V čase trnavskej iniciatívy boli celkom evidentné aj snahy spojiť návrat Jána Budaja do aktívnej politiky s dosadením Vladimíra Mečiara na čelo hnutia.
Siedmeho alebo ôsmeho decembra 1990 sa konalo zasadnutie Slovenskej rady VPN, ktoré sme očakávali s istou nervozitou. V. Mečiar pár dní predtým totiž ohlásil možnosť svojho nástupu (v rozhovore s prezidentom Havlom na pražskom hrade) na čelo hnutia, v médiách vyslovil svoju nedôveru federálnemu premiérovi (a mužovi VPN M. Čalfovi); oprávnene sa predpokladaIo, že práve na tomto stretnutí vystúpi trnavská skupina so svojimi požiadavkami. Napokon sa však stalo niečo iné. Pri rokovaní Rady som premiérovi vyčítal spôsob, akým zvyšuje napätie na našej politickej scéne. Mal som namysli predovšetkým fakt, že našim českým partnerom predkladá razantné tézy, ktoré nevzišli z politických dohôd (pred diskusiou o kompetenčných zákonoch vo Federálnom parlamente napríklad oznámil pri uzavretom rokovaní s českou vládou, že Slovenská národná rada je pripravená v prípade konfliktu vyhlásiť svoju zvrchovanosť), že nerešpektuje pravidlá normálnej politickej "hry" (často sme sa o jeho rozhodnutiach dozvedeli až z televízie či novín), že vnáša do politického života napätie a natoľko hektické tempo, že sme postavení neraz pred nutnosť bojovať súčasne na viacerých frontoch.
Rokovanie Rady VPN sa skončilo asi po desiatich hodinách celkom jednoznačnými vyhláseniami - rešpektovať pri riešení česko-slovenských problémov ústavnú cestu, riešiť personálne zmeny v jestvujúcej štruktúre moci (t. j. aj v hnutí) korektným dialógom a zvolať na február 1991 snem VPN, na ktorom sa bude diskutovať o súčasnom stave a perspektívach hnutia. Január 1991 bol mesiac „veľkých príprav". Vo vzduchu viselo napätie. Vládny denník Národná obroda - prostredníctvom komentátora Igora CibuI'u - zvestoval národu nevyhnutnosť uchopenia moci vo VPN Vladimírom Mečiarom, ("inak nás tí Češi úplne prečurajú"). VKoordinačnom centre VPN sme mali jednotný postoj: Mečiar je britký premiér, ale spraviť z neho „vodcu" by bolo tragédiou. To čo mám na mysli budem ilustrovať časťou listu, ktorý mi poslal priateľ z Paríža, odkiaľ pozoroval, čo sa vlastne na Slovensku deje.
"Mečiarovo myslenie - ktoré si celkom iste zasluhuje obdiv pre svoju jednoduchosť a konzistenciu: je potešením počúvať jeho prejavy, krásnu lineárnu logiku, súvislý slovný prejav bez zádrhov a prerieknutí - mi pripadá ako myslenie Reagana: na zložité problémy hľadať jednoduché riešenia. Čo však vyšlo Reaganovi v prebohatej krajine, aj keď ju zaťažil obrovským štátnym dlhom, zrejme nemôže vyjsť u nás; nám treba myslieť a konať systémovo a pri zjednodušovaní poriadne zvažovať dôsledky. Toto zjednodušovanie dobre vidieť v teoretickej sfére, kde by človek od profesionálneho právnika predsa len čakal viac znalostí a menej schém, demagogicky elegantných: národ ako základná jednotka štátnej suverenity; aktuálnosť a perspektívnosť národných štátov; delegovanie právomocí zo
