Porote Ceny Dominika Tatarku (CDT) ma, vďaka pravidlu, že posledný laureát má povinnosť predniesť laudatio tomu nasledujúcemu, primäla prijať výzvu a zaujať postoj k téme, kde som bol dovtedy nepopísaný papier. Ďakujem Józsefovi Demmelovi za jeho dôkladnú knihu o mladosti Milana Rastislava Štefánika (MRŠ).
Premýšľať o identite ľudí, akým bol aj MRŠ, znamená brať do úvahy dar kreativity, večný eros, rebelantskú náturu, situačný, rodinný a kultúrny kontext. V takejto perspektíve majú úvahy o identite charakter komplexnej a premenlivej štruktúry. Národná dimenzia je iba jej fragment. Fragment! Považovať ho za čosi výlučné, priam posvätné, je nepatričné.
Z pohľadu generácie, do ktorej patrím, prežil MRŠ šťastnú mladosť. To my sme tú svoju vnímali tiež zväčša radostne, ale za ostnatými drôtmi komunistickej neslobody a cez učebnice presýtené ideológiou, kde bola napríklad Rakúsko-uhorská monarchia opisovaná ako žalár národov – čo nebola. Nebola taká minimálne vzhľadom na priepustnosť hraníc, obcovanie rôznych kultúr medzi sebou a podobne. Možnosť rebelovať a vzdorovať vonkajším tlakom, na Slovensku napríklad tlaku maďarizácie, nevynímajúc. Nevdojak sa mi pri takýchto úvahách vynára z hlbín pamäti román Josepha Rotha Pochod Radeckého z roku 1932 a jeho nostalgický postoj k zanikajúcej monarchii. Treba veriť a dúfať, že každá analógia na budúcnosť EÚ je čistá dystópia.
MRŠ patril do mnohých kultúr, subkultúr a identít, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú.
O nejakom štáte sa dá hovoriť, že je kultúrny, keď kultúrnym jednotlivcom nehádže polená pod nohy. Opakujem: Z pohľadu generácie, do ktorej patrím, prežil MRŠ šťastnú mladosť.
Zhruba do pätnástich rokov je človek vyformovaná osobnosť. Čas a situačný kontext síce môže kadečo „upraviť“, ale základy zväčša ostávajú.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v rodine, ktorá patrila do generácie národovcov. Tí sa v Štefánikovej mladosti formovali vo vzdore proti všadeprítomnej maďarizácii vtedajšieho Uhorska. Bol to predovšetkým zápas o právo na národný jazyk, vzdelávanie v rodnom jazyku, právo na život podľa zdieľaných zvykov a tradícií. Samotného Štefánika od detstva súčasne dobový kontext formoval ako multilingválneho a multikultúrneho vzdelanca mnohých zručností. My, čo sme sa rodili za ostnatými drôtmi šedivej každodennej mizérie, mu môžeme závidieť.
Áno, dnes máme napríklad slovenské národné politické strany a koalície, slovenské národné ministerstvo kultúry, slovenský národný parlament, vládu, jazykový zákon... a tiež slovenský národný marazmus. Dokonca aj politické hnutia, ktoré chcú legislatívne upraviť kto, koho a ako môže milovať.
Tragickým produktom je dnešné národovectvo v politickom význame tohto slova. Takmer vždy zneužívané, takmer vždy militantné, často regresívne... a ústiace do konfliktov, občas násilných. Nacionalizmus toho najhoršieho kalibru je dieťa národovectva. V záujme posilňovania národnej hrdosti, sebavedomia a súdržnosti dnešní národovci hľadajú pinzetou príbehy a príklady tých, ktorí nám nahradia pocit neistoty, nízkeho sebavedomia a periférnosti nejakým mýtom, legendou, symbolom a rituálom. Hovoria si vlastenci
Nazad k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Bol to vedec, vojak, diplomat, politik, jeden zo zakladateľov Československa. Človek vzdelaný, scestovaný, multilingválny..., aj dnes atypický Slovák. Viem si ľahko predstaviť jeho klon, ako počas komunizmu pracuje v kotolni, alebo v nejakom vymyslenom a zbytočnom výskumnom ústave, aby si svoje odžil napríklad v paralelnom svete disentu. V Novembri 1989 by si zarečnil na tribúne a následne sa vydal do mútnych vôd slovenskej politiky, alebo na niektorú zo svetových univerzít. Dnes, počas protivládnych protestov, by opäť rečnil na tribúne, alebo pod ňou s ostatnými skandoval „My sme Európa!“.
