Najprv uvediem záznam vystúpenia Jozefa Markuša, predsedu Matice slovenskej a človeka, ktorého som posledných desať rokov vnímal predovšetkým ako vedca,
kolegu, s ktorým som spolupracoval na prognóze Slovenska do roku 2010 - a priateľa. Jeho vystúpenie bolo pre mňa nielen veľkým prekvapením, ale aj signálom, že slovenský nacionalizmus získal konečne svojho "proroka". Na magnetofónovú pásku ho nahral novinár Michal Ač. Preberám z neho úryvok - škoda len, že nie som schopný poskytnúť čitateľovi aj zvukový a vizuálny zážitok:
„Prišli sme sem preto, aby sme demonštrovali - obrazne povedané – za nos medzi očami. Je to hanba, že to musíme robiť, ale nie je to len naša hanba. Nás sa táto hanba dotýka len v tej miere, v akej sme boli nedostatočne zreteľní alebo dokonca ľahostajní. Väčšia časť hanby však padá na tých politických manipulátorov, ktorí - či už zaobalene alebo otvorene, nielen de facto, ale aj de iure, či čiastkovo alebo na plnej čiare - spochybňujú ten nos medzi očami. Spochybňujú samu existenciu svojbytného a zvrchovaného slovenského národa. Zmierenie sa so spochybňovaním suverénnych práv, zvrchovanosti slovenského národa, znamená vlastne zmierenie sa so situáciou, že nezodpovedáme sami za seba, za formovanie svojho osudu; a za značne rozliatu, ale našťastie plytkú barinu onoho spochybňovania slovenčiny. Uzákonenie slovenčiny, ako jediného štátneho jazyka v Slovenskej republike len vracia nos medzi oči, stavia veci z hlavy na nohy, dáva ich do prirodzeného stavu. Je už naozaj na čase postaviť sa zoči-voči taktikám a praktikám, zameraným na predlžovanie a trvalé udomácnenie sa absurdít u nás ... ...Slovensko - berieme toto slovo do úst, prevaľujeme ho na jazyku s posvätnou úctou, nie ako modlu, ale ako našu pozemskú kotvu, ako našu vlasť - krásnu i boľavú, ale predovšetkým, jedinú na šírom svete ... (Otázka od človeka, ktorý stojí za mnou: "Vy nieste Slovák?", hovorím: "Prečo?", on: "Ani raz ste nezatlieskali.", ja: "To je snáď moja vec, nie?, on: "Samozrejme") ... do nesvojprávneho a nerovnoprávneho postavenia v jedinej krajine, kde sme skutočne doma? Úsilie o uzákonenie slovenčiny je spoločenskopolitickým procesom zameraným jednoznačne za a nie proti. Nejde tu o to, dakomu dačo zobrať, ide tu o to, všetkým niečo pridať. Spoločný úradný jazyk potrebujú práve národnosti na svoje plné a rovnoprávne spoločenské uplatnenie. Nazdávame sa, že aj spolužitie - a adresujeme túto vetu najmä Spolužitiu (s veľkým S), je ľahšie, bezprostrednejšie a ľudskejšie, ak sa pri ňom zaobídeme bez tlmočníkov. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť, že veľkorysí a rytierski chceme byť a budeme ku všetkým, nie však na základe tlmenia veľkorysosti a rytierskosti k Slovenkám a Slovákom. Práve ony a oni sú často tí najmenší z najmenších. Nebudeme si pliesť pojmy. Viem už, že zhubná mäkkosť nie je láska a zbabelá ústupčivosť nie je zmysel pre múdru toleranciu. Nemyslime si, že sme vyvolený, výnimočný národ. Nechceme však byť ani národom natrvalo vydedeným ... ... V danej súvislosti si môžeme a musíme povedať: Nie kodifikátor slovenčiny Ľudovít Štúr sa bude obracať v hrobe, ale my, živí sa budeme obracať, aby sa do osláv 175. výročia jeho narodenín slovenčina ako jediný úradný jazyk v Slovenskej republike uzákonila. Ak sa tak nestane, 27. októbra a každý ďalší deň alebo týždeň pôjde matičné hnutie do protestných akcií na celom Slovensku. (Potlesk a skandovanie "Pôjdeme, pôjdemel") Ani slovenčina, ani slovenskosť nie sú hodnoty militantné, nepriateľské, namierené proti komukoľvek; sú to svetlá, ktoré nás vedú do služby... čítame v evanjeliu podľa Svätého Jána. Myslím si, že za drvivú väčšinu účastníkov tohto zhromaždenia môžem na záver povedať: Nikdy si svetlá slovenčiny a slovenskosti nedáme, nikdy sa ich nevzdáme. Ďakujem."
