Vždy, keď si voláme s Jánom Štrasserom a spýtam sa ho, ako sa má, odpovie mi, že primerane veku a výdobytkom farmaceutického priemyslu.
Ako sa máš ty, čerstvý osemdesiatnik?
Stále mám čo robiť, ale aj pocit, že to má zmysel. Zároveň som si vedomý, že je to finálna fáza môjho života. Už si nerobím dlhodobé plány.
O starnutí si verejne začal písať už pred 18 rokmi, keď si mal 62 rokov. Citujem ťa: „Možno budem žiť do osemdesiatky, chcem však tento čas stráviť ako pozorovateľ a z pozorovania chcem mať pôžitok, nie úžitok.“ Pravda je taká, že iba pozorovateľom nie si doteraz.
Tak to bol jeden z mojich „breptov“. Z pozorovania aktuálneho diania veľký pôžitok nemám. Stále však otváram nejaké nové projekty, len už nemôžem vyraziť na cesty tam, kde sa formuje „duch našej doby“, napríklad do Izraela či na Ukrajinu. Pohybujem sa v obmedzenom priestore a riešim aj bežné starosti súvisiace s vekom.
Čo ti bráni vyložiť si doma nohy a už nič nerobiť? Tipujem, že ak by si nepísal do novín, netvoril knihy, nechodil na rozhovory do televízií a podcastov, ak by si nekoncertoval s kapelou Drť a nechodil na verejné diskusie, necítil by si sa užitočný.
Mám pocit, že nežijeme pre seba, ale pre druhých. Zrejme je to aj o istej zodpovednosti. Cítim ju nielen voči ľuďom, ktorí ma volajú, čo si veľmi vážim, ale aj voči úlohám, ktoré som si nastolil a chcem dotiahnuť. Viaceré veci mi nedávajú dobre spať. A áno, zároveň ma držia na nohách a dávajú mi pocit užitočnosti.
Zároveň zrejme stále cítiš potrebu niečo ľuďom povedať. Dokáže vôbec človek spoznať okamih, keď by to už nemal robiť?
Nad týmto premýšľam denne. Pri každom novom texte pre médiá rovno pridám aj vetu, aby mi úprimne povedali, či to má zmysel, či to už nie je hovadina. Ak im pošlem hlúposť, nech mi to editori otvorene povedia. Zatiaľ mi tie veci publikujú. Vnímam to ako ich spätnú väzbu, že ešte to má význam. Odozva médií a ich čitateľov ma teda motivuje.
Moje obsesívne písanie je ale aj dialógom, ktorý vediem sám so sebou. Každý deň, aspoň sa mi zdá, mi prináša nové podnety, nové inšpirácie aj tajomstvá, takže pri písaní vlastne meditujem. Keď sa po dvoch hodinách v meste vrátim domov z vybavovačiek alebo z prechádzky, sadnem si za stôl, premýšľam o tom, čo som počul a videl. Na jednej strane to teda je obsesia, na druhej strane však ide aj o spoznávanie, o vnútorný dialóg. Ak sa potom nájdu ľudia, ktorých to baví čítať, som len rád.
Vravíš, že médiá rozhodnú, kedy to už nebude mať zmysel. Nájdu odvahu povedať ti to, keďže si nimi vďaka svojmu životnému príbehu a tomu, čo máš za sebou, vnímaný ako autorita?
Budem šťastný, ak tú odvahu nájdu. Ak ju nenájdu, bude ich problémom, že publikujú hlúposti. Ja nesiem zodpovednosť za svoje texty, oni ju nesú za svoje médiá. Musia si spytovať vlastné svedomie. Najväčším kritikom mojej práce je manželka. Nedávno som napísal text, na ktorý mi povedala, že to je zlé a nikto tomu nebude rozumieť. V Denníku N ho však publikovali. Čo teraz? Mal som im povedať, aby to nerobili? Neviem, či v sebe niekedy nájdem dostatok sebakritiky. Musím sa spoľahnúť, že mi to povedia tí, ktorí majú vplyv na zverejnenie.
Niektorí ľudia sa so stúpajúcim vekom stávajú ušomranými, ufrflanými, nevrlými. Poznám ťa ako človeka, ktorý nezaťažuje iných svojimi starosťami a bolesťami, skôr ich bagatelizuješ. Ako sa vyhýbaš zatrpknutosti?
Zatrpknutý starec je človek, ktorý už pred sebou nemá žiadne úlohy, žiadnu motiváciu, žiadnu zodpovednosť. Čo by som získal fňukaním? Pravidelnejšiu stolicu? Problémy sa preto snažím riešiť sám, prípadne s niekým, kto sa v danej veci vyzná. Nevidím dôvod nariekať nad osudom.
Má starnutie dobré stránky?
Jedným z pozitív starnutia je, že človek stráca chuť púšťať sa do vyhrotených konfliktov. Stráca aj chuť generovať negatívne emócie. Má viac pochopenia pre slabosti iných. To všetko sú zrejme dobré veci. Staroba prináša minimálne dve skvelé vlastnosti – ochotu zmieriť sa so svetom, s vlastným životom a schopnosť odpúšťať.
Všetkým, ktorí mu ublížili?
Kdeže. Ak ide o ľudí, ktorí niekomu vedome ublížili, respektíve sa dopustili zla, nemá zmysel im odpúšťať. Zároveň dodávam, že nepoznám ani emóciu nenávisti. Takých ľudí jednoducho postavím bokom. Netúžim sa s nimi stretávať, hovoriť s nimi, uzatvárať pakty, dohody či prímeria. Prestávajú pre mňa existovať, to je všetko.
Pred 18 rokmi si napísal, že sa už nikam neženieš, že už necítiš nutkanie presadiť sa, získať uznanie, súťažiť s niekým. Predtým si to mal naopak?