Stručne a jasne: Príbeh MRŠ je príbehom o ceste, po ktorej slovenský národ nekráča, a súčasne príbeh slova („národovectvo“), ktoré naša skutočná cesta devastuje až na dreň.
Aký národ, taká národná politika. Súčasná slovenská národná politika sa ľuďom, akým bol Štefánik, smeje do očí. Keby len smiala – ona ich ničí!
Skúsme si predstaviť, aké panoptikum oficiálnych predstaviteľov slovenskej národnej moci bude klásť v tomto volebnom období vence pri Štefánikovej mohyle na Bradle.
Milan Rastislav Štefánik odišiel z tohto sveta v čase, keď bol náš civilizačný okruh v troskách, z ktorých sa rodil „nový svet“. Nezažívame práve čosi ako resuscitáciu minulého? Nenúti nás situácia na Blízkom Východe, v Ukrajine, USA... na Slovensku, globálna situácia ľudstva opakovane zápasiť o prežitie vlastnej svorky?
Vlaňajšiu Cenu Dominika Tatarku som dostal s Mirom Tóthom a kapelou Drť za album Kruh, alebo špirála? Ten otáznik na konci je podstatný. Podstatnejšie je však úsilie hľadať odpoveď. Životom. Akciou. Konkrétne. Zostane sen o ľudskosti na prvom mieste snom aj pre ďalšie generácie?
Poznámka: Laudátio prednesené 13.3.2025 v Bratislave pri udeľovaní Ceny Dominika Tatarku historikovi Jószefovo Demmelovi za knihu Mladý Štefánik.
***
Premýšľať o identite ľudí, akým bol aj MRŠ, znamená brať do úvahy dar kreativity, večný eros, rebelantskú náturu, situačný, rodinný a kultúrny kontext. V takejto perspektíve majú úvahy o identite charakter komplexnej a premenlivej štruktúry. Národná dimenzia je iba jej fragment. Fragment! Považovať ho za čosi výlučné, priam posvätné, je nepatričné.
Z pohľadu generácie, do ktorej patrím, prežil MRŠ šťastnú mladosť. To my sme tú svoju vnímali tiež zväčša radostne, ale za ostnatými drôtmi komunistickej neslobody a cez učebnice presýtené ideológiou, kde bola napríklad Rakúsko-uhorská monarchia opisovaná ako žalár národov – čo nebola. Nebola taká minimálne vzhľadom na priepustnosť hraníc, obcovanie rôznych kultúr medzi sebou a podobne. Možnosť rebelovať a vzdorovať vonkajším tlakom, na Slovensku napríklad tlaku maďarizácie, nevynímajúc. Nevdojak sa mi pri takýchto úvahách vynára z hlbín pamäti román Josepha Rotha Pochod Radeckého z roku 1932 a jeho nostalgický postoj k zanikajúcej monarchii. Treba veriť a dúfať, že každá analógia na budúcnosť EÚ je čistá dystópia.
MRŠ patril do mnohých kultúr, subkultúr a identít, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú.
O nejakom štáte sa dá hovoriť, že je kultúrny, keď kultúrnym jednotlivcom nehádže polená pod nohy. Opakujem: Z pohľadu generácie, do ktorej patrím, prežil MRŠ šťastnú mladosť.
