Vzopätá nacionálna vlna sa, samozrejme, netýkala len slovensko-maďarských vzťahov. Veď od samého začiatku pôsobenia Slovenskej národnej strany a minimálne ďalšej desiatky - svojou členskou základňou však nevýznamných - politických strán, figurovala celkom jednoznačne požiadavka samostatného Slovenského štátu.
Argumentácia priaznivcov tejto myšlienky a štátno-právnej koncepcie bola pomerne pestrá, a to tak vecne, ako aj intelektuálne. Na ilustráciu uvediem výroky z úst Víťazoslava Morica, vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany prevzaté z rozhovorov v časopisoch Zmena (č. 47/1990) a Echo (č. 5/1990):
"Vzhľadom na to, čo sa robí vo svete, je našim, už nie dlhodobým, ale krátkodobým cieľom vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky s vlastnou zahraničnou politikou, vlastným vojskom, vlastným obchodom, vrátane zahraničného. ... Dnes budem zviazaný s jedným národom v jednom štátnom útvare a zajtra mám vstúpiť do druhého štátneho útvaru slobodný. Je to vôbec možné? My musíme najprv jednoznačne získať samostatnosť, plnú suverenitu, pozdvihnúť svoj štát na vyššiu úroveň, po stránke duchovnej a materiálnej a až potom vstúpiť do Európy. Ako rovní medzi rovnými. ... Slovensko a Slováci boli v akejsi samovražednej letargii. Naša strana sa snažila, aby sme sa z tohto stavu dostali ... Aby si už Slováci konečne uvedomili, že musia vládnuť po svojom a na svojom. " ... Ja si myslím, že Slovensko nemôže vstúpiť do Európy na jednej stoličke ako Česko - Slovensko, môže vstúpiť len na dvoch stoličkách ako Česká republika a Slovenská republika. Ja si myslím, že sme dostatočne kultúrne národy, aby sa to tu vyriešilo politickou cestou, demokratickou cestou. Predsa neexistuje na svete národ, ktorý by chcel žiť s iným národom len preto, aby naňho doplácal. ... Však mne to povedal môj otec: Predsa nebudem chcieť žiť s tebou, ty somár sprostý v jednej domácnosti, keď budem na teba doplácať. "
Vtom čase sa však na scénu dralo ďalšie, v poradí už tretie, dejstvo drámy - výstup spätý s budúcnosťou celej Českej a Slovenskej federácie. Ťažko presne určiť, kedy sa tieto spory začali. Do širšieho povedomia sa začali dostávať počas horúceho augusta, v ktorom sa uskutočnilo niekoľko významných akcií (stretnutie predstaviteľov vlád v Trenčianskych Tepliciach, spomienková slávnosť na Andreja Hlinku v Ružomberku, oslavy Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici) Do denníka som si v tých pohnutých augustových dňoch zapísal:
14. august 1990. Predpoludním sme sa stretli v Brne s predstaviteľmi Občianskeho fóra, aby sme diskutovali o súčasnej politickej situácii Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Nebolo to ľahké rokovanie. Po stretnutí v Trenčianskych Tepliciach, kde sa formuloval dramatický program zmien, bolo nutné zvážiť, kde sú hranice, ktoré ešte znesie unavené a často aj dezorientované obyvateľstvo nášho štátu. Podarilo sa nám sformulovať tri princípy, od ktorých bysa malo odvíjať každé ďalšie rokovanie. Princíp prvý: je v našom spoločnom záujme, aby sa svojbytné a silné republiky rozvíjali v rámci spoločnej federácie. Princíp druhý: rokovanie, aké bolo napríklad to v Trenčianskych Tepliciach, nemožno chápať ako výsledok, rozhodnutie, ale výhradne ako začiatok diskusie. A princíp tretí: riešenia zásadného charakteru musia byť súčasťou politickej dohody, konsenzu všetkých tých politických strán a hnutí, ktoré nesú reálnu zodpovednosť za budúcnosť v spoločnosti. Od princípov sme prešli samozrejme aj k detailom. Hovorili sme o tom, čo to znamená budovať silnú, svojbytnú ekonomiku národnej republiky. O tom, aké sú sociálne, politické a kultúrne súvislosti ekonomickej nezávislosti. Rozišli sme sa spokojní, že sme našli riešenie, ktoré má pracovný charakter.