Samozrejme. Jedným z mojich základných cieľov kedysi bolo uspieť a dosiahnuť uznanie. Lenže čo je to uznanie? Keď premýšľaš o témach, ktoré sú pre teba dôležité, nestačí ti, ak ťa potľapkajú po pleci a pochvália dvaja kamaráti? Tobôž, ak ide o ľudí, ktorí sú znalcami tých vecí?
Aj dnes mám v okruhu blízkych ľudí psychológov, psychiatrov, filozofov, sociológov, odborníkov na umelú inteligenciu… Ak potom napíšem text inklinujúci k filozofii, záleží mi najmä na názore filozofa. Naozaj mám v živote šťastie, že sa v mojom okolí vyskytujú dobrí znalci mnohých tém.
Nikdy si netúžil po uznaní zo strany spoločnosti? Desaťročia sa angažuješ verejne, bol si jedným z kľúčových ľudí novembrovej revolúcie, ktorá zásadne zmenila pomery v krajine.
V poslednom čase sa akoby roztrhlo vrece so všelijakými vyznamenaniami. Keď potom niekde sedím a čakám, kým mi ho odovzdajú, vždy sa pozerám okolo seba, kto ďalší ho dostane. Keď vidím, že tam čaká napríklad aj dáma, ktorá roky rokúce prežila v gulagu, pýtam sa, akým právom tam som. Akým právom som si zaslúžil rovnaké ocenenie ako ona?
Poviem to teda takto – pochybujem o zaslúženosti mnohých formálnych ocenení, ktoré som dostal. Jasné, človeka to aj poteší, ale metálu či diplomu nepripisujem veľký význam. Mám tie veci v šuplíku a možno, keď raz po mne budú upratovať, si ich na pamiatku vezmú moje vnúčatá.
Keď v hlave bilancuješ, vynárajú sa ti situácie, keď si sa mal zachovať inak, odvážnejšie, teda chvíle, v ktorých by si dnes konal inak?
Mohol som sa oveľa viac venovať deťom a oveľa viac lásky prejavovať manželke, s ktorou spolu žijeme viac ako pol storočia. A možno som nemusel byť taký hlúpy pri nakladaní s peniazmi. Dnes by som mal menej starostí. A možno som mal aj viac cvičiť a menej popíjať či fajčiť. V konečnom dôsledku sú to však jalové úvahy, lebo minulosť nezmeníš.
Spomenul si peniaze. Bol si jedným zo spoluzakladateľov televízie Nova a po predaji svojho podielu si sa stal milionárom. Robili ťa veľké peniaze šťastnejším?
Vôbec nie. Naopak, v mojom prípade to bolo bremeno. Niesol som si batoh vedomia, že som zbohatol nezaslúžene, že to bolo príliš jednoduché. Tak som sa k tým peniazom potom aj správal. Najlepšie sa však cítim medzi ľuďmi, ktorí sú na tom podobne ako ja, nepripadám si ničím výnimočný. Človek fakt pre zmysluplný život nepotrebuje veľa. Vyskúšal som oboje, takže viem porovnávať.
Peniaze si minul na mnohé dobré veci – na kaviareň, knižné vydavateľstvo, financoval si nakrúcanie rozprávok, dokumentárnych filmov, ale aj charitu, založil si viaceré nadácie a neziskovky… Bohatstvo však prináša aj veľa „kamarátov“.
To je pravda. Množstvo ľudí sa snažilo „vysať“ moju peňaženku, ale už okolo mňa nie sú.
Kedy sa začína staroba? Je to subjektívny pocit? Lebo asi sa to neprekrýva s papierovým odchodom do dôchodku.
Upratovať stôl som začal po šesťdesiatke. Robím to teda už 20 rokov a stále nemám pocit, že som už upratal. Napríklad, je mi jasné, že množstvo dobrých kníh, na ktoré som sa tešil, už neprečítam, mnohé, čo som ešte chcel spraviť, už nespravím. V každom prípade som ľuďom, ktorých mám rád, povedal, že to tak je, rovnako som mnohým, ktorým som to dlhoval, povedal prepáč.
Staroba prichádza, keď ju ohlási telo. Ja už skutočne cítim problémy, ktoré nie sú subjektívne. Mám na mysli väčšiu únavu, bolesti kĺbov, problémy s trávením, prostatou… Nesúvisí to s mojou vôľou, chcením, prianím, jednoducho je to tu.
A sú tu už aj mentálne obmedzenia, napríklad zhoršovanie pamäti. Včera som na jednom mieste zabudol mobil, na druhom okuliare. Keď nakúpim alebo si pohovorím s kamarátmi, po chvíli mám pocit, že už som uťahaný. Som však zmierený s tým, že ide o veci, ktoré prirodzene patria k tomuto veku.
Stále sa pohybuješ aj medzi ľuďmi, ktorí sú od teba výrazne mladší. Chápu, že už sa ti nechce toľko cestovať na besedy, že večer po verejnej diskusii či po posedení v krčme či kdekoľvek inde už neponocuješ, že ti stačí jeden „panák“ alebo dve deci vína a ideš spať? Neraz si už ideš na hodinku ľahnúť aj pred akciou.
Aktuálne sa pohybujem najmä v partiách ľudí, ktorí sú odo mňa mladší o dve generácie. Napríklad s kapelou Drť. Tam sa ma však príliš nepýtajú, či chcem alebo nechcem, prosto zorganizujú koncert a ja musím ísť. Svojím spôsobom je to aj dobré. Ale platí aj to, že už som sa naučil odriekať. Naučil som sa hovoriť nie. Z desiatky pozvaní na nejakú akciu možno osem odmietnem. Už sa mi fakt veľmi nechce nasadnúť v Prahe do vlaku alebo do auta a niekam tri a pol hodiny cestovať kvôli dvojhodinovej diskusii, aby som zase tri a pol hodiny cestoval domov.
V roku 2017 si napísal, že keď sa na obzore objaví smrť, človek sa zrazu zamýšľa nad zmysluplnosťou svojho života a intenzívnejšie vníma epizodické chvíle šťastia.