***
Zhruba do pätnástich rokov je človek vyformovaná osobnosť. Čas a situačný kontext síce môže kadečo „upraviť“, ale základy zväčša ostávajú.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v rodine, ktorá patrila do generácie národovcov. Tí sa v Štefánikovej mladosti formovali vo vzdore proti všadeprítomnej maďarizácii vtedajšieho Uhorska. Bol to predovšetkým zápas o právo na národný jazyk, vzdelávanie v rodnom jazyku, právo na život podľa zdieľaných zvykov a tradícií. Samotného Štefánika od detstva súčasne dobový kontext formoval ako multilingválneho a multikultúrneho vzdelanca mnohých zručností. My, čo sme sa rodili za ostnatými drôtmi šedivej každodennej mizérie, mu môžeme závidieť.
Áno, dnes máme napríklad slovenské národné politické strany a koalície, slovenské národné ministerstvo kultúry, slovenský národný parlament, vládu, jazykový zákon... a tiež slovenský národný marazmus. Dokonca aj politické hnutia, ktoré chcú legislatívne upraviť kto, koho a ako môže milovať.
Tragickým produktom je dnešné národovectvo v politickom význame tohto slova. Takmer vždy zneužívané, takmer vždy militantné, často regresívne... a ústiace do konfliktov, občas násilných. Nacionalizmus toho najhoršieho kalibru je dieťa národovectva. V záujme posilňovania národnej hrdosti, sebavedomia a súdržnosti dnešní národovci hľadajú pinzetou príbehy a príklady tých, ktorí nám nahradia pocit neistoty, nízkeho sebavedomia a periférnosti nejakým mýtom, legendou, symbolom a rituálom. Hovoria si vlastenci
Nazad k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Bol to vedec, vojak, diplomat, politik, jeden zo zakladateľov Československa. Človek vzdelaný, scestovaný, multilingválny..., aj dnes atypický Slovák. Viem si ľahko predstaviť jeho klon, ako počas komunizmu pracuje v kotolni, alebo v nejakom vymyslenom a zbytočnom výskumnom ústave, aby si svoje odžil napríklad v paralelnom svete disentu. V Novembri 1989 by si zarečnil na tribúne a následne sa vydal do mútnych vôd slovenskej politiky, alebo na niektorú zo svetových univerzít. Dnes, počas protivládnych protestov, by opäť rečnil na tribúne, alebo pod ňou s ostatnými skandoval „My sme Európa!“.
Stručne a jasne: Príbeh MRŠ je príbehom o ceste, po ktorej slovenský národ nekráča, a súčasne príbeh slova („národovectvo“), ktoré naša skutočná cesta devastuje až na dreň.
Aký národ, taká národná politika. Súčasná slovenská národná politika sa ľuďom, akým bol Štefánik, smeje do očí. Keby len smiala – ona ich ničí!
***
Skúsme si predstaviť, aké panoptikum oficiálnych predstaviteľov slovenskej národnej moci bude klásť v tomto volebnom období vence pri Štefánikovej mohyle na Bradle.
Milan Rastislav Štefánik odišiel z tohto sveta v čase, keď bol náš civilizačný okruh v troskách, z ktorých sa rodil „nový svet“. Nezažívame práve čosi ako resuscitáciu minulého? Nenúti nás situácia na Blízkom Východe, v Ukrajine, USA... na Slovensku, globálna situácia ľudstva opakovane zápasiť o prežitie vlastnej svorky?
***
Vlaňajšiu Cenu Dominika Tatarku som dostal s Mirom Tóthom a kapelou Drť za album Kruh, alebo špirála? Ten otáznik na konci je podstatný. Podstatnejšie je však úsilie hľadať odpoveď. Životom. Akciou. Konkrétne. Zostane sen o ľudskosti na prvom mieste snom aj pre ďalšie generácie?
Poznámka: Laudátio prednesené 13.3.2025 v Bratislave pri udeľovaní Ceny Dominika Tatarku historikovi Jószefovo Demmelovi za knihu Mladý Štefánik.