Prezident Václav Havel použil vo svojom spomienkovom prejave k 21. augustu 1968 z balkóna Občianskeho fóra na Václavskom námestí takéto formulácie:
"Stále existujú a pôsobia mocné štruktúry bývalého režimu, ktoré vznikali po dlhé desaťročia, a predovšetkým v oných 22 rokoch. V mnohých obciach vládnu tí istí ľudia, ktorí v nich vládli predtým. Sú prepojení s vedúcimi pracovníkmi hospodárskych podnikov. Stále existujú obrovské byrokratické kolosy, ktoré znemožňujú racionálne ekonomické počínanie jednotlivých podnikovo prevádzok. Stará byrokracia pretrváva na všetkých úrovniach, až po úrady centrálne, republikové a federálne ministerstvá. (...). Znova a znova satým potvrdzuje, že naša revolúcia nie je dokončená. Naopak, to hlavné sa musí ešte len stať. Nie je pravda, že táto revolúcia zlyhala. Ona sa jednoducho len neskončila a nijaké dielo nemožno hodnotiť, kým nie je hotové. Aby sme dosiahli nápravu vecí, musíme neodkladne a energicky konať". (citované podľa: Verejnosť, 22. 8. 1990).
Nazdávam sa, že Václav Havel sa vo svojom stanovisku nielen mýlil, ale že sa mu podarilo aj zmiešať nezmiešateľné. Budem však konkrétny:
Stanovisko vedenia VPN i moje osobné sa opieralo o tri piliere, na ktorých stáli naše očakávania pozitívnych zmien v podnikoch. Prvým bola viera v očistnú silu nového hospodárskeho mechanizmu s dôrazom na rýchlu privatizáciu. Druhým pilierom bola účasť ministrov za VPN na prácach spätých so zavádzaním zásad normálnej personálnej práce v podnikoch. Tretím akási svojpomoc aktivistov hnutia podnikom i jednotlivcom priamo na tvári miesta. Situácia v spoločnosti však bola príliš vybičovaná na to, aby nejaké intelektuálne modely mohli mať úspech. V tom čase z výskumov vyplynulo, že tento problém je prezretý osobitne v Čechách. Občania Českej republiky ho v každodennom živote pociťovali ako najnepríjemnejší hneď za problémom nízkej životnej úrovne, hrozby nezamestnanosti, straty sociálneho zabezpečenia, zlých medziľudských vzťahov, rastu kriminality a ekonomických problémov vôbec. Na Slovensku však ľudí oveľa väčšmi trápili také problémy, ako nedostatok tovarov a služieb, problém nedostatočnej občianskej vybavenosti, devastácie životného prostredia, ... To však v žiadnom prípade neznamená, že by problém personálnych zmien v podnikoch nebol jednou z hlavných tém závažných politických i súkromných rozhovorov v tých dňoch. Mohol bysom uviesť celý rad príkladov. Uvediem iba jeden. V sobotu 20. októbra 1990 sa v Trnave stretli rôzne orgány hnutia a priaznivci VPN. Z hľadiska perspektív hnutia malo toto stretnutie zásadný význam, preto o ňom budem ešte v tejto knihe písať na inom mieste. V tejto súvislosti však by som chcel odcitovať slová Arpáda Matejku, jedného z jeho organizátorov (záznam mi poskytol účastník tohoto stretnutia, Juraj Flamík, v tom čase predseda Koordinačného centra VPN). Arpád Matejka povedal vraj doslova: "Necítim sa dobre, ak každý týždeň nevymením aspoň jedného riaditeľa. Tento týždeň sa cítim mimoriadne dobre - vymenil som troch." (Verejnosť, 22. 11. 1990).