Je to tak. Pomerne často sa mi stáva, že stretnem človeka, s ktorým sme sa nikdy nevideli, a úplne spontánne sa mi poďakuje. Nič mi pritom nie je dlžný, nijako odo mňa nezávisí. A už sa mi to deje aj s veľmi mladými ľuďmi. Každé takéto poďakovanie mi pohladká ego. Starému človeku pre pocit šťastia naozaj netreba veľa. Môj dobrý kamarát a úžasný človek Josef Císařovský, ktorý už zomrel, mi vždy, keď som mu zavolal, na otázku, ako sa má, odpovedal: „Je to dobré, dnes ráno som sa vysral.“ Pre starých už naozaj nemusí byť samozrejmosťou to, čo si mladý človek vôbec neuvedomuje ani nevšimne.
Opäť ťa citujem: „Skutočným nepriateľom života nie je nedostatok šťastia alebo smrť, ale absencia jeho zmyslu.“ Našiel si zmysel života?
Áno, a hovorím to s plnou vážnosťou, dokonca by som mohol tie veci sypať z rukáva. Bol som priamym účastníkom novembra 1989, nie jeho pozorovateľom. Počas mečiarizmu som bol na správnej strane, teda na strane jeho odporcov. V príbehu popálenej Natálky z rodiny, ktorej dom podpálili neonacisti, som bol ten, kto sa snažil tú rodinu vytiahnuť z najhoršieho. Keď Česko valcoval pravicový radikalizmus, spoluzakladal som hnutie na mapovanie tejto scény a pomoc jej obetiam. A našiel by som toho viac. Evidentne teda za mnou ostáva stopa po konkrétnych činoch, nie po zbytočnom mudrovaní.
Čím je človek starší, tým viac kamarátov a blízkych odchádza, zomiera. Akoby s každým z nich odchádzal aj kus nášho tela či duše. Ako sa vyrovnávaš s týmito stratami?
Nemáš pravdu, tí ľudia neodchádzajú. Zomreli už mnohí ľudia, ktorých som mal veľmi rád. Ale oni žijú ďalej. Vo svojich dielach, vo svojich blízkych, v mojej hlave… Aj ja som už vo veku, keď neviem, či tu budem zajtra, o to viac sa snažím vziať si ponaučenie z ich posledných chvíľ. Jeden z kamarátov, keď zomieral, ako posledné svojej partnerke, povedal, že ju miluje. Povedala mi to asi hodinu po pohrebe a budem si to pamätať až do svojho konca. Lebo najdôležitejšie v ľudskom živote je, aby človek miloval a bol milovaný. Do poslednej sekundy. Nič viac netreba.
Vo svojich textoch si už viackrát spomenul, že tvoja generácia je v cieľovej rovinke a odovzdáva štafetový kolík. Je to radostné odovzdávanie alebo vedomie tej výmeny bolí?
Ak je komu ten kolík odovzdať, je to skvelé. A nasledovníkov, s ktorými duchovne rezonujem, mám, stretávam ich, hovorím s nimi. Nemyslím si, že je dôležité, aby nám tlieskali davy. Naopak, som obozretný a v strehu, ak niekomu tlieska dav.
Na jednej z besied, kde sme prezentovali spoločnú knihu rozhovorov, k tebe pristúpila staršia dáma. Bez slova. Iba si mlčky vstal a nadlho ste sa objali. Neskôr som sa ťa pýtal, či si ju poznal. Povedal si, že nie, ale že šlo o paniu, ktorá prežila holokaust. Jednoducho si to vycítil.
Ľudia, ktorí prežili niečo mimoriadne hrozné, napríklad holokaust, to majú zapísané v očiach aj tvári. Áno, spoznávame sa aj bez slov. Intuitívne. A sú to silné momenty spolupatričnosti. To objatie nie je žiadne lacné gesto.
Bol to krásny a dojímavý príklad dialógu bez slov. Lenže na nedávnej akcii, ktorú som moderoval, si sa verejne priznal, že ako obsesívny vyznávač dialógu si naň už prestal veriť.
Je to pravda. Na dialóg som prestal veriť po viacerých veľkých sklamaniach. Išlo o ľudí, ktorým som dlho veril, s ktorými som pracoval, dôverovali sme si. Zrazu som si uvedomil, že to medzi nami na ľudskej úrovni škrípe. Vzniká z toho bolestivá emocionálna jazva. Dialóg môžeš viesť len s niekým, kto, ak s ním sedíš pri stole, na teba nevytiahne kalašnikov. Nemusíte sa zhodnúť, dokážete však spolu komunikovať. Síce neuzavriete pakt o mieri, ale ani sa nezačnete zabíjať. A to ani vtedy, keď proti sebe budete stáť na barikádach.
Dlhé roky si viedol dialóg s neonacistom Matejom, vaša korešpondencia vyšla aj knižne, volá sa Cez ploty. Obhajoval si to, hoci mnohí tvoji kamaráti tomu nerozumeli. Nakoniec si s tou debatou „sekol“. Uznal si, že si sa mýlil?
Keď som začínal debatu s Matejom, vopred som počítal s nedorozumeniami. „Sekol“ som s tým, lebo sme sa už točili v kruhu. Zmysel dialógu spočíva v tom, že sa vzájomne obohacujete. Keď zistíš, že to už je len strácanie času, na čo je to dobré? Ale tých šestnásť rokov dialógu malo zmysel. Pokračovaniu by už však chýbal. A dialóg nie je možný ani s davom. Naučil som sa to rýchlo po revolúcii, keď som sa zrazu ocitol v dave nenávistných ksichtov, nacionalistov presvedčených o jedinej pravde. Dodnes nacionalizmus považujem za jed.
Vek prináša aj častejšie kontakty so zdravotníctvom. Aké máš skúsenosti?
