Posledných pätnásť rokov pred novembrom 1989 som sa živil prognózovaním, t. j. predvídaním budúcnosti.
Dodnes som hrdý na to, že som dávno pred 17. novembrom anticipoval vývoj. Že som bol pri tom, keď vznikala vízia "kritického množstva systémových zmien jediným úderom" a keď subjekt týchto zmien bol identifikovaný v podobe "ostrovov pozitívnej deviácie", ktoré sa zlejú do mohutných sociálnych hnutí. Menej som však už hrdý na fakt, ako sa mi nepodarilo predvídať konkrétne spoločenské dianie v bezprostrednom víre ponovembrových udalostí. Bol som zaskočený väzenským problémom rovnako ako charakterom diania v našich podnikoch. Keď dozneli, ľahko sa mudrovalo, ale keď prišli na program dňa, konali sme z minúty na minútu. Nejako podobne to bolo aj s problémom vzťahov Slovákov o Čechov, resp. Slovákov a príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny. Tušil som síce, že tieto napätia jestvujú a že bude treba ich nielen ventilovať, ale aj vecne riešiť, netušil som však, že na mňa budú pritom pľuvať a fyzicky ma ohrozovať.
Trenice medzi Slovákmi a maďarskou národnostnou menšinou sa stali súputníkom revolučných premien slovenskej spoločnosti. Od prvej chvíle sme
však vedeli, že problém je hlbší a presahuje rámec vzťahu Slovákov a jednej národnostnej menšiny. Symbolom toho, čo mám na mysli, sa stal najprv spor
o názov republiky a potom spor o jazykový zákon. Najprv sa zmienim veľmi stručne o tom prvom.
Bol to skutočne spor o názov republiky, ktorý pripomenul svetu, že Slovensko jestvuje. Pripomenul mu to však spôsobom, ktorý musel v kontexte zabehaných
demokracií vyzerať dosť komicky. Žiaľ, pod povrchom sporu o názov sa začínal rodiť spor podstatne závažnejší - spor o identitu Slovákov a integritu štátu. Na začiatku (bolo to v januári 1990) bol úplne prirodzený návrh prezidenta Václava Havla vypustiť z názvu republiky slovo "socialistická". Návrh sa však na Slovensku nestretol s plným pochopením. Diskutovalo sa o potrebe zmeniť prvorepublikový "čechoslovakistický" názov republiky ako aj o novom štátnom symbole, ktoré by zvýraznili svojbytnosť Slovenska. Politický konsenzus, predpoklad zmeny názvu, sa však rodil pomaly a v diskusiách, ktoré boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým politickým zoskupeniam. Keď koncom marca federálny parlament prijal pochybný dvojjazyčný názov republiky, zažila Bratislava demonštrácie, ktoré nemali s platformou VPN nič spoločné. Na uliciach začalo byť rušno a od tejto chvíle sa v médiách každodenne zjavuje aj „národovecká" demagógia. Formuje sa silná Slovenská národná strana a celý rad menších, zato však hlučných, nacionálne orientovaných politických strán a hnutí. A nielen to. Spor o charakter národného povedomia a vzopätá nacionálna vlna sa prenáša aj do ostatných politických strán a hnutí. Dokonca aj v rámci VPN sa začalo diskutovať o tom, či sme primárne občianskym, alebo primárne národným hnutím. O tomto však až neskôr.
Spor o názov republiky bol iba predohrou. Druhé dejstvo predstavoval spor o jazykový zákon. V jeho pozadí však boli roky zanedbávané kultúrne, sociálne, ekonomické i politické dimenzie riešenia národnostného problému, fenomén nacionalizmu, ktorý obchádzal strednú Európu a krajiny posttotalitných režimov, ako i celkový stav spoločnosti žijúcej desaťročia na úkor budúcnosti. Niet sa čo čudovať, že najviditeľnejším artikulátorom (i objektom) takého stavu vecí sa stala najpočetnejšia z národnostných menšín - maďarská. Hneď v prvých dňoch diferenciácie politickej scény po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany dochádza k spestreniu politických zoskupení reprezentujúcich maďarskú národnostnú menšinu. Popri Maďarskej nezávislej iniciatíve, ktorá šla do júnových parlamentných volieb na kandidátke hnutia Verejnosť proti násiliu, vzniká maďarské Kresťansko-demokratické hnutie a hnutie Spolužitie (Egyuttélés). Na čelo Spolužitia sa stavia známy maďarský disident Miklós Duray, pôvodne kandidát do federálneho parlamentu za VPN. Spôsob, akým sa hneď nazačiatku svojej kariéry oficiálneho politika prezentoval pred očami verejnosti, vyvolal búrku nevôle. Slovenská tlač ho opisovala ako vypuklý príklad iredentizmu a vyhroteného maďarského nacionalizmu. Podobným spôsobom. ma o ňom informovali aj priatelia z Maďarskej nezávislej iniciatívy.