suverénnych republík na federáciu atď. Čakalo by sa tiež jedno: znalosť toho, že demokratická politika je hrou podľa pravidiel a tam, kde sa menia pravidlá v priebehu hry, končí sa hra a protihráč nás začne brať ako nepriateľa. Horšie ešte je, čo nám zjednodušenie prinieslo vo sfére politickej a ekonomickej praxe. O to mi ide a kvôli tomu Ti píšem. Neviem si predstaviť, čo bude s našou "samostatnou" ekonomikou po 1. januári (1991- pozn. aut.) ... "
Vtom čase však už prebiehali dramatické zmeny v Občianskom fóre, ktoré mohli byť v mnohom predobrazom našich vlastných osudov. Na čele tohto hnutia si za masívnej podpory nespokojných okresov upevňoval svoje mocenské postavenie Václav Klaus, ktorého zjavné úsilie pretvoriť Občianske fórum na pravicovú politickú stranu bolo v tom čase signálom rozpadu Občianskeho fóra na niekoľko prúdov - pravicový, liberálno-demokratický a ľavicový. Osobne som proces takejto diferenciácie Občianskeho fóra považoval za prirodzený. Znepokojoval ma však spôsob, akým prebiehal. Vízia profilovonia novej pravicovej strany sa na nižších úrovniach hierarchie OF vnímala predovšetkým ako štart k definitívnemu vyrovnaniu sa s "triednym nepriateľom". V dokumentoch z konferencie OF venovanej týmto problémom (konala sa 10. 12. 1990 v Olomouci) som sa napríklad dočítal, že dôjde k „definitivnímu odstranění lidí zkorumpovaných a netalentovaných" či k lustráciám všetkých členov obecných zastupiteľstiev a ich náhradníkov. Predstava, že môže "tu a teraz" jestvovať mohutná skupina ľudí – členov víťazného politického hnutia - čo si reálne želá kádrovú vojnu a lustrácie masy ľudí, ktorí už nastúpili do svojich úradov na základe výsledkov komunálnych volieb, ma naplnila úžasom a znepokojením. A to už nehovorím o tom, že sa Klaus s bohorovným pokojom chystal na odstavenie celej plejády protagonistov ponovembrového vývoja len preto, že nezdieľali jeho názory alebo preto, že kedysi boli členmi Komunistickej strany. Keď som sa vzápätí dozvedel, že vo federálnom parlamente vzniká popri skupine demokratickej pravice aj skupina liberálnej orientácie, prijal som túto správu s uspokojením.
Treba však popravde povedať, že fenomén "Klaus" (t. j. fenomén vodcu s nekooperatívnym správaním a nie príliš vyzretou politickou kultúrou) a diferenciácia Občianskeho fóra majú a budú mať pre VPN závažné dôsledky. To, čo na povrchu politickej scény vyzerá ako prirodzená diferenciácia, to je v skutočnosti celkom legitímny politický boj, ktorý sa môže v konečnom štádiu prejaviť aj zásadnými zmenami v zastupujúcej štruktúre moci. Nerád by som robil predčasné závery (konečnú redakciu tejto kapitoly som robil v druhej polovici januára 1991), ale v krátkom čase sa môže ukázať, že niektoré z vecných problémov (napríklad prijímanie republikových a federálnej ústavy) sa stane terénom, kde si novosformované politické zoskupenia vyskúšajú sily spôsobom, ktorý môže opäť ohroziť našu ešte vždy krehkú spoločenskú scénu.