Nerád by som však svoju (pre niekoho možno naivnú) túžbu po fair-play plietol s faktom, že november 1990 bol ešte vždy mesiacom boja o pozície a že v tomto boji nebolo zďaleka jasné, aký je momentálny stav. Vedel som dokonca, že to nebude jasné ani zajtra, ani pozajtra. Stačí pripomenúť fakt, že kým v novembri 1989 bol - podľa hodnoverných informácií - (skonfiškovateľný) majetok Komunistickej strany odhadovaný takmer na 17 miliárd korún, v čase, keď píšem tento text predstavuje už iba sumu okolo 2,5 miliardy. Medzitým sa podarilo väčšinu týchto peňazí „uliať" do podnikateľskej sféry. Poznali sme dokonca mená mnohých firiem, prosperujúcich z očisťovania komunistických peňazí i ľudí, ktorí sa postavili do ich čela. Takže: na jednej strane celkom oprávnená obava z novej vlny sociálnej nespravodlivosti (výhodná štartovacia čiara pre tých, ktorí si "nahrabali" v starom režime) a nespokojnosť s tým, že sa proces personálnych zmien v hospodárskej sfére uberá krivoľakými cestami; a na strane druhej viera v skutočnosť, že bodku zatýmto problémom nemožno spraviť zo dňa nadeň a už vonkoncom nie metódami, ktoré sú svojím charakterom v rozpore s proklamovanými ideami trhového hospodárstva a demokracie.
Rozpor medzi vyššie spomenutou obavou a vierou mal v tom čase celkom konkrétnu podobu. Uzavriem preto túto kapitolu úryvkom z listu, ktorý som dostal v polovici októbra a v ktorom sa píše:
"Verím Vám a budem úprimný! Veľa sa urobilo za pomoci ľudu združeného okolo VPN a OF pod vedením vtedajších aktivistov a po lustrácii novozvolených funkcionárov na vyšších stupňoch. Ľud od Ašu až po Čiernu nad Tisou sa bez ohľadu na vzdelanie, zamestnanie, náboženstvo a národnosť dožaduje zákonnej podpory pri dokončení očisty spoločnosti od aktivistov KSČS a ich pätolízačov, to prisľúbil aj náš prezident Václav Havel na nedávnom prejave v Prahe. Aká je však súčasná skutočnosť: Prídem do nemocnice, tam je primárom ďalej totalitár z bývalej straníckej kliniky. Zavolal som do podniku (Frucona) Košice a tam sa prihlásil pán ing. ... , pravá ruka Jána Pirča a dovolím si ho prirovnať ku kráľovi Oravy Babinskému a Dr. Colotkovi, aj ontak hospodáril so štátnym majetkom. Idem do základne školy v Košiciach, kde demokratizácia pôvodne nabrala po prejave prezidenta dobrý kurz, neveril som vlastným očiam, riaditeľ po zložení legitimácie vraj o jeden hlas vyhral voľby. Dôvod: volili ho učitelia, ktorým vyhovuje jeho neschopnosť alkoholizmus, nenáročnosť a za služby pre neho, dobré %k platu ... Zašiel som na Mestský súd a tam, čo nevidím, stratilo sa meno totalitára p....., predsedu MS, Ktorý bol nahradený supertotalitárom dr. ..., ktorý inak, ako bývalý námestník súdu mimoriadne aktívne slúžil MV KSS a KV KSS (bol vo svojej funkcii iba nomenklatúrou - neschopný). Bol som 10 rokov šikanovaný KSS a dobieha mi súdny spor o neplatnosť výpovede, mol som pojednávanie 15. X. 1990 o čo nevidím, opäť ten istý predsedom senátu, ktorý môj súdny proces tok viedol, že Najvyšší súd ho zrušil pre porušenie zákona. Tento sudca dr. ... počas jednania mi dal najavo, že on mi ukáže moju drzosť dožadovať sa na Najvyššom súde spravodlivosti a všetko tomu nasvedčovalo, že rozhodnutie v závere rozsudku Najvyššieho
súdu nemieni rešpektovať, ale chce dokázať, že rozsudky MS a KS v Košiciach napriek zrušeniu "NEPORUSILI ZÁKON". Verím, že súd napriek tomu do dôchodku dovediem do úspešného konca. Prídem do stavebnín, kde som tri roky 86-89 nakupoval materiál a tam vidím opäť nomenklatúrny káder, ktorého služby úspešne využívali staré štruktúry na úkor bežných občanov, pre ktorých materiál nebol. Vážený pán predseda, môžem príklady uvádzať ďalej; výmena miest totolitárov pokračuje navzájom najmä v inštitúciách a podnikoch, kde riaditelia 42 rokov realizovali zásadu "ozveš sa a poletíš", a to sa im aj skutočne za pomoci totality darilo.“
