej zakotvenosti. „Do pekla so slobodou!“, videl som nedávno na transparente v rukách zahalenej muslimskej ženy na akejsi demonštrácii v N.Y.
P.S.
Prvú verziu textu som poslal na pripomienky priateľom – literárnemu vedcovi Petrovi Zajacovi, sociológovi Palovi Fričovi a bratovi Egonovi. Tu je naša krátka diskusia:
Palo Frič.: „...nejako mi uniká aké poučenie si má z toho čitateľ vziať. Je to obsiahnuté už v tej prvej vete a to ostatné má dokazovať, že kultúra nehrá rolu? No a nie je jazyk súčasťou kultúry? Jazyk je sociálna inštitúcia, konsenzus, pravidlá a sankcie za ich porušovanie a dodržovanie, národy sú asi najväčšie komunity s vlastnou samosprávou, ktorá sa už dávno osamostatnila vo forme politických a byrokratických inštitúcií, ktoré vytvárajú na ľudí tlak aby boli pohromade, inak by tí, čo sedia na politických a byrokratických postoch, nemali čo robiť. Áno, sú tu elity, ktoré majú záujem aby národy držali pohromade a pokiaľ sa chovajú inteligentne a nevyprovokujú vznik novej elity (svojou aroganciou, ignorantstvom, lakomosťou, nenávisťou k inakosti ...), ktorá ich zmetie alebo im odoberie kus ich stáda, tak to všetko môže fungovať ako perpetum mobile, ale jak už hovorieval Vilfredo Pareto, elity stále páchajú svoju samovraždu, nie sú dostatočne inteligentné, aby sa udržali vo svojich pozíciách.
Peter Zajac: Švajčiar a Rakúšan hovoria po nemecky, ale cítia sa byť Švajčiarom a Rakúšanom. Jazyk je teda na vymedzenie príslušnosti k národu nedostatočný.
Egon: Pokiaľ ide o tvoju osobnú reflexiu. Takéto veci si potrebuje vyjasňovať iba človek, ktorý nemá dosť jasne definovateľnú identitu: Slovák v Prahe, Žid v Slovákovi.... typický diasporický človek. Keby som ja mal odpovedať na otázku, čo je na takých ľuďoch, ako si Ty alebo ja, židovské, povedal by som, že je to potreba stále znova a znova si vyjasňovať svoju identitu.
K Palovi a Petrovi: Áno, jazyk (ako nástroj komunikácie) je súčasťou kultúry. Asi som mal použiť slovo kultúrnosť, v zmysle, ako ho raz použila spisovateľka a cestovateľka Milena Holcová. To by asi lepšie odrážalo fakt, že do jednej kultúry patrí aj kultivovaný človek aj kadejaký hulvát a grázel. Názor, že národy „vyrábajú“ elity, si zasluhuje analýzu. Možno by viedla ku konštatovaniu, že otcovia zakladatelia trpeli podobnou chorobou – xenofóbiou. Alebo iba národnú zástavu použili ako výťah k moci a profitu.
A k Egonovi: v dnešnom svete (globalizovanom, postmodernom…?) pribúda „diasporických“ ľudí. Tu je fragment mailu, ktorý mi prišiel včera z Austrálie: „…aj tu v Austrálii ľudské práva sú porušované… Aj Austrália má svoj Holocaust a stále sa snaží to prehliadať a starať sa hlavne o finančnú stabilitu a najstarší obyvatelia tejto planéty so všetkou tou múdrosťou putujú po parkoch bez koreňov, bez miesta.Tak ako aj ja a aj vy boli nevedomky „displaced“, a preto je ich bolesť mojou bolesťou.“
Národ, ako to vidím, je predovšetkým jazykové spoločenstvo. Niektorí tvrdia, že aj kultúrne, ale to nie je pravda. Veď napríklad Slovák je Slovákovi vlkom častejšie ako Indovi, Rusovi, či Američanovi, s ktorým sa zväčša vidí akurát tak na letisku, či u Mc Donalda. S nikým iným si však nedokáže tak hladko vymieňať slová a vety (komunikovať) ako s krajanom, rodákom. Jasne, že nehovorím o zdieľaní obsahov a interpretácii slov a viet. Napokon, stačí si prečítať maily, ktoré sme si vymenili s Matejom – po slovensky.
Áno, národy si nárokujú teritóriá. To si však nárokujú aj šimpanzy – kvôli potrave, samičkám a možno aj z obyčajného plezíru. Dokonca sa, podobne ako ľudia, kvôli teritóriám (profitu, ženám...) zabíjajú. Ľudia v prípade anexie a kolonizácie nových teritórií hovoria o životnom priestore, zdrojoch potravy a surovín, národných či strategických záujmoch a podobne. Tí, čo boli anektovaní a kolonizovaní, hovoria o útlaku. Údel obete patrí v dejinách malým alebo slabým národom..., alebo sa používa ako mobilizačná floskula „za našu vec“.
Životný priestor treba ohradiť hradbami – virtuálnymi alebo skutočnými. Virtuálnymi môžu byť napríklad pravidlá, symboly, normy, rituály..., národná mytológia. Národné štáty sú pomerne moderný výmysel. Výbuch nacionalizmu v 19. storočí dal vzniknúť aj nejednej deviácii (napríklad národný socializmus Tretej Ríše). Popravde však treba povedať, že existuje aj nacionalizmus, ako reakcia na tlak a útlak (napríklad sionizmus), či ideologický internacionalizmus s podobne krvavou históriou ako národný socializmus.