Mám ich minimum, lebo sa mu vyhýbam. Absolútne dôverujem svojej praktickej lekárke, ktorá je zo židovskej komunity a medzi príbuznými má doktora, ktorý ma rodil v Terezíne. Moja skúsenosť z nemocnice, kde ma naposledy operovali, je však katastrofálna. Každý deň som tam prosil, nech ma prepustia domov, podpísal by som im čokoľvek.
Dôvod?
Nešlo o neprofesionalitu lekárov, ale o totálne odľudštenie toho prostredia. Cítiš sa tam ako bremeno, ktoré len zaťažuje. Stačí jedna arogantná sestrička a je to tam neznesiteľné. Keď som odtiaľ odchádzal, na jednej strane som im poďakoval, ale zároveň som dodal, že ich už nikdy nechcem vidieť. Keď som to spomínal kamarátovi, ktorý bol dlhé roky primárom v nemocnici na Slovensku, dnes už je na dôchodku, povedal mi: „Áno, zdravotníctvo je prostredie, v ktorom človek stráca ľudskú dôstojnosť.“ Žiaľ. Desím sa toho.
Premýšľaš, ako človek blížiaci sa do finále, aký by možno bol tvoj život, keby si sa nenarodil do škatule od margarínu v terezínskom gete? Keby si nebol Židom, na ktorého si kdekto dovoľoval len pre jeho pôvod? Alebo to vnímaš tak, že takto to prosto malo byť?
Nepýtam sa, či to takto malo byť. Takto to bolo a hotovo. Naučil som sa vnímať svoj štart do života a pôvod ako motiváciu. Ako dôvod na nejaký vzdor, rebéliu, aby raz nemuseli to isté prežívať aj iní ľudia. Mám na mysli traumy z holokaustu, neúplnej rodiny, bezbrannosti, bezmocnosti, zo zla iných. Myslím si dokonca, že permanentná rebélia je bližšia skôr ľuďom, ktorí prežili čosi strašné, než tým, čo život prežili ako vo vatičke.
Keď som sa zamýšľal, čo v živote ťa asi najviac bolelo, respektíve poznačilo, vyšlo mi to, že si nikdy nemohol spoznať otca. Niekoľko dní pred koncom vojny bol zastrelený počas pochodu smrti.
Zrejme áno, ale ako malý chlapec či mladý muž som si neuvedomoval, čo to znamená nemať otca. Pocit absencie niečoho veľmi dôležitého sa u mňa objavil, až keď som sám začal vychovávať deti, keď prišli vnúčatá. Áno, aj na konci života sa človek zamýšľa, čo všetko mohlo byť inak. Zásadná chvíľa vyrovnávania sa s tou traumou prišla, keď som našiel, aspoň to tak cítim, miesto, kde otca zavraždili. Vtedy a tam ma to celé premohlo. Naozaj som mal pocit, že som sa fyzicky stretol s otcom. Ostalo to vo mne, ale odvtedy sa to už neopakovalo.
Ten moment je zachytený aj v dokumentárnom filme Krátka dlhá cesta z roku 2009. Nedávno si sa začal aktívnejšie venovať téme eutanázie. Prečo?
Lebo je to vážna téma a nevyriešený problém. O eutanázii by sme už nemali donekonečna len diskutovať, ale ju konečne prijať ako ľudské právo. Ak medzi najzákladnejšie ľudské práva patrí právo na dôstojný život, musí k nim patriť aj právo na dôstojnú smrť. Upierať ju niekomu, kto nepredstaviteľne a dlho trpí, mi pripadá hrozné.
Čo konkrétne sa chystáš urobiť? Viem, že si sa spojil aj s biológom a porevolučným ministrom školstva Ladislavom Kováčom, ktorý bude mať čoskoro 93 rokov. Aj on presadzuje legalizáciu eutanázie.
Pokúšame sa nájsť ľudí, ktorí by s nami na tom pracovali. Nie teoreticky, ale prakticky. Musím však priznať, že ich akosi nenachádzam, dokonca odskakujú aj niektorí z tých, čo majú rovnaký názor. Okrem Laca Kováča na Slovensku som v Česku našiel pani Hanu Frištenskú z organizácie na odškodnenie obetí holokaustu. V Česku sa má prvého apríla v senáte začať debatovať o návrhu legislatívnej úpravy legalizujúcej eutanáziu, a tak budeme hľadať politikov, ktorí to prijmú ako svoju agendu. Zároveň budeme hľadať ľudí, ktorí by dokázali vytvoriť plán na vznik inštitúcie, ktorá by prípadnú eutanáziu realizovala.
Na Slovensku je to aktuálne nepriechodné.
Áno, v tomto som skeptik. Stále je tam príliš rozšírené cirkevnícke pokrytectvo. Eutanázia má potenciál stať sa tam akurát ďalšou témou kultúrnych vojen. Nerobím si preto ilúzie, že by niekto z kompetentných bral ohľad na želania ľudí, ktorí trpia a chceli by dôstojne odísť. S manželkou sme už podpísali takzvané „vopred vyslovené prianie“, v ktorom vyjadrujeme, že si neželáme, aby nás udržiavali pri živote, ak by sme sa ocitli vo vegetatívnom stave, ale snažím sa myslieť aj na ľudí v terminálnych štádiách rakoviny či iných chorôb, ktorí nie sú vo vegetatívnom stave, ale nepredstaviteľne trpia.
Vnímaš osemdesiatku aj ako príležitosť na oslavu?
Určite nie. Aj svojich kamarátov a blízkych ľudí som prosil, aby mi žiadnu oslavu neorganizovali, ale príliš ma nepočúvali. Pre mňa je v tejto etape kľúčové, aby som završoval veci. Chcem dokončiť to, čo mám ešte na stole. Napríklad knihu, ktorá bude o pocte ženskosti, k tomu ešte nejaké koncerty s Drťou. Posledný bude na tohtoročnej Pohode. No a, samozrejme, ešte nejaké texty.