Bol som minimálne trikrát pri tom, keď sa na pôde VPN viedli politické rozhovory s M. Durayom a jeho politickým hnutím. Sťažovali sa predovšetkým na tendenčnosť našich masmédií a tvrdili, že ich úsilie je naprosto legitímne a jeho cieľom nie je nič iné, než presadzovanie medzinárodne uznávaných práv národnostných menšín. Žiaľ, predstava o tom, čo sú legitímne práva národov a národnostných menšín začínala mať v prvom štvrťroku 1990 toľko výkladov, koľko politických subjektov vstupovalo do hry o národ a národnostné cítenie ľudí.
Súčasťou kampane vytvárajúcej politické napätie bolo Durayovo vyhlásenie z polovice septembra 1990, spochybňujúce legitimitu slovenského premiéra, ale aj predvolebná kampaň maďarskej televízie dezinformujúca príslušníkov maďarskej menšiny (napríklad, že došlo k zániku Maďarskej nezávislej iniciatívy), nejasnosti okolo skutočnej predvolebnej platformy Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorú aj niektorí reprezentanti hnutia Verejnosť proti násiliu interpretovali ako pokus o vytvorenie autonómnej Maďarskej enklávy na Slovenskom území. A napokon, nie však v poslednom rade, k vytváraniu napätia prispel aj rad iniciatív nacionálne orientovaných politických a spoločenských organizácií.
Celý problém sa zhustil do diskusie okolo zákona o slovenskom jazyku ako jedinom úradnom a štátnom jazyku na celom území Slovenska. Hlavným nositeľom formulácie a presadzovania tohto (tzv. matičného) zákona sa stala Matica slovenská a Slovenská národná strana.
Nasledoval konflikt, ktorý sa z parlamentu preniesol do ulíc a ktorý v celej nahote ukázal skutočné pozadie boja o uzákonenie slovenčiny ako úradného
a štátneho jazyka bez výnimky na celom území Slovenska. Aká bola hlavná argumentácia sporiacich sa strán?
Matičiar: Vládna koalícia prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti. .
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvatel'ov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
V takomto alebo podobnom štýle by náš dialóg mohol pokračovať do nekonečna. 5. októbra 1990 - pár dní pred chystaným schválením zákona, ktorý predložila vládna koalícia - sa uskutočnil na námestí Slovenského národného povstania (mimochodom, práve toto námestie bolo symbolom novembrovej revolúcie) míting za uzákonenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho a úradného bez výnimky. Bol som tam a padol na mňa des. Nehovorím to len preto, že z tribúny a večer potom z televíznej obrazovky som počul slová, ktoré mi pripadali ako zlý sen, ale najmä preto, že jeden z cieľov novembrovej revolúcie, "vstup do Európy", sa zrazu začal rozplývať. A sproblematizovala sa aj vidina konsenzu oboch národov pri riešení problémov,
ktoré mali v tej chvíli skutočne základný význam pre ich ďalšiu existenciu - ekonomická reforma a schválenie novej ústavy, t. j. nové poňatie
federatívneho usporiadania štátu. Bolo jasné, že krehká spoločenská scéna republiky sa ešte väčšmi rozkolísala.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Trenice medzi Slovákmi a maďarskou národnostnou menšinou sa stali súputníkom revolučných premien slovenskej spoločnosti. Od prvej chvíle sme
však vedeli, že problém je hlbší a presahuje rámec vzťahu Slovákov a jednej národnostnej menšiny. Symbolom toho, čo mám na mysli, sa stal najprv spor
o názov republiky a potom spor o jazykový zákon. Najprv sa zmienim veľmi stručne o tom prvom.