Po návrate domov do Bratislavy sme začali rokovania so Stranou zelených. Bola to v poradí už piata diskusia s rôznymi slovenskými politickými stranami na tému jazykového zákona. Tieto rozhovory sme začali zhruba pred desiatimi dňami a sledovali nimi trojaký cieľ. Cieľ prvý: pripraviť podklady pre tvorbu zákona o úradnom jazyku tak, aby boli v súlade s medzinárodnými normami a záväzkami. Cieľ druhý: rešpektovať pritom práva všetkých obyvateľov, ktorí žijú na území Slovenska. Cieľ tretí: konkrétnym legislatívnym aktom odpovedať na napätie, ktoré sa v národnostne zmiešaných oblastiach v poslednom období prejavuje ako destabilizujúci prvok. Súčasne sme si však uvedomoval, že zákon o slovenskom jazyku nie je komplexným riešením problémov na zmiešaných územiach. Národnostný problém na Slovensku má podstatne hlbšie príčiny: sociálne, ekonomické, kultúrne, a tieto príčiny, mechanizmy, ktoré plodia napätie, treba spoznávať, pomenúvať, verejne o nich diskutovať. So Stranou zelených sme sa zhodli v názoroch. Potom sme očakávali zástupcov Kresťanskodemokratického hnutia, s ktorým sme chceli pokračovať v rozhovoroch na tému federácia a konfederácia. Prišli priamo zo stretnutia, na ktorom sa zúčastnila Slovenská národná strana a malé mimoparlamentné strany - Nezávislá strana Slovákov, Slovenské národno – demokratické hnutie, Slovenská ľudová strana, Strana slobody, Strana kresťanskej demokracie, Strana národnej prosperity - a Sociálno-demokratická strana na Slovensku ako pozorovateľ. Kresťanskodemokratické hnutie – ako druhé najsilnejšie politické zoskupenie na Slovensku a náš koaličný partner - sa tam stalo neprotestujúcim, mlčiacim svedkom vyhlásenia, ktoré nami otriaslo; v tomto spoločnom vyhlásení sa hovorí:
1. Nesúhlasíme so závermi stretnutia predstaviteľov VPN a OF v Trenčianskych Tepliciach, ktoré bolo prezentované ako rozhodnutie dvoch národných vlád týkajúce sa budúceho štátoprávneho usporiadania Slovenskej a Českej republiky (o rokovaniach premiérov v Trenčianskych Tepliciach budem písať neskôr - pozn. aut.)
2. Budúcnosť Slovenska vidíme vo vytvorení svojbytnej, zvrchovanej a nezávislej Slovenskej republiky.
3. Odmietame návrh zákona SNR o voľbách do samosprávy obcí založený na väčšinovom volebnom systéme. Žiadame uplatniť pomerný volebný systém.
4. Žiadame okamžité prijatie zákona SNR o slovenčine ako o štátnom a úradnom jazyku na území Slovenska bez výnimky. V prípade neakceptovania tejto požiadavky vyhlasujeme nadeň 6. októbra 1990 celonárodný manifestačný protest.
5. Žiadame o neodkladné prijatie Ústavy SR, ktorá bude plne vyjadrovať svojbytnosť, zvrchovanosť a nezávislosť Slovenska. V tomto prípade federálnu ústavu považujeme za zbytočnú.
6. História slovenského národa je sústavne deformovaná a zámerne znevažovaná niektorými politickými stranami v Českej republike, ako o tom svedčí aj článok o A. Hlinkovi "Spomienka na vraha ", uverejnený dňa 20. júla 1990 v pražskom denníku SVOBODNÉ SLOVO, ktorý vydáva Československá strana socialistická a proti ktorému rozhodne protestujeme.
7. Na celom území Slovenska obnoviť názvy ulíc a námestí, ktoré boli pomenované po národných buditeľoch vrátane významných politických dejatelov,
medzi ktorých patril aj Andrej Hlinka.
... Vyzývame ďalšie politické strany a hnutia, ktoré súhlasia s naším vyhlásením,
aby sa k nemu pripojili.