Rozhovor bol publikovaný v Denníku N 20.3.2025
Stále mám čo robiť, ale aj pocit, že to má zmysel. Zároveň som si vedomý, že je to finálna fáza môjho života. Už si nerobím dlhodobé plány.
O starnutí si verejne začal písať už pred 18 rokmi, keď si mal 62 rokov. Citujem ťa: „Možno budem žiť do osemdesiatky, chcem však tento čas stráviť ako pozorovateľ a z pozorovania chcem mať pôžitok, nie úžitok.“ Pravda je taká, že iba pozorovateľom nie si doteraz.
Tak to bol jeden z mojich „breptov“. Z pozorovania aktuálneho diania veľký pôžitok nemám. Stále však otváram nejaké nové projekty, len už nemôžem vyraziť na cesty tam, kde sa formuje „duch našej doby“, napríklad do Izraela či na Ukrajinu. Pohybujem sa v obmedzenom priestore a riešim aj bežné starosti súvisiace s vekom.
Čo ti bráni vyložiť si doma nohy a už nič nerobiť? Tipujem, že ak by si nepísal do novín, netvoril knihy, nechodil na rozhovory do televízií a podcastov, ak by si nekoncertoval s kapelou Drť a nechodil na verejné diskusie, necítil by si sa užitočný.
Mám pocit, že nežijeme pre seba, ale pre druhých. Zrejme je to aj o istej zodpovednosti. Cítim ju nielen voči ľuďom, ktorí ma volajú, čo si veľmi vážim, ale aj voči úlohám, ktoré som si nastolil a chcem dotiahnuť. Viaceré veci mi nedávajú dobre spať. A áno, zároveň ma držia na nohách a dávajú mi pocit užitočnosti.
Zároveň zrejme stále cítiš potrebu niečo ľuďom povedať. Dokáže vôbec človek spoznať okamih, keď by to už nemal robiť?
Nad týmto premýšľam denne. Pri každom novom texte pre médiá rovno pridám aj vetu, aby mi úprimne povedali, či to má zmysel, či to už nie je hovadina. Ak im pošlem hlúposť, nech mi to editori otvorene povedia. Zatiaľ mi tie veci publikujú. Vnímam to ako ich spätnú väzbu, že ešte to má význam. Odozva médií a ich čitateľov ma teda motivuje.
Moje obsesívne písanie je ale aj dialógom, ktorý vediem sám so sebou. Každý deň, aspoň sa mi zdá, mi prináša nové podnety, nové inšpirácie aj tajomstvá, takže pri písaní vlastne meditujem. Keď sa po dvoch hodinách v meste vrátim domov z vybavovačiek alebo z prechádzky, sadnem si za stôl, premýšľam o tom, čo som počul a videl. Na jednej strane to teda je obsesia, na druhej strane však ide aj o spoznávanie, o vnútorný dialóg. Ak sa potom nájdu ľudia, ktorých to baví čítať, som len rád.
Vravíš, že médiá rozhodnú, kedy to už nebude mať zmysel. Nájdu odvahu povedať ti to, keďže si nimi vďaka svojmu životnému príbehu a tomu, čo máš za sebou, vnímaný ako autorita?
Budem šťastný, ak tú odvahu nájdu. Ak ju nenájdu, bude ich problémom, že publikujú hlúposti. Ja nesiem zodpovednosť za svoje texty, oni ju nesú za svoje médiá. Musia si spytovať vlastné svedomie. Najväčším kritikom mojej práce je manželka. Nedávno som napísal text, na ktorý mi povedala, že to je zlé a nikto tomu nebude rozumieť. V Denníku N ho však publikovali. Čo teraz? Mal som im povedať, aby to nerobili? Neviem, či v sebe niekedy nájdem dostatok sebakritiky. Musím sa spoľahnúť, že mi to povedia tí, ktorí majú vplyv na zverejnenie.
Niektorí ľudia sa so stúpajúcim vekom stávajú ušomranými, ufrflanými, nevrlými. Poznám ťa ako človeka, ktorý nezaťažuje iných svojimi starosťami a bolesťami, skôr ich bagatelizuješ. Ako sa vyhýbaš zatrpknutosti?
Zatrpknutý starec je človek, ktorý už pred sebou nemá žiadne úlohy, žiadnu motiváciu, žiadnu zodpovednosť. Čo by som získal fňukaním? Pravidelnejšiu stolicu? Problémy sa preto snažím riešiť sám, prípadne s niekým, kto sa v danej veci vyzná. Nevidím dôvod nariekať nad osudom.
Má starnutie dobré stránky?
Jedným z pozitív starnutia je, že človek stráca chuť púšťať sa do vyhrotených konfliktov. Stráca aj chuť generovať negatívne emócie. Má viac pochopenia pre slabosti iných. To všetko sú zrejme dobré veci. Staroba prináša minimálne dve skvelé vlastnosti – ochotu zmieriť sa so svetom, s vlastným životom a schopnosť odpúšťať.
Všetkým, ktorí mu ublížili?
Kdeže. Ak ide o ľudí, ktorí niekomu vedome ublížili, respektíve sa dopustili zla, nemá zmysel im odpúšťať. Zároveň dodávam, že nepoznám ani emóciu nenávisti. Takých ľudí jednoducho postavím bokom. Netúžim sa s nimi stretávať, hovoriť s nimi, uzatvárať pakty, dohody či prímeria. Prestávajú pre mňa existovať, to je všetko.
Pred 18 rokmi si napísal, že sa už nikam neženieš, že už necítiš nutkanie presadiť sa, získať uznanie, súťažiť s niekým. Predtým si to mal naopak?
Samozrejme. Jedným z mojich základných cieľov kedysi bolo uspieť a dosiahnuť uznanie. Lenže čo je to uznanie? Keď premýšľaš o témach, ktoré sú pre teba dôležité, nestačí ti, ak ťa potľapkajú po pleci a pochvália dvaja kamaráti? Tobôž, ak ide o ľudí, ktorí sú znalcami tých vecí?