A teraz sa zoznámme s pánom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom Slovenskej národnej strany. Úryvok ktorý som vybral z televíznej besedy, kam prišiel hneď po skončení spomínaného mítingu nie je nejakým "úletom", ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou:
V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k mocí pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program
a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa.
A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť, o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku - my sme predsa
tuná doma, my sme páni - o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?
P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.
V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska ...
P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len
Na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými
krajinami ako je Slovensko alebo Česko - Slovensko. V Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov.
V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali
padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského
jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je
potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne
a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chceme jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť stakými všeobecnými princípmi, ktoré sú
dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.
V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej
národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo "súdruh", nech sa páči.
P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.
(Záznam z televízneho dialógu o uzákonení slovenského jazyka zo dňa
5. októbra 1990).
Zhrňme teraz stručne jadro sporu: Rozdiel medzi prvými verziami matičného a koaličného návrhu jazykového zákona spočíval v dvoch bodoch. Koaličný
neobmedzoval právo národnostných menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku a vymedzoval možnosť i účelnosť používania jazyka menšín
v úradnom styku (čím sa nič nemení na skutočnosti, že v oboch návrhoch bol úradným jazykom jazyk slovenský). Matičný však žiadal používanie slovenského
jazyka na celom území bez výnimky.
Zároveň sme si uvedomili, že problém boja o formuláciu jazykového zákona vedieme defenzívne. Verejnosť na našu argumentáciu reaguje podstatne
menej emotívne než na argumentáciu druhej strany. Oneskorene, ale predsa, sme začali s verejnou osvetou. To však už emocionálna vlna, vyvolaná aktivitou Matice slovenskej a Slovenskou národnou stranou, vrcholí. Jozef Markuš má v televízií prejav, v ktorom okrem iného vyhlásil:
"... Drahí priatelia, vážení protivníci a napokon aj tí, čo nie ste ani priatelia, ani protivníci, ste jednoducho ľudia predajní, vy všetci mi dovoľte tesne pred
záverom vsunúť niečo osobné. Nie som hrdina, aj mne je vlastná stará ľudská vlastnosť - zbabelosť a dokonca aj ja viem a vidím, aké mocné záujmy do
zápasu o slovenčinu vstupujú. Predsa však by som bol rád, keby jedno bolo jasné - a poviem to bez pátosu, celkom civilne. Možno ma opľúvať, možno
ma zavrieť, možno ma zabiť, nič ma však nedonúti opustiť tento ešte aj na konci 20. storočia opustený slovenský národ." (Úryvok z televízneho príhovoru Jozefa Markuša, ktorý publikoval aj literárny týždenník, 1990 Č. 42, s.5).