Vráťme sa však k vnútornému vreniu v hnutí VPN. To malo, samozrejme, svoju mikro a makrorovinu. V mikrorovine šlo predovšetkým o riešenie problémov konkrétnych miest a obcí. Som presvedčený, že práve tu sa v drámach každodenných problémov - rodila perspektíva našej spoločnosti. Osobne som však bol zainteresovaný do tzv. „veľke] politiky". Musím priznať, že to nebol zážitok príliš osviežujúci. Rád by som tento svoj pocit demonštroval na konkrétnom príklade. V týždni medzi 7.až 13. decembrom 1990 sa rozhodovalo o osudoch federatívneho usporiadania Českej a Slovenskej republiky. Jazýčkom na váhe bol zákon o deľbe kompetencií medzi republikami a federálnymi orgánmi, o ktorých som sa už zmienil. Začalo sa to 7. decembra, keď premiér Mečiar v televízii tvrdo zaútočil na federálneho predsedu vlády Mariána Čalfu. Vyčítal mu, že prekračuje program VPN a implicite navrhol jeho odvolanie. Súčasne obvinil ministrov federálnej vlády Klausa, Dlouhého a Vavrouška z protislovenskej politiky. V tých istých televíznych novinách prišiel protiúder. Klaus, Dlouhý a Čalfa obvinili Mečiara z nezodpovednosti. V pozadí bol - tak to aspoň vnímala verejnosť – boj o kompetencie, ktoré sa v najbližších dňoch mali stať predmetom rokovania vo Federálnom zhromaždení. Vzápätí sa začala situácia zauzlovať nad kritickú mieru. Premiér Českej vlády Petr Pithart sa v českom parlamente vyjadril (niekoľkokrát jeho prejav odvysielal aj rozhlas) v tom zmysle, že federácia je ohrozená spupnosťou federálnych byrokratov a vôľou slovenského parlamentu vyhlásiť v prípade neschválenia kompetenčných zákonov svoju zvrchovanosť nad zákonmi federálnymi.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
Rokovanie Rady VPN sa skončilo asi po desiatich hodinách celkom jednoznačnými vyhláseniami - rešpektovať pri riešení česko-slovenských problémov ústavnú cestu, riešiť personálne zmeny v jestvujúcej štruktúre moci (t. j. aj v hnutí) korektným dialógom a zvolať na február 1991 snem VPN, na ktorom sa bude diskutovať o súčasnom stave a perspektívach hnutia. Január 1991 bol mesiac „veľkých príprav". Vo vzduchu viselo napätie. Vládny denník Národná obroda - prostredníctvom komentátora Igora CibuI'u - zvestoval národu nevyhnutnosť uchopenia moci vo VPN Vladimírom Mečiarom, ("inak nás tí Češi úplne prečurajú"). VKoordinačnom centre VPN sme mali jednotný postoj: Mečiar je britký premiér, ale spraviť z neho „vodcu" by bolo tragédiou. To čo mám na mysli budem ilustrovať časťou listu, ktorý mi poslal priateľ z Paríža, odkiaľ pozoroval, čo sa vlastne na Slovensku deje.
"Mečiarovo myslenie - ktoré si celkom iste zasluhuje obdiv pre svoju jednoduchosť a konzistenciu: je potešením počúvať jeho prejavy, krásnu lineárnu logiku, súvislý slovný prejav bez zádrhov a prerieknutí - mi pripadá ako myslenie Reagana: na zložité problémy hľadať jednoduché riešenia. Čo však vyšlo Reaganovi v prebohatej krajine, aj keď ju zaťažil obrovským štátnym dlhom, zrejme nemôže vyjsť u nás; nám treba myslieť a konať systémovo a pri zjednodušovaní poriadne zvažovať dôsledky. Toto zjednodušovanie dobre vidieť v teoretickej sfére, kde by človek od profesionálneho právnika predsa len čakal viac znalostí a menej schém, demagogicky elegantných: národ ako základná jednotka štátnej suverenity; aktuálnosť a perspektívnosť národných štátov; delegovanie právomocí zo
suverénnych republík na federáciu atď. Čakalo by sa tiež jedno: znalosť toho, že demokratická politika je hrou podľa pravidiel a tam, kde sa menia pravidlá v priebehu hry, končí sa hra a protihráč nás začne brať ako nepriateľa. Horšie ešte je, čo nám zjednodušenie prinieslo vo sfére politickej a ekonomickej praxe. O to mi ide a kvôli tomu Ti píšem. Neviem si predstaviť, čo bude s našou "samostatnou" ekonomikou po 1. januári (1991- pozn. aut.) ... "
Vtom čase však už prebiehali dramatické zmeny v Občianskom fóre, ktoré mohli byť v mnohom predobrazom našich vlastných osudov. Na čele tohto hnutia si za masívnej podpory nespokojných okresov upevňoval svoje mocenské postavenie Václav Klaus, ktorého zjavné úsilie pretvoriť Občianske fórum na pravicovú politickú stranu bolo v tom čase signálom rozpadu Občianskeho fóra na niekoľko prúdov - pravicový, liberálno-demokratický a ľavicový. Osobne som proces takejto diferenciácie Občianskeho fóra považoval za prirodzený. Znepokojoval ma však spôsob, akým prebiehal. Vízia profilovonia novej pravicovej strany sa na nižších úrovniach hierarchie OF vnímala predovšetkým ako štart k definitívnemu vyrovnaniu sa s "triednym nepriateľom". V dokumentoch z konferencie OF venovanej týmto problémom (konala sa 10. 12. 1990 v Olomouci) som sa napríklad dočítal, že dôjde k „definitivnímu odstranění lidí zkorumpovaných a netalentovaných" či k lustráciám všetkých členov obecných zastupiteľstiev a ich náhradníkov. Predstava, že môže "tu a teraz" jestvovať mohutná skupina ľudí – členov víťazného politického hnutia - čo si reálne želá kádrovú vojnu a lustrácie masy ľudí, ktorí už nastúpili do svojich úradov na základe výsledkov komunálnych volieb, ma naplnila úžasom a znepokojením. A to už nehovorím o tom, že sa Klaus s bohorovným pokojom chystal na odstavenie celej plejády protagonistov ponovembrového vývoja len preto, že nezdieľali jeho názory alebo preto, že kedysi boli členmi Komunistickej strany. Keď som sa vzápätí dozvedel, že vo federálnom parlamente vzniká popri skupine demokratickej pravice aj skupina liberálnej orientácie, prijal som túto správu s uspokojením.