Bol to skutočne spor o názov republiky, ktorý pripomenul svetu, že Slovensko jestvuje. Pripomenul mu to však spôsobom, ktorý musel v kontexte zabehaných
demokracií vyzerať dosť komicky. Žiaľ, pod povrchom sporu o názov sa začínal rodiť spor podstatne závažnejší - spor o identitu Slovákov a integritu štátu. Na začiatku (bolo to v januári 1990) bol úplne prirodzený návrh prezidenta Václava Havla vypustiť z názvu republiky slovo "socialistická". Návrh sa však na Slovensku nestretol s plným pochopením. Diskutovalo sa o potrebe zmeniť prvorepublikový "čechoslovakistický" názov republiky ako aj o novom štátnom symbole, ktoré by zvýraznili svojbytnosť Slovenska. Politický konsenzus, predpoklad zmeny názvu, sa však rodil pomaly a v diskusiách, ktoré boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým politickým zoskupeniam. Keď koncom marca federálny parlament prijal pochybný dvojjazyčný názov republiky, zažila Bratislava demonštrácie, ktoré nemali s platformou VPN nič spoločné. Na uliciach začalo byť rušno a od tejto chvíle sa v médiách každodenne zjavuje aj „národovecká" demagógia. Formuje sa silná Slovenská národná strana a celý rad menších, zato však hlučných, nacionálne orientovaných politických strán a hnutí. A nielen to. Spor o charakter národného povedomia a vzopätá nacionálna vlna sa prenáša aj do ostatných politických strán a hnutí. Dokonca aj v rámci VPN sa začalo diskutovať o tom, či sme primárne občianskym, alebo primárne národným hnutím. O tomto však až neskôr.
Spor o názov republiky bol iba predohrou. Druhé dejstvo predstavoval spor o jazykový zákon. V jeho pozadí však boli roky zanedbávané kultúrne, sociálne, ekonomické i politické dimenzie riešenia národnostného problému, fenomén nacionalizmu, ktorý obchádzal strednú Európu a krajiny posttotalitných režimov, ako i celkový stav spoločnosti žijúcej desaťročia na úkor budúcnosti. Niet sa čo čudovať, že najviditeľnejším artikulátorom (i objektom) takého stavu vecí sa stala najpočetnejšia z národnostných menšín - maďarská. Hneď v prvých dňoch diferenciácie politickej scény po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany dochádza k spestreniu politických zoskupení reprezentujúcich maďarskú národnostnú menšinu. Popri Maďarskej nezávislej iniciatíve, ktorá šla do júnových parlamentných volieb na kandidátke hnutia Verejnosť proti násiliu, vzniká maďarské Kresťansko-demokratické hnutie a hnutie Spolužitie (Egyuttélés). Na čelo Spolužitia sa stavia známy maďarský disident Miklós Duray, pôvodne kandidát do federálneho parlamentu za VPN. Spôsob, akým sa hneď nazačiatku svojej kariéry oficiálneho politika prezentoval pred očami verejnosti, vyvolal búrku nevôle. Slovenská tlač ho opisovala ako vypuklý príklad iredentizmu a vyhroteného maďarského nacionalizmu. Podobným spôsobom. ma o ňom informovali aj priatelia z Maďarskej nezávislej iniciatívy.
Bol som minimálne trikrát pri tom, keď sa na pôde VPN viedli politické rozhovory s M. Durayom a jeho politickým hnutím. Sťažovali sa predovšetkým na tendenčnosť našich masmédií a tvrdili, že ich úsilie je naprosto legitímne a jeho cieľom nie je nič iné, než presadzovanie medzinárodne uznávaných práv národnostných menšín. Žiaľ, predstava o tom, čo sú legitímne práva národov a národnostných menšín začínala mať v prvom štvrťroku 1990 toľko výkladov, koľko politických subjektov vstupovalo do hry o národ a národnostné cítenie ľudí.