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
„Prišli sme sem preto, aby sme demonštrovali - obrazne povedané – za nos medzi očami. Je to hanba, že to musíme robiť, ale nie je to len naša hanba. Nás sa táto hanba dotýka len v tej miere, v akej sme boli nedostatočne zreteľní alebo dokonca ľahostajní. Väčšia časť hanby však padá na tých politických manipulátorov, ktorí - či už zaobalene alebo otvorene, nielen de facto, ale aj de iure, či čiastkovo alebo na plnej čiare - spochybňujú ten nos medzi očami. Spochybňujú samu existenciu svojbytného a zvrchovaného slovenského národa. Zmierenie sa so spochybňovaním suverénnych práv, zvrchovanosti slovenského národa, znamená vlastne zmierenie sa so situáciou, že nezodpovedáme sami za seba, za formovanie svojho osudu; a za značne rozliatu, ale našťastie plytkú barinu onoho spochybňovania slovenčiny. Uzákonenie slovenčiny, ako jediného štátneho jazyka v Slovenskej republike len vracia nos medzi oči, stavia veci z hlavy na nohy, dáva ich do prirodzeného stavu. Je už naozaj na čase postaviť sa zoči-voči taktikám a praktikám, zameraným na predlžovanie a trvalé udomácnenie sa absurdít u nás ... ...Slovensko - berieme toto slovo do úst, prevaľujeme ho na jazyku s posvätnou úctou, nie ako modlu, ale ako našu pozemskú kotvu, ako našu vlasť - krásnu i boľavú, ale predovšetkým, jedinú na šírom svete ... (Otázka od človeka, ktorý stojí za mnou: "Vy nieste Slovák?", hovorím: "Prečo?", on: "Ani raz ste nezatlieskali.", ja: "To je snáď moja vec, nie?, on: "Samozrejme") ... do nesvojprávneho a nerovnoprávneho postavenia v jedinej krajine, kde sme skutočne doma? Úsilie o uzákonenie slovenčiny je spoločenskopolitickým procesom zameraným jednoznačne za a nie proti. Nejde tu o to, dakomu dačo zobrať, ide tu o to, všetkým niečo pridať. Spoločný úradný jazyk potrebujú práve národnosti na svoje plné a rovnoprávne spoločenské uplatnenie. Nazdávame sa, že aj spolužitie - a adresujeme túto vetu najmä Spolužitiu (s veľkým S), je ľahšie, bezprostrednejšie a ľudskejšie, ak sa pri ňom zaobídeme bez tlmočníkov. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť, že veľkorysí a rytierski chceme byť a budeme ku všetkým, nie však na základe tlmenia veľkorysosti a rytierskosti k Slovenkám a Slovákom. Práve ony a oni sú často tí najmenší z najmenších. Nebudeme si pliesť pojmy. Viem už, že zhubná mäkkosť nie je láska a zbabelá ústupčivosť nie je zmysel pre múdru toleranciu. Nemyslime si, že sme vyvolený, výnimočný národ. Nechceme však byť ani národom natrvalo vydedeným ... ... V danej súvislosti si môžeme a musíme povedať: Nie kodifikátor slovenčiny Ľudovít Štúr sa bude obracať v hrobe, ale my, živí sa budeme obracať, aby sa do osláv 175. výročia jeho narodenín slovenčina ako jediný úradný jazyk v Slovenskej republike uzákonila. Ak sa tak nestane, 27. októbra a každý ďalší deň alebo týždeň pôjde matičné hnutie do protestných akcií na celom Slovensku. (Potlesk a skandovanie "Pôjdeme, pôjdemel") Ani slovenčina, ani slovenskosť nie sú hodnoty militantné, nepriateľské, namierené proti komukoľvek; sú to svetlá, ktoré nás vedú do služby... čítame v evanjeliu podľa Svätého Jána. Myslím si, že za drvivú väčšinu účastníkov tohto zhromaždenia môžem na záver povedať: Nikdy si svetlá slovenčiny a slovenskosti nedáme, nikdy sa ich nevzdáme. Ďakujem."
A teraz sa zoznámme s pánom Moricom, vtedy úradujúcim predsedom Slovenskej národnej strany. Úryvok ktorý som vybral z televíznej besedy, kam prišiel hneď po skončení spomínaného mítingu nie je nejakým "úletom", ale preňho typickým spôsobom komunikácie s verejnosťou:
V. MORIC: Dopekla, tak spravme si už raz po svojom! Ako Slováci. Viete, keď nastúpila k mocí pani Thatcherová, tak prijala ekonomický program
a trvalo to najlepším ekonómom anglickým tri roky. S jazykom problémy nemajú. U nás sa ekonomický program spraví za tri mesiace, prijme sa.
A jazykový zákon sa bude tri roky? O ekonomike, o tom, ako budeme žiť, o tom sa rozhodne bleskove; ale o jazyku, našom jazyku - my sme predsa
tuná doma, my sme páni - o tom sa má rozhodovať tri roky? A stále tvrdiť ešte to neni, ešte to neni, ešte to neni – no a dokedy to bude?