Treba však popravde povedať, že fenomén "Klaus" (t. j. fenomén vodcu s nekooperatívnym správaním a nie príliš vyzretou politickou kultúrou) a diferenciácia Občianskeho fóra majú a budú mať pre VPN závažné dôsledky. To, čo na povrchu politickej scény vyzerá ako prirodzená diferenciácia, to je v skutočnosti celkom legitímny politický boj, ktorý sa môže v konečnom štádiu prejaviť aj zásadnými zmenami v zastupujúcej štruktúre moci. Nerád by som robil predčasné závery (konečnú redakciu tejto kapitoly som robil v druhej polovici januára 1991), ale v krátkom čase sa môže ukázať, že niektoré z vecných problémov (napríklad prijímanie republikových a federálnej ústavy) sa stane terénom, kde si novosformované politické zoskupenia vyskúšajú sily spôsobom, ktorý môže opäť ohroziť našu ešte vždy krehkú spoločenskú scénu.
Vráťme sa však k vnútornému vreniu v hnutí VPN. To malo, samozrejme, svoju mikro a makrorovinu. V mikrorovine šlo predovšetkým o riešenie problémov konkrétnych miest a obcí. Som presvedčený, že práve tu sa v drámach každodenných problémov - rodila perspektíva našej spoločnosti. Osobne som však bol zainteresovaný do tzv. „veľke] politiky". Musím priznať, že to nebol zážitok príliš osviežujúci. Rád by som tento svoj pocit demonštroval na konkrétnom príklade. V týždni medzi 7.až 13. decembrom 1990 sa rozhodovalo o osudoch federatívneho usporiadania Českej a Slovenskej republiky. Jazýčkom na váhe bol zákon o deľbe kompetencií medzi republikami a federálnymi orgánmi, o ktorých som sa už zmienil. Začalo sa to 7. decembra, keď premiér Mečiar v televízii tvrdo zaútočil na federálneho predsedu vlády Mariána Čalfu. Vyčítal mu, že prekračuje program VPN a implicite navrhol jeho odvolanie. Súčasne obvinil ministrov federálnej vlády Klausa, Dlouhého a Vavrouška z protislovenskej politiky. V tých istých televíznych novinách prišiel protiúder. Klaus, Dlouhý a Čalfa obvinili Mečiara z nezodpovednosti. V pozadí bol - tak to aspoň vnímala verejnosť – boj o kompetencie, ktoré sa v najbližších dňoch mali stať predmetom rokovania vo Federálnom zhromaždení. Vzápätí sa začala situácia zauzlovať nad kritickú mieru. Premiér Českej vlády Petr Pithart sa v českom parlamente vyjadril (niekoľkokrát jeho prejav odvysielal aj rozhlas) v tom zmysle, že federácia je ohrozená spupnosťou federálnych byrokratov a vôľou slovenského parlamentu vyhlásiť v prípade neschválenia kompetenčných zákonov svoju zvrchovanosť nad zákonmi federálnymi.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)