Tri „bliky“, ktoré v uplynulom týždni zakotvili v mojej rozháranej pozornosti. Prvý sa týka vojny na Ukrajine a vojen vôbec. Druhý konfliktu na Blízkom východe, ktorý vnímam osobne, ako žid a súčasne dieťa euroatlantického civilizačného okruhu. Tretí sa týka intelektualizácie zásadných problémov, pred ktorými stojí ľudstvo na pozadí práve skončenej konferencie Globsec.
Všetky tri dohromady majú spoločného menovateľa, ktorý sa volá časové oneskorenie medzi diagnózou a terapiou spoločenských problémov.
Blik prvý: Prečo vojna? Tak sa volá výber esejí, ktorý sa mi práve dostal do rúk (vydal N-Press, 2026). Jadrom knihy je korešpondenčný rozhovor dvoch ťažkých váh – Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda z roku 1932 (!). Einstein sa Freuda pýta (parafráza): Sú vojny nevyhnutné? A keď nie, ako im zabrániť? Freudova odpoveď (opäť veľmi zhruba): Sú súčasťou ľudskej prirodzenosti, kde zápasí pud života s pudom smrti. Zabrániť im môže iba rovnováha mocí. Slabší sa v mene takejto rovnováhy musia spájať do hodnotovo podobných celkov. Ukrajina, napríklad, proti ruskej agresii nestojí, a nesmie stáť sama. A kto sme v tomto zápase MY? No , EÚ a NATO predsa. Vzdať sa v tomto prípade časti slobody a suverenity v prospech celku je žiadúce. Mimochodom, v čase tesne po novembri 1989 som zažil prvé verejné vystúpenia militantných slovenských nacionalistov práve v súvislosti s touto témou. Verejnosť proti násiliu vtedy hovorila o Československu „zdola“, čo znamenalo, že národné republiky odovzdajú časť svojich kompetencií v prospech federatívneho štátu. Vyhrali nacionalisti. A nie sú dnes euroskeptici predvoj podobných koncov pokiaľ ide o EU a NATO? Nesmú vyhrať!
Blik druhý: Čo napovedá konflikt na Blízkom východe? Vidím ho ako konflikt predsudočnej morálky a morálky zodpovednosti. Brániť slobodu, dôstojnosť a holé životy pred agresorom, aj so zbraňou v ruke, je etické a morálne. A áno, vojna je vždy o brutálnom násilí, najmä o násilí na tých najnevinnejších. Jednoducho sviňa.
Ako občan Českej republiky slovenskej národnosti, sekulárny žid a liberálny demokrat však nemám morálnu dilemu: Súčasný Irán a súčasné Rusko sú teroristické štáty, Hamás Hizballáh a podobní ich ozbrojené a krvavé ruky. Čo si však počať so zápasom pudu života a pudu smrti ako globálnych paradigiem? Nepriatelia Izraela totiž adorujú zničenie Izraela - jeho smrť. Je to zápas bez konca. Podobne ako konfrontácia oboch pudov na individuálnej úrovni – vo mne, v tebe...
Potreba prežitia velí potrebu kultivácie jedného a potláčania druhého. Furt a s neistým výsledkom. Treba tento fakt prijať a zariadiť sa. V mene prežitia. Jediným spôsobom, ako na to, je kultúra nenásilia a tá nie je ani náhodou slovenská a žiadna iná. Áno, vývoj kultúry je jediná účinná protivojnová terapia.
Blik tretí: Intelektualizácia problémov súčasnosti? Nič nové pod slnkom? Príklad z domácich luhov a hájov: Vávclav Cílek vo svojich komentároch (čítal som ich tento týždeň v skromnej samizdatovej knížočke Pražská gnoze, ktorú vydala chránená dielňa Lemniskáta) k sérii prednášok pre účastníkov prvej veľkej medzinárodnej konferencie po zmene politického režimu v Československu (leto 1992). Téma: Veda, spiritualita a globálna kríza. Záujem o konferenciu bol ohromujúci. Zúčastnili sa jej svetové elity a ..., po skončení konferencie sa, obrazne povedané, nepohol ani lístok na strome. Mimobežnosť sveta intelektuálnych elít a tak zvane bežných občanov v nasledujúcich rokov vydala lokálne aj globálne plody. Presnejšie možno nie mimobežnosť, ale časové oneskorenie medzi diagnózou a terapiou spoločenských problémov. Alebo jedno aj druhé súbežne.
Na toto som myslel v inkriminovanom týždni, keď sa v mojom obľúbenom médiu stal Globsec témou číslo 1.
Čo s tým? Byť aktérom je cesta! Každý ako vie, môže a chce. Z tohto hľadiska sa Václav Cílek mýli. Premýšľanie kultivuje, kultúrni jednotlivci prispievajú ku kultúrnosti spoločnosti a taká z princípu vzýva pokoj zbraní. Odtiaľ potiaľ, samozrejme. Smrť tyranom spieva Helena Zaoralová v rovnomennej skladbe Mirka Vodrážku.
Predpokladám však, že „obyčajným“ človekom nepohne ani náhodou. Jasné, Mirek je underground ako vyšitý. Boli však undergroundom aj správy Rímskeho klubu zo 70-tych 80-tych rokov, ktoré alarmovali svetovú verejnosť pre ochranu a tvorbu životného prostredia? A boli takými opakované domáce pokusy o tvorbu vízií našej spoločnosti koncom 80-tych rokoch a neskôr?