P. ZAJAC: Ja by som nemyslel, že sme tu páni, skôr my všetci ako sme tu, sme služobníci.
V. MORIC: Ja som hovoril o slovenskom národe na území Slovenska ...
P. ZAJAC: Slovenský národ spravuje túto krajinu, to je veľmi veľká zodpovednosť. Keď je niekto pán, musí byť aj poddaný, však; ale to hovorím len
Na okraj. K jazykovému zákonu: viete, ja nerád argumentujem len nejakými medzinárodnými právami a záväzkami, ale musím tu argumentovať aj inými
krajinami ako je Slovensko alebo Česko - Slovensko. V Rakúsku, kým sa od štátnej zmluvy roku 1955 dostali k takémuto zákonu, to trvalo 21 rokov.
V Taliansku, kým sa dostali k skutočnému korektnému riešeniu situácie v Južnom Tirolsku, to trvalo 40 rokov, a padali pri tom bomby. A prestali
padať až vtedy, keď sa tam nastolilo právo. Právo pre všetkých. To nehovorím preto, že by som si myslel, že treba nejako odkladať uzákonenie slovenského
jazyka. Myslím si, že ten zákon musí byť dobrý, spravodlivý. Ak má byť prijatý rýchlo, môže sa dotýkať naozaj len tých principiálnych vecí. Je
potrebná veľmi konkrétna a veľmi pozorná práca, veľmi dôsledná práca na tom, ako tú reálnu situáciu v oblastiach južného Slovenska, ako ju vecne
a reálne zhodnotiť. Zatiaľ zhodnotená nie je. Ak chceme jazykový zákon prijať teraz, musíme sa uspokojiť stakými všeobecnými princípmi, ktoré sú
dobré, a musíme pracovať veľmi tvrdo na tom, čo sa nazýva nariadenia alebo vykonávacie predpisy.
V. MORIC: Ja hovorím, že to je zbytočné ťahanie času. Ja neviem, prečo ste sa tak báli povedať, že Slováci sú pánmi na Slovensku. V Slovenskej
národnej strane je úplne prirodzené povedať, že Slováci sú páni. Neviem, ak je vépeenke prirodzenejšie povedať slovo "súdruh", nech sa páči.
P. ZAJAC: Myslím, že toto netreba komentovať.
(Záznam z televízneho dialógu o uzákonení slovenského jazyka zo dňa
5. októbra 1990).
Zhrňme teraz stručne jadro sporu: Rozdiel medzi prvými verziami matičného a koaličného návrhu jazykového zákona spočíval v dvoch bodoch. Koaličný
neobmedzoval právo národnostných menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku a vymedzoval možnosť i účelnosť používania jazyka menšín
v úradnom styku (čím sa nič nemení na skutočnosti, že v oboch návrhoch bol úradným jazykom jazyk slovenský). Matičný však žiadal používanie slovenského
jazyka na celom území bez výnimky.
Zároveň sme si uvedomili, že problém boja o formuláciu jazykového zákona vedieme defenzívne. Verejnosť na našu argumentáciu reaguje podstatne
menej emotívne než na argumentáciu druhej strany. Oneskorene, ale predsa, sme začali s verejnou osvetou. To však už emocionálna vlna, vyvolaná aktivitou Matice slovenskej a Slovenskou národnou stranou, vrcholí. Jozef Markuš má v televízií prejav, v ktorom okrem iného vyhlásil:
"... Drahí priatelia, vážení protivníci a napokon aj tí, čo nie ste ani priatelia, ani protivníci, ste jednoducho ľudia predajní, vy všetci mi dovoľte tesne pred
záverom vsunúť niečo osobné. Nie som hrdina, aj mne je vlastná stará ľudská vlastnosť - zbabelosť a dokonca aj ja viem a vidím, aké mocné záujmy do
zápasu o slovenčinu vstupujú. Predsa však by som bol rád, keby jedno bolo jasné - a poviem to bez pátosu, celkom civilne. Možno ma opľúvať, možno
ma zavrieť, možno ma zabiť, nič ma však nedonúti opustiť tento ešte aj na konci 20. storočia opustený slovenský národ." (Úryvok z televízneho príhovoru Jozefa Markuša, ktorý publikoval aj literárny týždenník, 1990 Č. 42, s.5).
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)