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Nazdávam sa, že Václav Havel sa vo svojom stanovisku nielen mýlil, ale že sa mu podarilo aj zmiešať nezmiešateľné. Budem však konkrétny:
Stanovisko vedenia VPN i moje osobné sa opieralo o tri piliere, na ktorých stáli naše očakávania pozitívnych zmien v podnikoch. Prvým bola viera v očistnú silu nového hospodárskeho mechanizmu s dôrazom na rýchlu privatizáciu. Druhým pilierom bola účasť ministrov za VPN na prácach spätých so zavádzaním zásad normálnej personálnej práce v podnikoch. Tretím akási svojpomoc aktivistov hnutia podnikom i jednotlivcom priamo na tvári miesta. Situácia v spoločnosti však bola príliš vybičovaná na to, aby nejaké intelektuálne modely mohli mať úspech. V tom čase z výskumov vyplynulo, že tento problém je prezretý osobitne v Čechách. Občania Českej republiky ho v každodennom živote pociťovali ako najnepríjemnejší hneď za problémom nízkej životnej úrovne, hrozby nezamestnanosti, straty sociálneho zabezpečenia, zlých medziľudských vzťahov, rastu kriminality a ekonomických problémov vôbec. Na Slovensku však ľudí oveľa väčšmi trápili také problémy, ako nedostatok tovarov a služieb, problém nedostatočnej občianskej vybavenosti, devastácie životného prostredia, ... To však v žiadnom prípade neznamená, že by problém personálnych zmien v podnikoch nebol jednou z hlavných tém závažných politických i súkromných rozhovorov v tých dňoch. Mohol bysom uviesť celý rad príkladov. Uvediem iba jeden. V sobotu 20. októbra 1990 sa v Trnave stretli rôzne orgány hnutia a priaznivci VPN. Z hľadiska perspektív hnutia malo toto stretnutie zásadný význam, preto o ňom budem ešte v tejto knihe písať na inom mieste. V tejto súvislosti však by som chcel odcitovať slová Arpáda Matejku, jedného z jeho organizátorov (záznam mi poskytol účastník tohoto stretnutia, Juraj Flamík, v tom čase predseda Koordinačného centra VPN). Arpád Matejka povedal vraj doslova: "Necítim sa dobre, ak každý týždeň nevymením aspoň jedného riaditeľa. Tento týždeň sa cítim mimoriadne dobre - vymenil som troch." (Verejnosť, 22. 11. 1990).
Nerád by som však svoju (pre niekoho možno naivnú) túžbu po fair-play plietol s faktom, že november 1990 bol ešte vždy mesiacom boja o pozície a že v tomto boji nebolo zďaleka jasné, aký je momentálny stav. Vedel som dokonca, že to nebude jasné ani zajtra, ani pozajtra. Stačí pripomenúť fakt, že kým v novembri 1989 bol - podľa hodnoverných informácií - (skonfiškovateľný) majetok Komunistickej strany odhadovaný takmer na 17 miliárd korún, v čase, keď píšem tento text predstavuje už iba sumu okolo 2,5 miliardy. Medzitým sa podarilo väčšinu týchto peňazí „uliať" do podnikateľskej sféry. Poznali sme dokonca mená mnohých firiem, prosperujúcich z očisťovania komunistických peňazí i ľudí, ktorí sa postavili do ich čela. Takže: na jednej strane celkom oprávnená obava z novej vlny sociálnej nespravodlivosti (výhodná štartovacia čiara pre tých, ktorí si "nahrabali" v starom režime) a nespokojnosť s tým, že sa proces personálnych zmien v hospodárskej sfére uberá krivoľakými cestami; a na strane druhej viera v skutočnosť, že bodku zatýmto problémom nemožno spraviť zo dňa nadeň a už vonkoncom nie metódami, ktoré sú svojím charakterom v rozpore s proklamovanými ideami trhového hospodárstva a demokracie.