V každodennom živote napokon aj tak rozhoduje osobná reflexia. Napríklad ja som Slovák, pretože hovorím a myslím po slovensky. S tým naozaj ani ja, ani tí, ktorí ma za Slováka nepovažujú, nič nenarobíme. Mám však k štátu – Slovenskej republike – veľmi rezervovaný vzťah. Veď tá prvá (vojnová, fašistická Slovenská republika) nás poslala na smrť do koncentračných táborov, tá druhá (komunistická) nás „vyvlastnila“ a tá tretia zo mňa spravila emigranta. Domov a vlasť mám dnes v Čechách, presnejšie v Prahe.
Som Slovák v Čechách. Teoreticky by som bol radšej Slovákom v Kalifornii. Je tu však opäť problém jazyka, komunikácie – po česky viem podstatne lepšie ako anglicky. Aj tu sa mi však občas stane, čo bolo na Slovensku bežné – že ma nevnímajú ako Čecha, ani ako Slováka, ale ako žida. A môjho priateľa Ruda Dzurka ako Cigáňa. Ešte že žijeme v EÚ, ktorá pre nás utvorila obrovské teritórium, v ňom máme možnosť utvárať svoje domovy a pomerne slobodne rozhodovať o krajine, ktorú chceme považovať za svoju vlasť.
Čo však drží pohromade multinárodné spoločenstvo v hraniciach štátov? Predovšetkým potreba bezpečných domovov, udržateľnej existencie, nádej na kvalitný život... a určite aj emócie a pravidlá, ktoré nás existenciálne zakotvujú. Pravidlá, ktoré nám napríklad poskytujú ilúziu demokracie, nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a civilizačnej zakotvenosti. „Do pekla so slobodou!“, videl som nedávno na transparente v rukách zahalenej muslimskej ženy na akejsi demonštrácii v N.Y.
P.S.
Prvú verziu textu som poslal na pripomienky priateľom – literárnemu vedcovi Petrovi Zajacovi, sociológovi Palovi Fričovi a bratovi Egonovi. Tu je naša krátka diskusia:
Palo Frič.: „...nejako mi uniká aké poučenie si má z toho čitateľ vziať. Je to obsiahnuté už v tej prvej vete a to ostatné má dokazovať, že kultúra nehrá rolu? No a nie je jazyk súčasťou kultúry? Jazyk je sociálna inštitúcia, konsenzus, pravidlá a sankcie za ich porušovanie a dodržovanie, národy sú asi najväčšie komunity s vlastnou samosprávou, ktorá sa už dávno osamostatnila vo forme politických a byrokratických inštitúcií, ktoré vytvárajú na ľudí tlak aby boli pohromade, inak by tí, čo sedia na politických a byrokratických postoch, nemali čo robiť. Áno, sú tu elity, ktoré majú záujem aby národy držali pohromade a pokiaľ sa chovajú inteligentne a nevyprovokujú vznik novej elity (svojou aroganciou, ignorantstvom, lakomosťou, nenávisťou k inakosti ...), ktorá ich zmetie alebo im odoberie kus ich stáda, tak to všetko môže fungovať ako perpetum mobile, ale jak už hovorieval Vilfredo Pareto, elity stále páchajú svoju samovraždu, nie sú dostatočne inteligentné, aby sa udržali vo svojich pozíciách.
Peter Zajac: Švajčiar a Rakúšan hovoria po nemecky, ale cítia sa byť Švajčiarom a Rakúšanom. Jazyk je teda na vymedzenie príslušnosti k národu nedostatočný.
Egon: Pokiaľ ide o tvoju osobnú reflexiu. Takéto veci si potrebuje vyjasňovať iba človek, ktorý nemá dosť jasne definovateľnú identitu: Slovák v Prahe, Žid v Slovákovi.... typický diasporický človek. Keby som ja mal odpovedať na otázku, čo je na takých ľuďoch, ako si Ty alebo ja, židovské, povedal by som, že je to potreba stále znova a znova si vyjasňovať svoju identitu.
K Palovi a Petrovi: Áno, jazyk (ako nástroj komunikácie) je súčasťou kultúry. Asi som mal použiť slovo kultúrnosť, v zmysle, ako ho raz použila spisovateľka a cestovateľka Milena Holcová. To by asi lepšie odrážalo fakt, že do jednej kultúry patrí aj kultivovaný človek aj kadejaký hulvát a grázel. Názor, že národy „vyrábajú“ elity, si zasluhuje analýzu. Možno by viedla ku konštatovaniu, že otcovia zakladatelia trpeli podobnou chorobou – xenofóbiou. Alebo iba národnú zástavu použili ako výťah k moci a profitu.
A k Egonovi: v dnešnom svete (globalizovanom, postmodernom…?) pribúda „diasporických“ ľudí. Tu je fragment mailu, ktorý mi prišiel včera z Austrálie: „…aj tu v Austrálii ľudské práva sú porušované… Aj Austrália má svoj Holocaust a stále sa snaží to prehliadať a starať sa hlavne o finančnú stabilitu a najstarší obyvatelia tejto planéty so všetkou tou múdrosťou putujú po parkoch bez koreňov, bez miesta.Tak ako aj ja a aj vy boli nevedomky „displaced“, a preto je ich bolesť mojou bolesťou.“