Aj dnes mám v okruhu blízkych ľudí psychológov, psychiatrov, filozofov, sociológov, odborníkov na umelú inteligenciu… Ak potom napíšem text inklinujúci k filozofii, záleží mi najmä na názore filozofa. Naozaj mám v živote šťastie, že sa v mojom okolí vyskytujú dobrí znalci mnohých tém.
Nikdy si netúžil po uznaní zo strany spoločnosti? Desaťročia sa angažuješ verejne, bol si jedným z kľúčových ľudí novembrovej revolúcie, ktorá zásadne zmenila pomery v krajine.
V poslednom čase sa akoby roztrhlo vrece so všelijakými vyznamenaniami. Keď potom niekde sedím a čakám, kým mi ho odovzdajú, vždy sa pozerám okolo seba, kto ďalší ho dostane. Keď vidím, že tam čaká napríklad aj dáma, ktorá roky rokúce prežila v gulagu, pýtam sa, akým právom tam som. Akým právom som si zaslúžil rovnaké ocenenie ako ona?
Poviem to teda takto – pochybujem o zaslúženosti mnohých formálnych ocenení, ktoré som dostal. Jasné, človeka to aj poteší, ale metálu či diplomu nepripisujem veľký význam. Mám tie veci v šuplíku a možno, keď raz po mne budú upratovať, si ich na pamiatku vezmú moje vnúčatá.
Keď v hlave bilancuješ, vynárajú sa ti situácie, keď si sa mal zachovať inak, odvážnejšie, teda chvíle, v ktorých by si dnes konal inak?
Mohol som sa oveľa viac venovať deťom a oveľa viac lásky prejavovať manželke, s ktorou spolu žijeme viac ako pol storočia. A možno som nemusel byť taký hlúpy pri nakladaní s peniazmi. Dnes by som mal menej starostí. A možno som mal aj viac cvičiť a menej popíjať či fajčiť. V konečnom dôsledku sú to však jalové úvahy, lebo minulosť nezmeníš.
Spomenul si peniaze. Bol si jedným zo spoluzakladateľov televízie Nova a po predaji svojho podielu si sa stal milionárom. Robili ťa veľké peniaze šťastnejším?
Vôbec nie. Naopak, v mojom prípade to bolo bremeno. Niesol som si batoh vedomia, že som zbohatol nezaslúžene, že to bolo príliš jednoduché. Tak som sa k tým peniazom potom aj správal. Najlepšie sa však cítim medzi ľuďmi, ktorí sú na tom podobne ako ja, nepripadám si ničím výnimočný. Človek fakt pre zmysluplný život nepotrebuje veľa. Vyskúšal som oboje, takže viem porovnávať.
Peniaze si minul na mnohé dobré veci – na kaviareň, knižné vydavateľstvo, financoval si nakrúcanie rozprávok, dokumentárnych filmov, ale aj charitu, založil si viaceré nadácie a neziskovky… Bohatstvo však prináša aj veľa „kamarátov“.
To je pravda. Množstvo ľudí sa snažilo „vysať“ moju peňaženku, ale už okolo mňa nie sú.
Kedy sa začína staroba? Je to subjektívny pocit? Lebo asi sa to neprekrýva s papierovým odchodom do dôchodku.
Upratovať stôl som začal po šesťdesiatke. Robím to teda už 20 rokov a stále nemám pocit, že som už upratal. Napríklad, je mi jasné, že množstvo dobrých kníh, na ktoré som sa tešil, už neprečítam, mnohé, čo som ešte chcel spraviť, už nespravím. V každom prípade som ľuďom, ktorých mám rád, povedal, že to tak je, rovnako som mnohým, ktorým som to dlhoval, povedal prepáč.
Staroba prichádza, keď ju ohlási telo. Ja už skutočne cítim problémy, ktoré nie sú subjektívne. Mám na mysli väčšiu únavu, bolesti kĺbov, problémy s trávením, prostatou… Nesúvisí to s mojou vôľou, chcením, prianím, jednoducho je to tu.
A sú tu už aj mentálne obmedzenia, napríklad zhoršovanie pamäti. Včera som na jednom mieste zabudol mobil, na druhom okuliare. Keď nakúpim alebo si pohovorím s kamarátmi, po chvíli mám pocit, že už som uťahaný. Som však zmierený s tým, že ide o veci, ktoré prirodzene patria k tomuto veku.
Stále sa pohybuješ aj medzi ľuďmi, ktorí sú od teba výrazne mladší. Chápu, že už sa ti nechce toľko cestovať na besedy, že večer po verejnej diskusii či po posedení v krčme či kdekoľvek inde už neponocuješ, že ti stačí jeden „panák“ alebo dve deci vína a ideš spať? Neraz si už ideš na hodinku ľahnúť aj pred akciou.
Aktuálne sa pohybujem najmä v partiách ľudí, ktorí sú odo mňa mladší o dve generácie. Napríklad s kapelou Drť. Tam sa ma však príliš nepýtajú, či chcem alebo nechcem, prosto zorganizujú koncert a ja musím ísť. Svojím spôsobom je to aj dobré. Ale platí aj to, že už som sa naučil odriekať. Naučil som sa hovoriť nie. Z desiatky pozvaní na nejakú akciu možno osem odmietnem. Už sa mi fakt veľmi nechce nasadnúť v Prahe do vlaku alebo do auta a niekam tri a pol hodiny cestovať kvôli dvojhodinovej diskusii, aby som zase tri a pol hodiny cestoval domov.
V roku 2017 si napísal, že keď sa na obzore objaví smrť, človek sa zrazu zamýšľa nad zmysluplnosťou svojho života a intenzívnejšie vníma epizodické chvíle šťastia.
