Laco Szigeti, skvelý človek, slovenský Maďar z Dunajskej Stredy, vydavateľ, povedal: „Za komunizmu som si myslel, že sa na Slovensku necítim doma preto, že je komunizmus, dnes viem, že to je preto, že nás tu nechcú.“
Ako slovenský Žid to cítim podobne. Ako to asi cítia slovenskí Rómovia? A tí, čo si nepriali rozpad Československa? V tej krajinke žije hŕstka ľudí a ešte aj tí si to komplikujú, kam až to ide. Čo potom čakať od „veľkého sveta“?
Aby nedošlo k omylu: viem, že tých, čo na Slovensku nechcú Maďarov, Židov, Rómov, kozmopolitov... je menšina. Je to však menšina nenávistná, agresívna a potenciálne násilnícka. Konfrontácia s týmito ľuďmi predpokladá plné nasadenie, konflikt, boj. Stojí to za to, keď nejde o život? A keď už pôjde o život, nezachová sa takzvaná mlčiaca väčšina podobne, ako počas vojnovej Slovenskej republiky, či potom počas komunizmu?
Veľakrát som o veciach vlasti a domova premýšľal. Domov mám momentálne v Prahe, kde bývam. V Bratislave pár kamarátov, brata a mamin hrob. Niekoľko ďalších priateľov a príbuzných je roztrúsených po Slovensku. Jasne, slovenčina. Žiaden jazyk nepoznám lepšie a jazyk je o komunikácii a komunikácia o vzťahoch. Ale vlasť? Tento zabudnutý kút sveta, zrnko prachu v nekonečne? Táto pôda, pokropená aj krvou tých, ktorých tu nechceli?
Rok 2009 bol pre mňa obzvlášť namáhavý. Dva veľké projekty, starnúce telo. Častejšie ako inokedy som myslel na smrť. Bolo by fajn, keby bola rýchla a dôstojná. Požiadam ženu a deti, aby ma nechali spáliť a popol rozsypali v Terezíne, v tom mŕtvom meste, bývalom koncentráku, kde som sa, nechtiac, narodil. Áno, toto je symbol celej tej nezmyselnej národoveckej mytológie, mytológie pôdy a krvi.
Nezmyselnej? Pod akou zástavou by sa však potom grupovali davy na námestiach, na štadiónoch, na e – fórach, pri televízoroch...? A kde by hľadali teplé lono istoty, príslušnosti, identity? Chce sa mi našepkávať: Vo viere, idioti! V Bohu! V láske! Pretože sloboda nie je pre vás. Je to bremeno, ktoré si vydupe a unesie málokto.
P.S.
Týmto textom som v novembri 2009 uzavrel takmer trojročnú robotu na filme Krátká dlouhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) a na filme Dobré ráno Slovensko (videá, ktoré boli podkladom pre film, sú v 26tich pokračovaniach na tomto blogu). Napokon som ho zaradil do epilógu reedície svojej knihy Z prvej ruky, ktorú som napísal v roku 1990, a sem. Cítim to ako bodku za témami, ktoré ma tie tri roky sprevádzali.
Aby nedošlo k omylu: viem, že tých, čo na Slovensku nechcú Maďarov, Židov, Rómov, kozmopolitov... je menšina. Je to však menšina nenávistná, agresívna a potenciálne násilnícka. Konfrontácia s týmito ľuďmi predpokladá plné nasadenie, konflikt, boj. Stojí to za to, keď nejde o život? A keď už pôjde o život, nezachová sa takzvaná mlčiaca väčšina podobne, ako počas vojnovej Slovenskej republiky, či potom počas komunizmu?
Veľakrát som o veciach vlasti a domova premýšľal. Domov mám momentálne v Prahe, kde bývam. V Bratislave pár kamarátov, brata a mamin hrob. Niekoľko ďalších priateľov a príbuzných je roztrúsených po Slovensku. Jasne, slovenčina. Žiaden jazyk nepoznám lepšie a jazyk je o komunikácii a komunikácia o vzťahoch. Ale vlasť? Tento zabudnutý kút sveta, zrnko prachu v nekonečne? Táto pôda, pokropená aj krvou tých, ktorých tu nechceli?
Rok 2009 bol pre mňa obzvlášť namáhavý. Dva veľké projekty, starnúce telo. Častejšie ako inokedy som myslel na smrť. Bolo by fajn, keby bola rýchla a dôstojná. Požiadam ženu a deti, aby ma nechali spáliť a popol rozsypali v Terezíne, v tom mŕtvom meste, bývalom koncentráku, kde som sa, nechtiac, narodil. Áno, toto je symbol celej tej nezmyselnej národoveckej mytológie, mytológie pôdy a krvi.
Nezmyselnej? Pod akou zástavou by sa však potom grupovali davy na námestiach, na štadiónoch, na e – fórach, pri televízoroch...? A kde by hľadali teplé lono istoty, príslušnosti, identity? Chce sa mi našepkávať: Vo viere, idioti! V Bohu! V láske! Pretože sloboda nie je pre vás. Je to bremeno, ktoré si vydupe a unesie málokto.
P.S.
Týmto textom som v novembri 2009 uzavrel takmer trojročnú robotu na filme Krátká dlouhá cesta (www.kratkadlouhacesta.cz) a na filme Dobré ráno Slovensko (videá, ktoré boli podkladom pre film, sú v 26tich pokračovaniach na tomto blogu). Napokon som ho zaradil do epilógu reedície svojej knihy Z prvej ruky, ktorú som napísal v roku 1990, a sem. Cítim to ako bodku za témami, ktoré ma tie tri roky sprevádzali.