Vráťme sa k novembrovým dňom roku 1989-ho. Oficiálna moc ešte vždy nepochopila, čo sa vlastne deje. Jej postoj je však našťastie nie len nechápavý, ale aj defenzívny.
Vtedy sa však už rodí prvé programové vyhlásenie hnutia Verejnosť proti násiliu (ktoré v tom čase ešte nesie označenie občianska iniciatíva) a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, uverejnené 25. novembra 1989. Má dvanásť bodov a ich formulácia je jednoznačná: Hnutie občianskeho odporu sa uchádza o moc v spoločnosti, o zmenu spoločenského zriadenia.
1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSS zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
V tých dňoch dochádza aj k prvým oficiálnym kontaktom medzi predstaviteľmi starého režimu a občianskych iniciatív. Požiadavky revolučných síl sú jasne vyjadrené predovšetkým v dvoch bodoch: 1) zrušiť ústavné zakotvenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a 2) urýchlene vyhlásiť slobodné voľby. 29. novembra 1989 sa po prvý raz stretli oficiálni predstavitelia VPN a slovenskej vlády. Ocitli sme sa vtedy - v upotených svetroch po niekoľkých dňoch bez spánku a pravidelnej stravy - v budove, z ktorej sa už niekoľko desaťročí šírila nemenná "pravda" totalitnej moci. V honosnom prostredí sedeli oproti nám predseda vlády Slovenskej - vtedy ešte "socialistickej" - republiky, Pavol Hrivnák, jej podpredseda Štefan Murín a minister spravodlivosti Milan Čič. Bez úvodných zdvorilostných fráz sme prešli priamo k veci. Naše základné požiadavky zneli: "Zrušte ústavný článok, ktorý zaručuje Komunistickej strane Československa vedúce postavenie v spoločnosti a vytvorte podmienky pre uskutočnenie slobodných volieb!" Dostali sme umiernenú a zdvorilú odpoveď, ktorá nás trochu prekvapila: "V zásade s vami súhlasíme. Musíte však byť trpezliví - nemáme pripravenú legislatívu, veci treba prerokovať na národnej i federálnej úrovni, viacero vašich požiadaviek má dlhodobý charakter ... " a podobne. Akokoľvek neurčité boli odpovede na naše otázky, vedeli sme, že starý režim praská vo švíkoch a mali sme pocit, že je iba otázkou hodín, kedy sa rozpadne. Udalosti sa totiž už nielenže nedali zastaviť, ale ani spomaliť.
27. novembra prebehol na celom území republiky dvojhodinový symbolický štrajk – na uliciach trúbili autá, vo fabrikách sirény, aj cudzí ľudia si na ulici podávali ruky - spájala ich na kabáte pripevnená trikolóra. V stredu 29. novembra narýchlo zvolaný Československý parlament zrušil ústavný článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Začína sa vyšetrovanie brutálneho zásahu bezpečnostných síl proti študentskej demonštrácii v pražských uliciach, v školách sa ruší monopolné postavenie marxizmu-leninizmu ako oficiálnej a jedinej ideologickej doktríny. Verejnosť proti násiliu si začína uvedomovať svoju historickú zodpovednosť za nové spoločenské usporiadanie krajiny. Namiesto úlohy zbúrať starú moc prichádza ďalšia úloha - budovať novú spoločnosť. Vrhli sme sa do nej plní odhodlania, avšak nepripravení. Prvé sklamania neúspechy však ešte vždy prehlušoval pocit eufórie.