Stretnutie predsedov a podpredsedov vlád sa tu teda interpretuje ako stretnutie VPN a OF, jeden článok uverejnený v pražskom denníku sa zasa podáva ako znevažovanie histórie slovenského národa niektorými politickými stranami v Českej republike. Odmieta sa federálna ústava ako čosi zbytočné. Žiada a odmieta sa potom všeličo. V situácii, keď zodpovednosť za osud tejto krajiny nepredpokladá žiadanie a odmietanie, ale konkrétnu politickú prácu. Najviac však nami otriasla účasť nášho koaličného partnera na stretnutí, z ktorého vzišlo toto vyhlásenie. Zarazil nás fakt, že KDH bez konzultácie so svojim koaličným partnerom prinajmenšom asistovalo pri tvorbe vyhlásenia, kde sa vlastne popiera aj program KDH. Pritom išlo očividne o vyhlásenie pre nás rovnako neprijateľné, ako v uplynulých desaťročiach komunizmus. Zoči-voči tejto skutočnosti sme v politickej diskusii s Kresťanskodemokratickým hnutím začali hľadať východisko zo situácie.
Medzitým sa v televízii začali večerné Aktuality. Pred očami mi defilovala zmätenosť súčasnej politickej situácie na Slovensku. Predseda vlády Vladimír Mečiar hovoril o tom, ako celá vláda - bez jedinej výnimky - s uspokojením prijala výsledky rokovania v Trenčianskych Tepliciach. Vzápätí pán Moric, predseda Slovenskej národnej strany, prečítal vnútorne rozporné a nekonzistentné vyhlásenie nacionálne ladených slovenských politických strán a hnutí, ktoré som uviedol vyššie. Potom vidím Jána Čarnogurského - čelného predstaviteľa KDH a podpredsedu vlády Slovenskej republiky - ako súhlas KDH s textom tohto vyhlásenia vysvetľuje neinformovanosťou a znovu potvrdzuje vecnosť a správnosť trenčianskoteplických rokovaní. Vzápätí sa číta vyhlásenie predstaviteľov KC OF a KC VPN z dnešného rokovania v Brne. V nasledujúcich minútach sa dozvedáme o krízovom rokovaní v KDH, telefonuje Ján Čarnogurský, aby potvrdil vážnosť situácie a ochotu KDH dementovať postoj svojich predstaviteľov na stretnutí, o ktorom bola reč.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
"Vzhľadom na to, čo sa robí vo svete, je našim, už nie dlhodobým, ale krátkodobým cieľom vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky s vlastnou zahraničnou politikou, vlastným vojskom, vlastným obchodom, vrátane zahraničného. ... Dnes budem zviazaný s jedným národom v jednom štátnom útvare a zajtra mám vstúpiť do druhého štátneho útvaru slobodný. Je to vôbec možné? My musíme najprv jednoznačne získať samostatnosť, plnú suverenitu, pozdvihnúť svoj štát na vyššiu úroveň, po stránke duchovnej a materiálnej a až potom vstúpiť do Európy. Ako rovní medzi rovnými. ... Slovensko a Slováci boli v akejsi samovražednej letargii. Naša strana sa snažila, aby sme sa z tohto stavu dostali ... Aby si už Slováci konečne uvedomili, že musia vládnuť po svojom a na svojom. " ... Ja si myslím, že Slovensko nemôže vstúpiť do Európy na jednej stoličke ako Česko - Slovensko, môže vstúpiť len na dvoch stoličkách ako Česká republika a Slovenská republika. Ja si myslím, že sme dostatočne kultúrne národy, aby sa to tu vyriešilo politickou cestou, demokratickou cestou. Predsa neexistuje na svete národ, ktorý by chcel žiť s iným národom len preto, aby naňho doplácal. ... Však mne to povedal môj otec: Predsa nebudem chcieť žiť s tebou, ty somár sprostý v jednej domácnosti, keď budem na teba doplácať. "