Súčasťou kampane vytvárajúcej politické napätie bolo Durayovo vyhlásenie z polovice septembra 1990, spochybňujúce legitimitu slovenského premiéra, ale aj predvolebná kampaň maďarskej televízie dezinformujúca príslušníkov maďarskej menšiny (napríklad, že došlo k zániku Maďarskej nezávislej iniciatívy), nejasnosti okolo skutočnej predvolebnej platformy Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorú aj niektorí reprezentanti hnutia Verejnosť proti násiliu interpretovali ako pokus o vytvorenie autonómnej Maďarskej enklávy na Slovenskom území. A napokon, nie však v poslednom rade, k vytváraniu napätia prispel aj rad iniciatív nacionálne orientovaných politických a spoločenských organizácií.
Celý problém sa zhustil do diskusie okolo zákona o slovenskom jazyku ako jedinom úradnom a štátnom jazyku na celom území Slovenska. Hlavným nositeľom formulácie a presadzovania tohto (tzv. matičného) zákona sa stala Matica slovenská a Slovenská národná strana.
Nasledoval konflikt, ktorý sa z parlamentu preniesol do ulíc a ktorý v celej nahote ukázal skutočné pozadie boja o uzákonenie slovenčiny ako úradného
a štátneho jazyka bez výnimky na celom území Slovenska. Aká bola hlavná argumentácia sporiacich sa strán?
Matičiar: Vládna koalícia prostredníctvom svojho návrhu jazykového zákona hádže polená pod nohy slovenčine, Matici slovenskej, slovenskej zvrchovanosti. .
Koaličiar: Od chvíle, keď sme si uvedomili, že spoločenská klíma na Slovensku žiada prijatie jazykového zákona, študujeme naše medzinárodné záväzky, platné normy a prax v krajinách s podobnými problémami, ako sú naše. Návrh, ktorý sme odovzdali Slovenskej národnej rade zodpovedá medzinárodným normám i právam všetkých obyvatel'ov Slovenska. Pozorne sme si preštudovali aj matičný návrh a prihliadli na všetky jeho použiteľné formulácie.
Matičiar: Oba návrhy však majú odlišnú filozofiu. Sporný je najmä ten odsek koaličného návrhu, ktorý priznáva menšinám právo hovoriť v úradnom styku svojou rečou.
Koaličiar: Aj podľa nášho návrhu je úradným jazykom na celom území Slovenska slovenčina. Možnosť používania jazyka českého alebo jazykov národnostných menšín v tých oblastiach, ktoré menšiny obývajú, nič na tejto skutočnosti nemení. Úradníci jednoducho musia vedieť po slovensky. V prípade, že neovládajú jazyk menšiny, pripúšťa sa použitie tlmočníka.
Matičiar: A kto bude niesť náklady týchto služieb? A ako zabránite, aby pri prijímaní do úradov v zmiešaných oblastiach neboli diskriminovaní Slováci, ktorí neovládajú jazyk menšiny?
Koaličiar: A ako chcete, aby sme sa stali súčasťou civilizovaného sveta, ak nebudeme rešpektovať všeobecne platné normy a ľudské práva?
Matičiar: Čo ma je po civilizovanom svete, ak doma mám byť diskriminovaný?
V takomto alebo podobnom štýle by náš dialóg mohol pokračovať do nekonečna. 5. októbra 1990 - pár dní pred chystaným schválením zákona, ktorý predložila vládna koalícia - sa uskutočnil na námestí Slovenského národného povstania (mimochodom, práve toto námestie bolo symbolom novembrovej revolúcie) míting za uzákonenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho a úradného bez výnimky. Bol som tam a padol na mňa des. Nehovorím to len preto, že z tribúny a večer potom z televíznej obrazovky som počul slová, ktoré mi pripadali ako zlý sen, ale najmä preto, že jeden z cieľov novembrovej revolúcie, "vstup do Európy", sa zrazu začal rozplývať. A sproblematizovala sa aj vidina konsenzu oboch národov pri riešení problémov,
ktoré mali v tej chvíli skutočne základný význam pre ich ďalšiu existenciu - ekonomická reforma a schválenie novej ústavy, t. j. nové poňatie
federatívneho usporiadania štátu. Bolo jasné, že krehká spoločenská scéna republiky sa ešte väčšmi rozkolísala.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)