Prvý Koordinačný výbor VPN sa síce skladal takmer výhradne z intelektuálov, súčasne však treba zdôrazniť, že ponovembrový revolučný pohyb mal evidentne všeľudový charakter. Nemám namysli len desaťtisíce ľudí, ktorí sa zhromažďovali na námestiach s požiadavkami zrušenia monopolu moci, demokratizačných zmien v spoločnosti a podobne, ale aj štrajkové výbory a bunky VPN, ktoré v priebehu niekoľkých dní vznikli v továrňach a inštitúciách na celom Slovensku. Spolu so študentským hnutím sme organizovali takmer denne stretnutia podnikových a mestských VPN-niek. V hektickom tempe sa rozmnožovali všetky zásadné texty k ekonomickej reforme, prejavy popredných osobností politického života tých dní, pokyny na presadzovanie
revolučných požiadaviek v hospodárskom živote a iné. Na kolene vznikali nové periodiká, vyhlásenia i politické dokumenty zásadného významu. Dlho si budem pamätať, ako sme pripravovali programy mítingov, ktoré sa v Bratislave konali na námestí Slovenského národného povstania. Ich zameranie sa rodilo v priebehu niekoľkých hodín. Keď sme sa dopočuli, že pri Bratislave sa koncentrujú jednotky vojska a milície, koncipovali sme hlavnú myšlienku mítingu - odpustenie. Ľudia sa držali za ruky a na tribúne obete represií bývalého režimu hovorili o odpustení. Keď sme hovorili o otváraní sa Európe, privítali sme na tribúne predstaviteľov emigrácie, starostu Viedne a podobne. Všetky dohromady však mali jednu spoločnú črtu. Martin Bútora pre ňu vymyslel označenie - "ODKLÍNANIE". V tých dňoch sa nový občan skutočne rodil na námestiach. Nepamätám sa na jediný prejav agresivity a násilia, nebolo vidieť zaťaté päste, ani počuť vulgárne slová. Naopak, snažili sme sa osloviť všetky skupiny občanov - vojakov, policajtov (boli dosť šokovaní, keď sa po mítingu davy I'udí postavili do radu, aby im postupne podávali ruku), robotníkov, invalidných spoluobčanov ap. Žiaľ, takýto všeľudový charakter občianskej revolty nemôže mať dlhé trvanie. Tých niekoľko obetavcov, ktorí si vybrali dovolenky a neplatené voľno, aby sa mohli venovať revolúcii, sa po niekoľkých týždňoch vrátili k svojej práci a v Koordinačnom centre na Jiráskovej 10 ostali pracovať zase iba tí z nás, ktorí si to mohli dovoliť, či už preto, že žili na voľnej nohe, alebo preto, že im to ich povolanie (vedca, umelca) umožňovalo. To je však už iná história.
PROGRAMOVÉ VYHLÁSENIE občianskej iniciatívy VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU
a KOORDINAČNÉHO VÝBORU SLOVENSKÝCH VYSOKOŠKOLÁKOV
a KOORDINAČNÉHO VÝBORU SLOVENSKÝCH VYSOKOŠKOLÁKOV
1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSS zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
V tých dňoch dochádza aj k prvým oficiálnym kontaktom medzi predstaviteľmi starého režimu a občianskych iniciatív. Požiadavky revolučných síl sú jasne vyjadrené predovšetkým v dvoch bodoch: 1) zrušiť ústavné zakotvenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a 2) urýchlene vyhlásiť slobodné voľby. 29. novembra 1989 sa po prvý raz stretli oficiálni predstavitelia VPN a slovenskej vlády. Ocitli sme sa vtedy - v upotených svetroch po niekoľkých dňoch bez spánku a pravidelnej stravy - v budove, z ktorej sa už niekoľko desaťročí šírila nemenná "pravda" totalitnej moci. V honosnom prostredí sedeli oproti nám predseda vlády Slovenskej - vtedy ešte "socialistickej" - republiky, Pavol Hrivnák, jej podpredseda Štefan Murín a minister spravodlivosti Milan Čič. Bez úvodných zdvorilostných fráz sme prešli priamo k veci. Naše základné požiadavky zneli: "Zrušte ústavný článok, ktorý zaručuje Komunistickej strane Československa vedúce postavenie v spoločnosti a vytvorte podmienky pre uskutočnenie slobodných volieb!" Dostali sme umiernenú a zdvorilú odpoveď, ktorá nás trochu prekvapila: "V zásade s vami súhlasíme. Musíte však byť trpezliví - nemáme pripravenú legislatívu, veci treba prerokovať na národnej i federálnej úrovni, viacero vašich požiadaviek má dlhodobý charakter ... " a podobne. Akokoľvek neurčité boli odpovede na naše otázky, vedeli sme, že starý režim praská vo švíkoch a mali sme pocit, že je iba otázkou hodín, kedy sa rozpadne. Udalosti sa totiž už nielenže nedali zastaviť, ale ani spomaliť.
