Píšem tento text naštvaný. Píšem ho v časoch globálneho chaosu. Píšem ho v čase nekonečných sporov o príčiny krízy na Blízkom východe, na Ukrajine, sporov
o politiku ochrany životného prostredia, násilia kade-tade, napríklad v subsaharskej Afrike, masívnej migrácie ľudí za bezpečím, lepším životom... počas sporov o liberálnu demokraciu.
Píšem ho v čase inflácie moralizovania a prázdnych rečí, eskalácie tupého nacionalizmu, animozít medzi Východom a Západom, medzi náboženstvami, civilizačnými okruhmi. Píšem ho v dobe keď v mojej bývalej vlasti vládnu ľudia, ktorí si dôveru nezaslúžia ani náhodou a v mojej súčasnej vlasti sa moci chopili podobní. Píšem s vedomím, že po textoch, ako je tento sa ani lístok na strome nepohne. Márnosť nad márnosť?
Chválim revoltu proti svojej rezignácii. Svojej! Chválim rebéliu študentov, ktorí vymenili kriedu za námestia a, ako dúfam, zakrátko ju podaktorí vymenia za pozície a role v štandardnej politike. Chválim revoltu ľudí kultúry. Chválim revoltu proti korupcii. Chválim revoltu ako princíp. Jeho protipólom je nehybnosť a úpadok.
Vzývam vieru, ktorá dáva nádej, nech už sa volá akokoľvek. Vzývam búrku konštruktívnych emócií. Vzývam generáciu svojich rovesníkov, ktorá je na odchode: Nenechajte sa kúpiť za pár
drobných na prilepšenie k dôchodkom! Neverte mocným, zneužívajú vás! Bežte do akcie a rebelujte až na doraz. Netvrdím, že sa potom zmenia ľudia, ako Trump, Orbán, Fico a podobní.
Nezmenia sa ani ich, generačne pestrí, voliči. Opakujem však: Prihováram sa seniorskej generácii, do ktorej patrím. Prihováram sa sebe: Nevykašli sa na to, Fedor. Napriek tomu, že s Andrejom
Bánom už na Ukrajinu nevyrazíš, napriek prostate, pamäti, kondičke...
Vidíme sa na námestiach, pri diskusiách v kluboch... pri najbližších voľbách. Aj vďaka nám budú furt slobodné. Hlavne však: Žiadne ilúzie. Manna z neba padať nebude. Odchádzať postojačky však stojí za námahu aj za riziko. Riziko završujúce dejinné peripetie, ktoré nás formovali a v ktorých sme neraz zlyhali. Riziko posledné.
Nehovorím, samozrejme, o všetkých a o celej generácii. Veď aj ten Trump, Fico, Orbán, Babiš... sú geronti. Nehovorím ani o väčšine, pretože väčšina z nás uprednostňuje pokoj a nehybnosť. Nehovorím ani o moci a mocných, čo sú „modré tabletky“ starcov. Hovorím o tých, ktorí ako základné právo vyznávajú právo na dôstojný život a dôstojnú smrť až do konca.
Uverejnené v: www.tyzden.sk (25.1.2028)
Píšem ho v čase inflácie moralizovania a prázdnych rečí, eskalácie tupého nacionalizmu, animozít medzi Východom a Západom, medzi náboženstvami, civilizačnými okruhmi. Píšem ho v dobe keď v mojej bývalej vlasti vládnu ľudia, ktorí si dôveru nezaslúžia ani náhodou a v mojej súčasnej vlasti sa moci chopili podobní. Píšem s vedomím, že po textoch, ako je tento sa ani lístok na strome nepohne. Márnosť nad márnosť?
Chválim revoltu proti svojej rezignácii. Svojej! Chválim rebéliu študentov, ktorí vymenili kriedu za námestia a, ako dúfam, zakrátko ju podaktorí vymenia za pozície a role v štandardnej politike. Chválim revoltu ľudí kultúry. Chválim revoltu proti korupcii. Chválim revoltu ako princíp. Jeho protipólom je nehybnosť a úpadok.
Vzývam vieru, ktorá dáva nádej, nech už sa volá akokoľvek. Vzývam búrku konštruktívnych emócií. Vzývam generáciu svojich rovesníkov, ktorá je na odchode: Nenechajte sa kúpiť za pár
drobných na prilepšenie k dôchodkom! Neverte mocným, zneužívajú vás! Bežte do akcie a rebelujte až na doraz. Netvrdím, že sa potom zmenia ľudia, ako Trump, Orbán, Fico a podobní.
Nezmenia sa ani ich, generačne pestrí, voliči. Opakujem však: Prihováram sa seniorskej generácii, do ktorej patrím. Prihováram sa sebe: Nevykašli sa na to, Fedor. Napriek tomu, že s Andrejom
Bánom už na Ukrajinu nevyrazíš, napriek prostate, pamäti, kondičke...
Vidíme sa na námestiach, pri diskusiách v kluboch... pri najbližších voľbách. Aj vďaka nám budú furt slobodné. Hlavne však: Žiadne ilúzie. Manna z neba padať nebude. Odchádzať postojačky však stojí za námahu aj za riziko. Riziko završujúce dejinné peripetie, ktoré nás formovali a v ktorých sme neraz zlyhali. Riziko posledné.
Nehovorím, samozrejme, o všetkých a o celej generácii. Veď aj ten Trump, Fico, Orbán, Babiš... sú geronti. Nehovorím ani o väčšine, pretože väčšina z nás uprednostňuje pokoj a nehybnosť. Nehovorím ani o moci a mocných, čo sú „modré tabletky“ starcov. Hovorím o tých, ktorí ako základné právo vyznávajú právo na dôstojný život a dôstojnú smrť až do konca.
Uverejnené v: www.tyzden.sk (25.1.2028)