Václav Havel je symbol, ktorý sa postupne menil na človeka. Väčšinou je to naopak – z ľudí sa stávajú symboly až po smrti náležitej práci propagandy a dejepiscov. Aspoň z môjho pohľadu sa to tak javí.
V čase, keď sme viedli normalizované životy, on rebeloval. V čase, keď sme postávali vo frontoch na kadejakú blbosť, on sedel vo väzení. V čase, keď sme mlčali, on hovoril. A keďže sme ho nikdy nevideli naživo, predstavovali sme si ho ako mýtickú bytosť. Napokon, samizdatový Český snář, sa k nám prihováral zo sveta, ktorý sme za skutočný nemohli považovať ani náhodou. Takto naozaj nevyzerali naše mejdany, naše voľné chvíle, naše zamestnania. Václav Havel bol skutočná elita disentu a hviezda undergroundu. Toto nemyslím pejoratívne. Úprimne sme týchto ľudí obdivovali a úprimne sme im závideli. Do väzenia sa nám však nechcelo a na napísanie Moci bezmocných nám chýbal talent a schopnosti.
Po novembri 1989 sme v ňom spoznali muža menšej postavy, milého úsmevu, rozpačitého verbálneho prejavu. Bolo fajn dať si s ním pivo alebo panáka, pohovoriť o veciach celospoločenského dosahu, spolupracovať s ním ... a nesúhlasiť s ním. Áno, mali sme problém pochopiť snahu Václava Havla vyriešiť názov spoločného štátu Čechov a Slovákov akosi všetkým navzdory a jedným vrzom. Mali sme problém vysvetľovať mu niektoré slovenské „špecifiká“ – od rómskych osád až po dramatické dopady konverzie zbrojného priemyslu na strednom Slovensku. Často nás tiež prekvapoval svojimi rozhodnutiami – napríklad keď vymenoval odvolaného komunistického funkcionára Schustera za veľvyslanca v Kanade. To bolo prvýkrát, čo som si uvedomil, že rozdávanie trafík patrí k politike. Do dejín pravdepodobne vojde aj novotvar „humanitárne bombardovanie“. Bol to však stále Václav Havel – celistvá osobnosť mimoriadnych kvalít a rozhľadu. A ostal ňou aj v trochu malicherných sporoch s Václavom Klausom.
Prežívali sme s ním jeho choroby, radosti a strasti. Lenže už to nebolo prežívanie príbehu mýtickej bytosti. Václav Havel sa pomaly premenil zo symbolu na človeka, z legendy na prezidenta a starnúceho muža.
Jeho poslednú knihu „Stručně prosim“ som už čítal ako dielko akéhokoľvek iného súčasníka. Nie so všetkým sa dalo súhlasiť. To už Havel zabudol? Dával som si na pár miestach otázku. Tak trochu s nostalgiou za časmi, keď mal prst na tepe doby a my sme mu pritom sekundovali. Jedno je však isté, na rozdiel od nás Václav Havel zostane v histórii. A zostane v nej právom.
Fedor Gál (pri príležitosti 70-tych narodenín Václava Havla)
V čase, keď sme viedli normalizované životy, on rebeloval. V čase, keď sme postávali vo frontoch na kadejakú blbosť, on sedel vo väzení. V čase, keď sme mlčali, on hovoril. A keďže sme ho nikdy nevideli naživo, predstavovali sme si ho ako mýtickú bytosť. Napokon, samizdatový Český snář, sa k nám prihováral zo sveta, ktorý sme za skutočný nemohli považovať ani náhodou. Takto naozaj nevyzerali naše mejdany, naše voľné chvíle, naše zamestnania. Václav Havel bol skutočná elita disentu a hviezda undergroundu. Toto nemyslím pejoratívne. Úprimne sme týchto ľudí obdivovali a úprimne sme im závideli. Do väzenia sa nám však nechcelo a na napísanie Moci bezmocných nám chýbal talent a schopnosti.
Po novembri 1989 sme v ňom spoznali muža menšej postavy, milého úsmevu, rozpačitého verbálneho prejavu. Bolo fajn dať si s ním pivo alebo panáka, pohovoriť o veciach celospoločenského dosahu, spolupracovať s ním ... a nesúhlasiť s ním. Áno, mali sme problém pochopiť snahu Václava Havla vyriešiť názov spoločného štátu Čechov a Slovákov akosi všetkým navzdory a jedným vrzom. Mali sme problém vysvetľovať mu niektoré slovenské „špecifiká“ – od rómskych osád až po dramatické dopady konverzie zbrojného priemyslu na strednom Slovensku. Často nás tiež prekvapoval svojimi rozhodnutiami – napríklad keď vymenoval odvolaného komunistického funkcionára Schustera za veľvyslanca v Kanade. To bolo prvýkrát, čo som si uvedomil, že rozdávanie trafík patrí k politike. Do dejín pravdepodobne vojde aj novotvar „humanitárne bombardovanie“. Bol to však stále Václav Havel – celistvá osobnosť mimoriadnych kvalít a rozhľadu. A ostal ňou aj v trochu malicherných sporoch s Václavom Klausom.
Prežívali sme s ním jeho choroby, radosti a strasti. Lenže už to nebolo prežívanie príbehu mýtickej bytosti. Václav Havel sa pomaly premenil zo symbolu na človeka, z legendy na prezidenta a starnúceho muža.
Jeho poslednú knihu „Stručně prosim“ som už čítal ako dielko akéhokoľvek iného súčasníka. Nie so všetkým sa dalo súhlasiť. To už Havel zabudol? Dával som si na pár miestach otázku. Tak trochu s nostalgiou za časmi, keď mal prst na tepe doby a my sme mu pritom sekundovali. Jedno je však isté, na rozdiel od nás Václav Havel zostane v histórii. A zostane v nej právom.
Fedor Gál (pri príležitosti 70-tych narodenín Václava Havla)