Je to tak. Pomerne často sa mi stáva, že stretnem človeka, s ktorým sme sa nikdy nevideli, a úplne spontánne sa mi poďakuje. Nič mi pritom nie je dlžný, nijako odo mňa nezávisí. A už sa mi to deje aj s veľmi mladými ľuďmi. Každé takéto poďakovanie mi pohladká ego. Starému človeku pre pocit šťastia naozaj netreba veľa. Môj dobrý kamarát a úžasný človek Josef Císařovský, ktorý už zomrel, mi vždy, keď som mu zavolal, na otázku, ako sa má, odpovedal: „Je to dobré, dnes ráno som sa vysral.“ Pre starých už naozaj nemusí byť samozrejmosťou to, čo si mladý človek vôbec neuvedomuje ani nevšimne.
Opäť ťa citujem: „Skutočným nepriateľom života nie je nedostatok šťastia alebo smrť, ale absencia jeho zmyslu.“ Našiel si zmysel života?
Áno, a hovorím to s plnou vážnosťou, dokonca by som mohol tie veci sypať z rukáva. Bol som priamym účastníkom novembra 1989, nie jeho pozorovateľom. Počas mečiarizmu som bol na správnej strane, teda na strane jeho odporcov. V príbehu popálenej Natálky z rodiny, ktorej dom podpálili neonacisti, som bol ten, kto sa snažil tú rodinu vytiahnuť z najhoršieho. Keď Česko valcoval pravicový radikalizmus, spoluzakladal som hnutie na mapovanie tejto scény a pomoc jej obetiam. A našiel by som toho viac. Evidentne teda za mnou ostáva stopa po konkrétnych činoch, nie po zbytočnom mudrovaní.
Čím je človek starší, tým viac kamarátov a blízkych odchádza, zomiera. Akoby s každým z nich odchádzal aj kus nášho tela či duše. Ako sa vyrovnávaš s týmito stratami?
Nemáš pravdu, tí ľudia neodchádzajú. Zomreli už mnohí ľudia, ktorých som mal veľmi rád. Ale oni žijú ďalej. Vo svojich dielach, vo svojich blízkych, v mojej hlave… Aj ja som už vo veku, keď neviem, či tu budem zajtra, o to viac sa snažím vziať si ponaučenie z ich posledných chvíľ. Jeden z kamarátov, keď zomieral, ako posledné svojej partnerke, povedal, že ju miluje. Povedala mi to asi hodinu po pohrebe a budem si to pamätať až do svojho konca. Lebo najdôležitejšie v ľudskom živote je, aby človek miloval a bol milovaný. Do poslednej sekundy. Nič viac netreba.
Vo svojich textoch si už viackrát spomenul, že tvoja generácia je v cieľovej rovinke a odovzdáva štafetový kolík. Je to radostné odovzdávanie alebo vedomie tej výmeny bolí?
Ak je komu ten kolík odovzdať, je to skvelé. A nasledovníkov, s ktorými duchovne rezonujem, mám, stretávam ich, hovorím s nimi. Nemyslím si, že je dôležité, aby nám tlieskali davy. Naopak, som obozretný a v strehu, ak niekomu tlieska dav.
Na jednej z besied, kde sme prezentovali spoločnú knihu rozhovorov, k tebe pristúpila staršia dáma. Bez slova. Iba si mlčky vstal a nadlho ste sa objali. Neskôr som sa ťa pýtal, či si ju poznal. Povedal si, že nie, ale že šlo o paniu, ktorá prežila holokaust. Jednoducho si to vycítil.
Ľudia, ktorí prežili niečo mimoriadne hrozné, napríklad holokaust, to majú zapísané v očiach aj tvári. Áno, spoznávame sa aj bez slov. Intuitívne. A sú to silné momenty spolupatričnosti. To objatie nie je žiadne lacné gesto.
Bol to krásny a dojímavý príklad dialógu bez slov. Lenže na nedávnej akcii, ktorú som moderoval, si sa verejne priznal, že ako obsesívny vyznávač dialógu si naň už prestal veriť.
Je to pravda. Na dialóg som prestal veriť po viacerých veľkých sklamaniach. Išlo o ľudí, ktorým som dlho veril, s ktorými som pracoval, dôverovali sme si. Zrazu som si uvedomil, že to medzi nami na ľudskej úrovni škrípe. Vzniká z toho bolestivá emocionálna jazva. Dialóg môžeš viesť len s niekým, kto, ak s ním sedíš pri stole, na teba nevytiahne kalašnikov. Nemusíte sa zhodnúť, dokážete však spolu komunikovať. Síce neuzavriete pakt o mieri, ale ani sa nezačnete zabíjať. A to ani vtedy, keď proti sebe budete stáť na barikádach.
Dlhé roky si viedol dialóg s neonacistom Matejom, vaša korešpondencia vyšla aj knižne, volá sa Cez ploty. Obhajoval si to, hoci mnohí tvoji kamaráti tomu nerozumeli. Nakoniec si s tou debatou „sekol“. Uznal si, že si sa mýlil?
Keď som začínal debatu s Matejom, vopred som počítal s nedorozumeniami. „Sekol“ som s tým, lebo sme sa už točili v kruhu. Zmysel dialógu spočíva v tom, že sa vzájomne obohacujete. Keď zistíš, že to už je len strácanie času, na čo je to dobré? Ale tých šestnásť rokov dialógu malo zmysel. Pokračovaniu by už však chýbal. A dialóg nie je možný ani s davom. Naučil som sa to rýchlo po revolúcii, keď som sa zrazu ocitol v dave nenávistných ksichtov, nacionalistov presvedčených o jedinej pravde. Dodnes nacionalizmus považujem za jed.
Vek prináša aj častejšie kontakty so zdravotníctvom. Aké máš skúsenosti?