Rozpor medzi vyššie spomenutou obavou a vierou mal v tom čase celkom konkrétnu podobu. Uzavriem preto túto kapitolu úryvkom z listu, ktorý som dostal v polovici októbra a v ktorom sa píše:
"Verím Vám a budem úprimný! Veľa sa urobilo za pomoci ľudu združeného okolo VPN a OF pod vedením vtedajších aktivistov a po lustrácii novozvolených funkcionárov na vyšších stupňoch. Ľud od Ašu až po Čiernu nad Tisou sa bez ohľadu na vzdelanie, zamestnanie, náboženstvo a národnosť dožaduje zákonnej podpory pri dokončení očisty spoločnosti od aktivistov KSČS a ich pätolízačov, to prisľúbil aj náš prezident Václav Havel na nedávnom prejave v Prahe. Aká je však súčasná skutočnosť: Prídem do nemocnice, tam je primárom ďalej totalitár z bývalej straníckej kliniky. Zavolal som do podniku (Frucona) Košice a tam sa prihlásil pán ing. ... , pravá ruka Jána Pirča a dovolím si ho prirovnať ku kráľovi Oravy Babinskému a Dr. Colotkovi, aj ontak hospodáril so štátnym majetkom. Idem do základne školy v Košiciach, kde demokratizácia pôvodne nabrala po prejave prezidenta dobrý kurz, neveril som vlastným očiam, riaditeľ po zložení legitimácie vraj o jeden hlas vyhral voľby. Dôvod: volili ho učitelia, ktorým vyhovuje jeho neschopnosť alkoholizmus, nenáročnosť a za služby pre neho, dobré %k platu ... Zašiel som na Mestský súd a tam, čo nevidím, stratilo sa meno totalitára p....., predsedu MS, Ktorý bol nahradený supertotalitárom dr. ..., ktorý inak, ako bývalý námestník súdu mimoriadne aktívne slúžil MV KSS a KV KSS (bol vo svojej funkcii iba nomenklatúrou - neschopný). Bol som 10 rokov šikanovaný KSS a dobieha mi súdny spor o neplatnosť výpovede, mol som pojednávanie 15. X. 1990 o čo nevidím, opäť ten istý predsedom senátu, ktorý môj súdny proces tok viedol, že Najvyšší súd ho zrušil pre porušenie zákona. Tento sudca dr. ... počas jednania mi dal najavo, že on mi ukáže moju drzosť dožadovať sa na Najvyššom súde spravodlivosti a všetko tomu nasvedčovalo, že rozhodnutie v závere rozsudku Najvyššieho
súdu nemieni rešpektovať, ale chce dokázať, že rozsudky MS a KS v Košiciach napriek zrušeniu "NEPORUSILI ZÁKON". Verím, že súd napriek tomu do dôchodku dovediem do úspešného konca. Prídem do stavebnín, kde som tri roky 86-89 nakupoval materiál a tam vidím opäť nomenklatúrny káder, ktorého služby úspešne využívali staré štruktúry na úkor bežných občanov, pre ktorých materiál nebol. Vážený pán predseda, môžem príklady uvádzať ďalej; výmena miest totolitárov pokračuje navzájom najmä v inštitúciách a podnikoch, kde riaditelia 42 rokov realizovali zásadu "ozveš sa a poletíš", a to sa im aj skutočne za pomoci totality darilo.“
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)