Kde je nádej? Je epizodická a situačná alebo trvalo prítomná? Plodí nádej viera? Ktorá? Existuje pravda? Jedna a navždy? Alebo je aj pravda epizodická a situačná?
A čo je sloboda? Šťastie? Láska?
Pre mňa je nádej situačná a s vekom ubúda. Verím, že viera je – podobne ako pravda – osobná, kultúrne determinovaná a počas životného cyklu premenlivá.
Verím, že sloboda je o zodpovednosti za to, čo môžem, chcem a viem. Šťastie je ako nádej či pravda – epizodické, situačné. Svetlo na konci tunela neexistuje. Iba jeho záblesky cestou k smrti.
A láska? Je nad všetkým. Čosi ako metafora na Boha. Mala by byť bezpodmienečná. Mala by byť, ale nie je.
Posledná generácia preživších holokaust odchádza. Čo po nej ostáva? Najstaršia generácia ľudí novembra 1989 odchádza. Čo po nej ostáva? Epigenetický prenos plus legendy, mýty, symboly a rituály. A príbehy!
Ľudia odjakživa vzývajú lepšie časy a krajšieho ducha doby. Jedno aj druhé je na dosah. Stačí ich vidieť, cítiť, myslieť. Všade, kde dosiahneme telom, dušou a mysľou. Všade, kde sme schopní zdieľať. Hoci to budú „iba“ sny a ilúzie. Keď sú aj vierou, stávajú sa skutočnosťou.
Prežil som život v tieni holokaustu, neslobodného politického režimu, vo vzdore proti tomu aj tamtomu. Na ramenách ľudí, ktorí mi svietili po ceste svojimi myšlienkami a skutkami. Ale aj takých, ktorí mi stavali do cesty prekážky. A, samozrejme, aj vďaka mojej občasnej slabosti, omylom, strachu, zbabelosti.
V cieľovej rovinke sa mi zdá, že nachádzam, čo som celý život hľadal: paradigmu a jazyk, aby som vyrozprával to podstatné. Z môjho hľadiska podstatné!
Tá paradigma a ten jazyk nie sú samoúčel. Majú a musia burcovať, majú a musia mobilizovať. Majú a musia byť akciou. Akciou mnohých foriem, žánrov, tém. Bedeker neexistuje, kázanie je nanič. Ponúkajme to, na čo máme: Prežitú a žitú skúsenosť – čosi ako výkrik do verejného priestoru.
Pre mňa osobne má podobu takéhoto výkriku spolupráca s kapelou Drť na projekte Kruh, alebo špirála? Myslím hlavne na koncert v Baške pri Frýdku Místku. Na gúgli ho hravo dohľadáte.
Aj náhly koniec našej spolupráce si zaslúži uznanie: Ani oni, ani ja sme sa nevzdali svojho presvedčenia. Stručne: Aj ja, aj oni si prajeme slobodnú Palestínu, čo je „iba“ metafora na osobné morálne nastavenie. Oni aj ja ho máme iné. Pre mňa je to vzdialený sen o krajine, ktorá nepotrebuje vygumovať Izrael z mapy sveta. Sen, ktorý predpokladá zmenu atmosféry od výchovy a vzdelávania až po tradíciu zdieľania a tolerovania inakosti.
Nechajme svoje názory obcovať medzi sebou. Ideálne v tolerantnej nezhode až po kritickú hranicu. Bodaj by ňou bol koniec jednej spolupráce a začiatok druhej. V tomto konkrétnom príbehu sa tak stalo: Vitajte, Drôtenky, čo je nový hudobný projekt kapely Drť, a vitajte, Kvetiny slasti, čo je fotografický a literárny počin Mira Švolíka, Lucie Fišerovej, Fedora Gála, Mirka Vodrážku a Miroslava Zelinského. Knihu uvedieme na festivale Pohoda 2025.
Vyšlo v Denníku N 25.6.2025
Pre mňa je nádej situačná a s vekom ubúda. Verím, že viera je – podobne ako pravda – osobná, kultúrne determinovaná a počas životného cyklu premenlivá.
Verím, že sloboda je o zodpovednosti za to, čo môžem, chcem a viem. Šťastie je ako nádej či pravda – epizodické, situačné. Svetlo na konci tunela neexistuje. Iba jeho záblesky cestou k smrti.
A láska? Je nad všetkým. Čosi ako metafora na Boha. Mala by byť bezpodmienečná. Mala by byť, ale nie je.
Posledná generácia preživších holokaust odchádza. Čo po nej ostáva? Najstaršia generácia ľudí novembra 1989 odchádza. Čo po nej ostáva? Epigenetický prenos plus legendy, mýty, symboly a rituály. A príbehy!
Ľudia odjakživa vzývajú lepšie časy a krajšieho ducha doby. Jedno aj druhé je na dosah. Stačí ich vidieť, cítiť, myslieť. Všade, kde dosiahneme telom, dušou a mysľou. Všade, kde sme schopní zdieľať. Hoci to budú „iba“ sny a ilúzie. Keď sú aj vierou, stávajú sa skutočnosťou.
Prežil som život v tieni holokaustu, neslobodného politického režimu, vo vzdore proti tomu aj tamtomu. Na ramenách ľudí, ktorí mi svietili po ceste svojimi myšlienkami a skutkami. Ale aj takých, ktorí mi stavali do cesty prekážky. A, samozrejme, aj vďaka mojej občasnej slabosti, omylom, strachu, zbabelosti.
V cieľovej rovinke sa mi zdá, že nachádzam, čo som celý život hľadal: paradigmu a jazyk, aby som vyrozprával to podstatné. Z môjho hľadiska podstatné!
Tá paradigma a ten jazyk nie sú samoúčel. Majú a musia burcovať, majú a musia mobilizovať. Majú a musia byť akciou. Akciou mnohých foriem, žánrov, tém. Bedeker neexistuje, kázanie je nanič. Ponúkajme to, na čo máme: Prežitú a žitú skúsenosť – čosi ako výkrik do verejného priestoru.
Pre mňa osobne má podobu takéhoto výkriku spolupráca s kapelou Drť na projekte Kruh, alebo špirála? Myslím hlavne na koncert v Baške pri Frýdku Místku. Na gúgli ho hravo dohľadáte.
Aj náhly koniec našej spolupráce si zaslúži uznanie: Ani oni, ani ja sme sa nevzdali svojho presvedčenia. Stručne: Aj ja, aj oni si prajeme slobodnú Palestínu, čo je „iba“ metafora na osobné morálne nastavenie. Oni aj ja ho máme iné. Pre mňa je to vzdialený sen o krajine, ktorá nepotrebuje vygumovať Izrael z mapy sveta. Sen, ktorý predpokladá zmenu atmosféry od výchovy a vzdelávania až po tradíciu zdieľania a tolerovania inakosti.
Nechajme svoje názory obcovať medzi sebou. Ideálne v tolerantnej nezhode až po kritickú hranicu. Bodaj by ňou bol koniec jednej spolupráce a začiatok druhej. V tomto konkrétnom príbehu sa tak stalo: Vitajte, Drôtenky, čo je nový hudobný projekt kapely Drť, a vitajte, Kvetiny slasti, čo je fotografický a literárny počin Mira Švolíka, Lucie Fišerovej, Fedora Gála, Mirka Vodrážku a Miroslava Zelinského. Knihu uvedieme na festivale Pohoda 2025.
Vyšlo v Denníku N 25.6.2025