Zdá sa, že ľudstvo sa začína mobilizovať nadkritickou intenzitou vždy až v časoch keď „voda stúpa a času je málo“, aby som parafrázoval názov posledného filmárskeho diela Deža Ursínyho, ktorému pomáhal Ivo Brachtl. Mimochodom, hovoria generácii Z a ďalším ešte čosi tieto mená? A vadí to? Nevadí? Vadí!
Vyšlo v www.tyzden.sk (3.6.2026)
Blik prvý: Prečo vojna? Tak sa volá výber esejí, ktorý sa mi práve dostal do rúk (vydal N-Press, 2026). Jadrom knihy je korešpondenčný rozhovor dvoch ťažkých váh – Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda z roku 1932 (!). Einstein sa Freuda pýta (parafráza): Sú vojny nevyhnutné? A keď nie, ako im zabrániť? Freudova odpoveď (opäť veľmi zhruba): Sú súčasťou ľudskej prirodzenosti, kde zápasí pud života s pudom smrti. Zabrániť im môže iba rovnováha mocí. Slabší sa v mene takejto rovnováhy musia spájať do hodnotovo podobných celkov. Ukrajina, napríklad, proti ruskej agresii nestojí, a nesmie stáť sama. A kto sme v tomto zápase MY? No , EÚ a NATO predsa. Vzdať sa v tomto prípade časti slobody a suverenity v prospech celku je žiadúce. Mimochodom, v čase tesne po novembri 1989 som zažil prvé verejné vystúpenia militantných slovenských nacionalistov práve v súvislosti s touto témou. Verejnosť proti násiliu vtedy hovorila o Československu „zdola“, čo znamenalo, že národné republiky odovzdajú časť svojich kompetencií v prospech federatívneho štátu. Vyhrali nacionalisti. A nie sú dnes euroskeptici predvoj podobných koncov pokiaľ ide o EU a NATO? Nesmú vyhrať!
Blik druhý: Čo napovedá konflikt na Blízkom východe? Vidím ho ako konflikt predsudočnej morálky a morálky zodpovednosti. Brániť slobodu, dôstojnosť a holé životy pred agresorom, aj so zbraňou v ruke, je etické a morálne. A áno, vojna je vždy o brutálnom násilí, najmä o násilí na tých najnevinnejších. Jednoducho sviňa.
Ako občan Českej republiky slovenskej národnosti, sekulárny žid a liberálny demokrat však nemám morálnu dilemu: Súčasný Irán a súčasné Rusko sú teroristické štáty, Hamás Hizballáh a podobní ich ozbrojené a krvavé ruky. Čo si však počať so zápasom pudu života a pudu smrti ako globálnych paradigiem? Nepriatelia Izraela totiž adorujú zničenie Izraela - jeho smrť. Je to zápas bez konca. Podobne ako konfrontácia oboch pudov na individuálnej úrovni – vo mne, v tebe...
Potreba prežitia velí potrebu kultivácie jedného a potláčania druhého. Furt a s neistým výsledkom. Treba tento fakt prijať a zariadiť sa. V mene prežitia. Jediným spôsobom, ako na to, je kultúra nenásilia a tá nie je ani náhodou slovenská a žiadna iná. Áno, vývoj kultúry je jediná účinná protivojnová terapia.
Blik tretí: Intelektualizácia problémov súčasnosti? Nič nové pod slnkom? Príklad z domácich luhov a hájov: Vávclav Cílek vo svojich komentároch (čítal som ich tento týždeň v skromnej samizdatovej knížočke Pražská gnoze, ktorú vydala chránená dielňa Lemniskáta) k sérii prednášok pre účastníkov prvej veľkej medzinárodnej konferencie po zmene politického režimu v Československu (leto 1992). Téma: Veda, spiritualita a globálna kríza. Záujem o konferenciu bol ohromujúci. Zúčastnili sa jej svetové elity a ..., po skončení konferencie sa, obrazne povedané, nepohol ani lístok na strome. Mimobežnosť sveta intelektuálnych elít a tak zvane bežných občanov v nasledujúcich rokov vydala lokálne aj globálne plody. Presnejšie možno nie mimobežnosť, ale časové oneskorenie medzi diagnózou a terapiou spoločenských problémov. Alebo jedno aj druhé súbežne.
Na toto som myslel v inkriminovanom týždni, keď sa v mojom obľúbenom médiu stal Globsec témou číslo 1.
Čo s tým? Byť aktérom je cesta! Každý ako vie, môže a chce. Z tohto hľadiska sa Václav Cílek mýli. Premýšľanie kultivuje, kultúrni jednotlivci prispievajú ku kultúrnosti spoločnosti a taká z princípu vzýva pokoj zbraní. Odtiaľ potiaľ, samozrejme. Smrť tyranom spieva Helena Zaoralová v rovnomennej skladbe Mirka Vodrážku.
Predpokladám však, že „obyčajným“ človekom nepohne ani náhodou. Jasné, Mirek je underground ako vyšitý. Boli však undergroundom aj správy Rímskeho klubu zo 70-tych 80-tych rokov, ktoré alarmovali svetovú verejnosť pre ochranu a tvorbu životného prostredia? A boli takými opakované domáce pokusy o tvorbu vízií našej spoločnosti koncom 80-tych rokoch a neskôr?
Zdá sa, že ľudstvo sa začína mobilizovať nadkritickou intenzitou vždy až v časoch keď „voda stúpa a času je málo“, aby som parafrázoval názov posledného filmárskeho diela Deža Ursínyho, ktorému pomáhal Ivo Brachtl. Mimochodom, hovoria generácii Z a ďalším ešte čosi tieto mená? A vadí to? Nevadí? Vadí!
Vyšlo v www.tyzden.sk (3.6.2026)