Vtom čase sa však na scénu dralo ďalšie, v poradí už tretie, dejstvo drámy - výstup spätý s budúcnosťou celej Českej a Slovenskej federácie. Ťažko presne určiť, kedy sa tieto spory začali. Do širšieho povedomia sa začali dostávať počas horúceho augusta, v ktorom sa uskutočnilo niekoľko významných akcií (stretnutie predstaviteľov vlád v Trenčianskych Tepliciach, spomienková slávnosť na Andreja Hlinku v Ružomberku, oslavy Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici) Do denníka som si v tých pohnutých augustových dňoch zapísal:
14. august 1990. Predpoludním sme sa stretli v Brne s predstaviteľmi Občianskeho fóra, aby sme diskutovali o súčasnej politickej situácii Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Nebolo to ľahké rokovanie. Po stretnutí v Trenčianskych Tepliciach, kde sa formuloval dramatický program zmien, bolo nutné zvážiť, kde sú hranice, ktoré ešte znesie unavené a často aj dezorientované obyvateľstvo nášho štátu. Podarilo sa nám sformulovať tri princípy, od ktorých bysa malo odvíjať každé ďalšie rokovanie. Princíp prvý: je v našom spoločnom záujme, aby sa svojbytné a silné republiky rozvíjali v rámci spoločnej federácie. Princíp druhý: rokovanie, aké bolo napríklad to v Trenčianskych Tepliciach, nemožno chápať ako výsledok, rozhodnutie, ale výhradne ako začiatok diskusie. A princíp tretí: riešenia zásadného charakteru musia byť súčasťou politickej dohody, konsenzu všetkých tých politických strán a hnutí, ktoré nesú reálnu zodpovednosť za budúcnosť v spoločnosti. Od princípov sme prešli samozrejme aj k detailom. Hovorili sme o tom, čo to znamená budovať silnú, svojbytnú ekonomiku národnej republiky. O tom, aké sú sociálne, politické a kultúrne súvislosti ekonomickej nezávislosti. Rozišli sme sa spokojní, že sme našli riešenie, ktoré má pracovný charakter.
Po návrate domov do Bratislavy sme začali rokovania so Stranou zelených. Bola to v poradí už piata diskusia s rôznymi slovenskými politickými stranami na tému jazykového zákona. Tieto rozhovory sme začali zhruba pred desiatimi dňami a sledovali nimi trojaký cieľ. Cieľ prvý: pripraviť podklady pre tvorbu zákona o úradnom jazyku tak, aby boli v súlade s medzinárodnými normami a záväzkami. Cieľ druhý: rešpektovať pritom práva všetkých obyvateľov, ktorí žijú na území Slovenska. Cieľ tretí: konkrétnym legislatívnym aktom odpovedať na napätie, ktoré sa v národnostne zmiešaných oblastiach v poslednom období prejavuje ako destabilizujúci prvok. Súčasne sme si však uvedomoval, že zákon o slovenskom jazyku nie je komplexným riešením problémov na zmiešaných územiach. Národnostný problém na Slovensku má podstatne hlbšie príčiny: sociálne, ekonomické, kultúrne, a tieto príčiny, mechanizmy, ktoré plodia napätie, treba spoznávať, pomenúvať, verejne o nich diskutovať. So Stranou zelených sme sa zhodli v názoroch. Potom sme očakávali zástupcov Kresťanskodemokratického hnutia, s ktorým sme chceli pokračovať v rozhovoroch na tému federácia a konfederácia. Prišli priamo zo stretnutia, na ktorom sa zúčastnila Slovenská národná strana a malé mimoparlamentné strany - Nezávislá strana Slovákov, Slovenské národno – demokratické hnutie, Slovenská ľudová strana, Strana slobody, Strana kresťanskej demokracie, Strana národnej prosperity - a Sociálno-demokratická strana na Slovensku ako pozorovateľ. Kresťanskodemokratické hnutie – ako druhé najsilnejšie politické zoskupenie na Slovensku a náš koaličný partner - sa tam stalo neprotestujúcim, mlčiacim svedkom vyhlásenia, ktoré nami otriaslo; v tomto spoločnom vyhlásení sa hovorí:
1. Nesúhlasíme so závermi stretnutia predstaviteľov VPN a OF v Trenčianskych Tepliciach, ktoré bolo prezentované ako rozhodnutie dvoch národných vlád týkajúce sa budúceho štátoprávneho usporiadania Slovenskej a Českej republiky (o rokovaniach premiérov v Trenčianskych Tepliciach budem písať neskôr - pozn. aut.)