27. novembra prebehol na celom území republiky dvojhodinový symbolický štrajk – na uliciach trúbili autá, vo fabrikách sirény, aj cudzí ľudia si na ulici podávali ruky - spájala ich na kabáte pripevnená trikolóra. V stredu 29. novembra narýchlo zvolaný Československý parlament zrušil ústavný článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Začína sa vyšetrovanie brutálneho zásahu bezpečnostných síl proti študentskej demonštrácii v pražských uliciach, v školách sa ruší monopolné postavenie marxizmu-leninizmu ako oficiálnej a jedinej ideologickej doktríny. Verejnosť proti násiliu si začína uvedomovať svoju historickú zodpovednosť za nové spoločenské usporiadanie krajiny. Namiesto úlohy zbúrať starú moc prichádza ďalšia úloha - budovať novú spoločnosť. Vrhli sme sa do nej plní odhodlania, avšak nepripravení. Prvé sklamania neúspechy však ešte vždy prehlušoval pocit eufórie.
Prvý Koordinačný výbor VPN sa síce skladal takmer výhradne z intelektuálov, súčasne však treba zdôrazniť, že ponovembrový revolučný pohyb mal evidentne všeľudový charakter. Nemám namysli len desaťtisíce ľudí, ktorí sa zhromažďovali na námestiach s požiadavkami zrušenia monopolu moci, demokratizačných zmien v spoločnosti a podobne, ale aj štrajkové výbory a bunky VPN, ktoré v priebehu niekoľkých dní vznikli v továrňach a inštitúciách na celom Slovensku. Spolu so študentským hnutím sme organizovali takmer denne stretnutia podnikových a mestských VPN-niek. V hektickom tempe sa rozmnožovali všetky zásadné texty k ekonomickej reforme, prejavy popredných osobností politického života tých dní, pokyny na presadzovanie
revolučných požiadaviek v hospodárskom živote a iné. Na kolene vznikali nové periodiká, vyhlásenia i politické dokumenty zásadného významu. Dlho si budem pamätať, ako sme pripravovali programy mítingov, ktoré sa v Bratislave konali na námestí Slovenského národného povstania. Ich zameranie sa rodilo v priebehu niekoľkých hodín. Keď sme sa dopočuli, že pri Bratislave sa koncentrujú jednotky vojska a milície, koncipovali sme hlavnú myšlienku mítingu - odpustenie. Ľudia sa držali za ruky a na tribúne obete represií bývalého režimu hovorili o odpustení. Keď sme hovorili o otváraní sa Európe, privítali sme na tribúne predstaviteľov emigrácie, starostu Viedne a podobne. Všetky dohromady však mali jednu spoločnú črtu. Martin Bútora pre ňu vymyslel označenie - "ODKLÍNANIE". V tých dňoch sa nový občan skutočne rodil na námestiach. Nepamätám sa na jediný prejav agresivity a násilia, nebolo vidieť zaťaté päste, ani počuť vulgárne slová. Naopak, snažili sme sa osloviť všetky skupiny občanov - vojakov, policajtov (boli dosť šokovaní, keď sa po mítingu davy I'udí postavili do radu, aby im postupne podávali ruku), robotníkov, invalidných spoluobčanov ap. Žiaľ, takýto všeľudový charakter občianskej revolty nemôže mať dlhé trvanie. Tých niekoľko obetavcov, ktorí si vybrali dovolenky a neplatené voľno, aby sa mohli venovať revolúcii, sa po niekoľkých týždňoch vrátili k svojej práci a v Koordinačnom centre na Jiráskovej 10 ostali pracovať zase iba tí z nás, ktorí si to mohli dovoliť, či už preto, že žili na voľnej nohe, alebo preto, že im to ich povolanie (vedca, umelca) umožňovalo. To je však už iná história.