Svoju bar micva (náboženský obrad prijatia Tóry) som absolvoval ako čerstvý osemdesiatnik v pražskej Španielskej synagóge 23. augusta 2025.
O sedemdesiat rokov neskôr, ako by sa patrilo na Žida z veriacej rodiny.
Týždňovú parašu (čítanie konkrétnej pasáže Tóry) predniesol reformný rabín a jej interpretáciu Jaroslav Achab Haidler (český herec, prekladateľ, genealóg, fotograf). Pre nedoslýchavosť som nerozumel skoro nič. Vlasta Urbanová, šéfka a spiritus agens bezbariérovej dielne Lemniskáta, mi obsah prerozprávala.
Paraša obsahovala tri základné témy: 1. Jediný Boh sa dá prekladať aj ako Boh zjednocujúci. 2. Výzva na poslušnosť sa dá prekladať ako chápajúce počúvanie, ako nasledovanie na základe porozumenia. 3. Viera samotná je (aj) aktom dôvery a súčasne aktom kreativity a dialógu.
Ako čerstvému ašpirantovi na štúdium Tóry mi najprv napadli pochybnosti: Čím to, že abrahámovské náboženstvá tak často stoja proti sebe? Prečo medzi nimi dochádza tak často k dramatickým stretom? A nie je koncept Boha našou projekciou, ilúziou?
Vlasta k tomu povedala: „Namísto poctivého skládání mozaiky, jak lze na věci a jevy nahlížet, což je pracné a v proměnlivém světě nikdy nekončící, se z únavy, nevědomosti, pohodlnosti, díky výchově a úzkému pohledu na věc rozhodneme pro jediný výklad, který v nás rezonuje. Zástupy jsou málokdy schopné výše uvedeného a některé elity taktéž. Igor Blaževič (bosensko-chorvátsky režisér žijúci a tvoriaci v Česku – pozn. aut.) mluví o náboženských konfliktech jako o zástupném problému – vždy jde o převzetí moci – čili to, jak ne/vzhlížíme k Bohu není příčina, spíš nástroj. Něco na tom bude. Následování Boha nebo naslouchání spiritualitě samo o sobě může povznášet. Jen to musí mít oporu v tom, že člověk v sobě kultivuje dobré a laskavé. Jinak je to špatný sluha.“ A dodáva: „Píšu, jako bych věděla. Jsou to jen teze, o kterých lze diskutovat.“
Hovorili sme aj o nádeji a zhodli sa na havlovskom: „Naděje neznamená, že to dobře dopadne, ale že můžu něco udělat pro to, aby to dobře dopadlo.“
Presne. Tak nejako sa dá uchopiť viera aj bez konkrétnej náboženskej príslušnosti. Viera naplnená kreatívnou činorodosťou smerujúca do transcendentna (k osobnému presahovaniu), nech už cieľ cesty nazveme akokoľvek, napríklad Omega.
Post scriptum
Rád by som veril, že aj v pokročilom veku a pri jeho obmedzeniach je vhľad do ríše Tajomstva, ktoré nás presahuje, aktom neohraničenej tvorivosti a rastu. Snívam tiež, že tento presah zasiahne aj sféru politiky, ktorá je príčinou súčasného chaosu. Žiadna manna z neba to nebude.
Poznámka: Pojem Omega zaviedol Teilhard de Chardin, francúzsky náboženský mysliteľ a vedec, geológ a paleontológ, jezuita. Ide o koncept vesmíru ako cielenej evolúcie smerujúcej k bodu Omega, ktorý rozmanitosť sveta aktívne spojuje a priťahuje.
Text bol publikovaný v časopise Postoj (21.9.2925)
Týždňovú parašu (čítanie konkrétnej pasáže Tóry) predniesol reformný rabín a jej interpretáciu Jaroslav Achab Haidler (český herec, prekladateľ, genealóg, fotograf). Pre nedoslýchavosť som nerozumel skoro nič. Vlasta Urbanová, šéfka a spiritus agens bezbariérovej dielne Lemniskáta, mi obsah prerozprávala.
Paraša obsahovala tri základné témy: 1. Jediný Boh sa dá prekladať aj ako Boh zjednocujúci. 2. Výzva na poslušnosť sa dá prekladať ako chápajúce počúvanie, ako nasledovanie na základe porozumenia. 3. Viera samotná je (aj) aktom dôvery a súčasne aktom kreativity a dialógu.
Ako čerstvému ašpirantovi na štúdium Tóry mi najprv napadli pochybnosti: Čím to, že abrahámovské náboženstvá tak často stoja proti sebe? Prečo medzi nimi dochádza tak často k dramatickým stretom? A nie je koncept Boha našou projekciou, ilúziou?
Vlasta k tomu povedala: „Namísto poctivého skládání mozaiky, jak lze na věci a jevy nahlížet, což je pracné a v proměnlivém světě nikdy nekončící, se z únavy, nevědomosti, pohodlnosti, díky výchově a úzkému pohledu na věc rozhodneme pro jediný výklad, který v nás rezonuje. Zástupy jsou málokdy schopné výše uvedeného a některé elity taktéž. Igor Blaževič (bosensko-chorvátsky režisér žijúci a tvoriaci v Česku – pozn. aut.) mluví o náboženských konfliktech jako o zástupném problému – vždy jde o převzetí moci – čili to, jak ne/vzhlížíme k Bohu není příčina, spíš nástroj. Něco na tom bude. Následování Boha nebo naslouchání spiritualitě samo o sobě může povznášet. Jen to musí mít oporu v tom, že člověk v sobě kultivuje dobré a laskavé. Jinak je to špatný sluha.“ A dodáva: „Píšu, jako bych věděla. Jsou to jen teze, o kterých lze diskutovat.“
Hovorili sme aj o nádeji a zhodli sa na havlovskom: „Naděje neznamená, že to dobře dopadne, ale že můžu něco udělat pro to, aby to dobře dopadlo.“
Presne. Tak nejako sa dá uchopiť viera aj bez konkrétnej náboženskej príslušnosti. Viera naplnená kreatívnou činorodosťou smerujúca do transcendentna (k osobnému presahovaniu), nech už cieľ cesty nazveme akokoľvek, napríklad Omega.
Post scriptum
Rád by som veril, že aj v pokročilom veku a pri jeho obmedzeniach je vhľad do ríše Tajomstva, ktoré nás presahuje, aktom neohraničenej tvorivosti a rastu. Snívam tiež, že tento presah zasiahne aj sféru politiky, ktorá je príčinou súčasného chaosu. Žiadna manna z neba to nebude.
Poznámka: Pojem Omega zaviedol Teilhard de Chardin, francúzsky náboženský mysliteľ a vedec, geológ a paleontológ, jezuita. Ide o koncept vesmíru ako cielenej evolúcie smerujúcej k bodu Omega, ktorý rozmanitosť sveta aktívne spojuje a priťahuje.
Text bol publikovaný v časopise Postoj (21.9.2925)