Mám ich minimum, lebo sa mu vyhýbam. Absolútne dôverujem svojej praktickej lekárke, ktorá je zo židovskej komunity a medzi príbuznými má doktora, ktorý ma rodil v Terezíne. Moja skúsenosť z nemocnice, kde ma naposledy operovali, je však katastrofálna. Každý deň som tam prosil, nech ma prepustia domov, podpísal by som im čokoľvek.
Dôvod?
Nešlo o neprofesionalitu lekárov, ale o totálne odľudštenie toho prostredia. Cítiš sa tam ako bremeno, ktoré len zaťažuje. Stačí jedna arogantná sestrička a je to tam neznesiteľné. Keď som odtiaľ odchádzal, na jednej strane som im poďakoval, ale zároveň som dodal, že ich už nikdy nechcem vidieť. Keď som to spomínal kamarátovi, ktorý bol dlhé roky primárom v nemocnici na Slovensku, dnes už je na dôchodku, povedal mi: „Áno, zdravotníctvo je prostredie, v ktorom človek stráca ľudskú dôstojnosť.“ Žiaľ. Desím sa toho.
Premýšľaš, ako človek blížiaci sa do finále, aký by možno bol tvoj život, keby si sa nenarodil do škatule od margarínu v terezínskom gete? Keby si nebol Židom, na ktorého si kdekto dovoľoval len pre jeho pôvod? Alebo to vnímaš tak, že takto to prosto malo byť?
Nepýtam sa, či to takto malo byť. Takto to bolo a hotovo. Naučil som sa vnímať svoj štart do života a pôvod ako motiváciu. Ako dôvod na nejaký vzdor, rebéliu, aby raz nemuseli to isté prežívať aj iní ľudia. Mám na mysli traumy z holokaustu, neúplnej rodiny, bezbrannosti, bezmocnosti, zo zla iných. Myslím si dokonca, že permanentná rebélia je bližšia skôr ľuďom, ktorí prežili čosi strašné, než tým, čo život prežili ako vo vatičke.
Keď som sa zamýšľal, čo v živote ťa asi najviac bolelo, respektíve poznačilo, vyšlo mi to, že si nikdy nemohol spoznať otca. Niekoľko dní pred koncom vojny bol zastrelený počas pochodu smrti.
Zrejme áno, ale ako malý chlapec či mladý muž som si neuvedomoval, čo to znamená nemať otca. Pocit absencie niečoho veľmi dôležitého sa u mňa objavil, až keď som sám začal vychovávať deti, keď prišli vnúčatá. Áno, aj na konci života sa človek zamýšľa, čo všetko mohlo byť inak. Zásadná chvíľa vyrovnávania sa s tou traumou prišla, keď som našiel, aspoň to tak cítim, miesto, kde otca zavraždili. Vtedy a tam ma to celé premohlo. Naozaj som mal pocit, že som sa fyzicky stretol s otcom. Ostalo to vo mne, ale odvtedy sa to už neopakovalo.
Ten moment je zachytený aj v dokumentárnom filme Krátka dlhá cesta z roku 2009. Nedávno si sa začal aktívnejšie venovať téme eutanázie. Prečo?
Lebo je to vážna téma a nevyriešený problém. O eutanázii by sme už nemali donekonečna len diskutovať, ale ju konečne prijať ako ľudské právo. Ak medzi najzákladnejšie ľudské práva patrí právo na dôstojný život, musí k nim patriť aj právo na dôstojnú smrť. Upierať ju niekomu, kto nepredstaviteľne a dlho trpí, mi pripadá hrozné.
Čo konkrétne sa chystáš urobiť? Viem, že si sa spojil aj s biológom a porevolučným ministrom školstva Ladislavom Kováčom, ktorý bude mať čoskoro 93 rokov. Aj on presadzuje legalizáciu eutanázie.
Pokúšame sa nájsť ľudí, ktorí by s nami na tom pracovali. Nie teoreticky, ale prakticky. Musím však priznať, že ich akosi nenachádzam, dokonca odskakujú aj niektorí z tých, čo majú rovnaký názor. Okrem Laca Kováča na Slovensku som v Česku našiel pani Hanu Frištenskú z organizácie na odškodnenie obetí holokaustu. V Česku sa má prvého apríla v senáte začať debatovať o návrhu legislatívnej úpravy legalizujúcej eutanáziu, a tak budeme hľadať politikov, ktorí to prijmú ako svoju agendu. Zároveň budeme hľadať ľudí, ktorí by dokázali vytvoriť plán na vznik inštitúcie, ktorá by prípadnú eutanáziu realizovala.
Na Slovensku je to aktuálne nepriechodné.
Áno, v tomto som skeptik. Stále je tam príliš rozšírené cirkevnícke pokrytectvo. Eutanázia má potenciál stať sa tam akurát ďalšou témou kultúrnych vojen. Nerobím si preto ilúzie, že by niekto z kompetentných bral ohľad na želania ľudí, ktorí trpia a chceli by dôstojne odísť. S manželkou sme už podpísali takzvané „vopred vyslovené prianie“, v ktorom vyjadrujeme, že si neželáme, aby nás udržiavali pri živote, ak by sme sa ocitli vo vegetatívnom stave, ale snažím sa myslieť aj na ľudí v terminálnych štádiách rakoviny či iných chorôb, ktorí nie sú vo vegetatívnom stave, ale nepredstaviteľne trpia.
Vnímaš osemdesiatku aj ako príležitosť na oslavu?
Určite nie. Aj svojich kamarátov a blízkych ľudí som prosil, aby mi žiadnu oslavu neorganizovali, ale príliš ma nepočúvali. Pre mňa je v tejto etape kľúčové, aby som završoval veci. Chcem dokončiť to, čo mám ešte na stole. Napríklad knihu, ktorá bude o pocte ženskosti, k tomu ešte nejaké koncerty s Drťou. Posledný bude na tohtoročnej Pohode. No a, samozrejme, ešte nejaké texty.
Rozhovor bol publikovaný v Denníku N 20.3.2025