2. Budúcnosť Slovenska vidíme vo vytvorení svojbytnej, zvrchovanej a nezávislej Slovenskej republiky.
3. Odmietame návrh zákona SNR o voľbách do samosprávy obcí založený na väčšinovom volebnom systéme. Žiadame uplatniť pomerný volebný systém.
4. Žiadame okamžité prijatie zákona SNR o slovenčine ako o štátnom a úradnom jazyku na území Slovenska bez výnimky. V prípade neakceptovania tejto požiadavky vyhlasujeme nadeň 6. októbra 1990 celonárodný manifestačný protest.
5. Žiadame o neodkladné prijatie Ústavy SR, ktorá bude plne vyjadrovať svojbytnosť, zvrchovanosť a nezávislosť Slovenska. V tomto prípade federálnu ústavu považujeme za zbytočnú.
6. História slovenského národa je sústavne deformovaná a zámerne znevažovaná niektorými politickými stranami v Českej republike, ako o tom svedčí aj článok o A. Hlinkovi "Spomienka na vraha ", uverejnený dňa 20. júla 1990 v pražskom denníku SVOBODNÉ SLOVO, ktorý vydáva Československá strana socialistická a proti ktorému rozhodne protestujeme.
7. Na celom území Slovenska obnoviť názvy ulíc a námestí, ktoré boli pomenované po národných buditeľoch vrátane významných politických dejatelov,
medzi ktorých patril aj Andrej Hlinka.
... Vyzývame ďalšie politické strany a hnutia, ktoré súhlasia s naším vyhlásením,
aby sa k nemu pripojili.
Stretnutie predsedov a podpredsedov vlád sa tu teda interpretuje ako stretnutie VPN a OF, jeden článok uverejnený v pražskom denníku sa zasa podáva ako znevažovanie histórie slovenského národa niektorými politickými stranami v Českej republike. Odmieta sa federálna ústava ako čosi zbytočné. Žiada a odmieta sa potom všeličo. V situácii, keď zodpovednosť za osud tejto krajiny nepredpokladá žiadanie a odmietanie, ale konkrétnu politickú prácu. Najviac však nami otriasla účasť nášho koaličného partnera na stretnutí, z ktorého vzišlo toto vyhlásenie. Zarazil nás fakt, že KDH bez konzultácie so svojim koaličným partnerom prinajmenšom asistovalo pri tvorbe vyhlásenia, kde sa vlastne popiera aj program KDH. Pritom išlo očividne o vyhlásenie pre nás rovnako neprijateľné, ako v uplynulých desaťročiach komunizmus. Zoči-voči tejto skutočnosti sme v politickej diskusii s Kresťanskodemokratickým hnutím začali hľadať východisko zo situácie.
Medzitým sa v televízii začali večerné Aktuality. Pred očami mi defilovala zmätenosť súčasnej politickej situácie na Slovensku. Predseda vlády Vladimír Mečiar hovoril o tom, ako celá vláda - bez jedinej výnimky - s uspokojením prijala výsledky rokovania v Trenčianskych Tepliciach. Vzápätí pán Moric, predseda Slovenskej národnej strany, prečítal vnútorne rozporné a nekonzistentné vyhlásenie nacionálne ladených slovenských politických strán a hnutí, ktoré som uviedol vyššie. Potom vidím Jána Čarnogurského - čelného predstaviteľa KDH a podpredsedu vlády Slovenskej republiky - ako súhlas KDH s textom tohto vyhlásenia vysvetľuje neinformovanosťou a znovu potvrdzuje vecnosť a správnosť trenčianskoteplických rokovaní. Vzápätí sa číta vyhlásenie predstaviteľov KC OF a KC VPN z dnešného rokovania v Brne. V nasledujúcich minútach sa dozvedáme o krízovom rokovaní v KDH, telefonuje Ján Čarnogurský, aby potvrdil vážnosť situácie a ochotu KDH dementovať postoj svojich predstaviteľov na stretnutí, o ktorom bola reč.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)