Keď sa dostal, nepredvídane, k veľkým peniazom, zamyslel sa do čoho ich investuje. Do nejakého podnikania by bolo fajn. Kvôli budúcnosti. Do akého? Ako knihomol sa rozhodol rýchlo – do kníh.
Založil vydavateľstvo.
Knihy začal vydávať pre autorov. Nie pre čitateľov. Niektoré pre blízkych a najbližších, iné na odporúčanie blízkych a najbližších. Boli to takmer všetko ľudia s príbehmi nejako spojenými s holokaustom a menšinami. Často prvotiny.
A keďže časy boli rušné, na ich čítanie nebol čas. Predávali sa málo, alebo skoro vôbec. Takto vydal aj knihu Ospalý život s novelou Zeď medzi nami autorky TW. Odporučila ju JŠ, disidentka a priateľka TW. Bolo to v roku 2000.
Textu novely Zeď mezi námi sa chopil známi autor. Prerobil ju na scenár divadelnej hry, ktorá sa stala v zahraničí pomerne známa. Po štvrťstoročí jedno menšie české divadlo ohlásilo premiéru inscenácie. Volala sa Kyanid o piatej.
Na premiéru dostal, opakovane, od TW osobnú pozvánku. Posledný exemplár si vyžiadal zo skladu svojho bývalého nakladateľstva a položil si ju na nočný stolík. Jednej noci, keď nevedel zaspať, si ju konečne otvoril a prečítal.
Dej bol jednoduchý: Ženu, dcéru zo židovskej rodiny, matka zachránila pred smrťou tak, že ju dala adoptovať slušnej poľskej rodine. Sama skončila v plynovej komore Auschwitzu. Jej dcérka bola vtedy malé dievčatko.
Adoptívni rodičia jej, v čase keď dosiahla plnoletosť, odhalili pravdu a odovzdali balíček – „dedičstvo“ po jej biologickej mame. Bol tam aj rukopis knihy Zeď medzi nami s posledným prianím autorky. Želala si jeho vydanie.
Jeden exemplár dala pred deportáciou dobrej kamarátke, aby sa po jej smrti postarala o publikovanie. Kamarátka knihu vydala pod vlastným menom. Mala úspech a zabezpečila jej blahobyt a slávu. Zomrela na Alzhejmra v pokročilom veku.
Autor týchto riadkov, v tú noc, čo si novelu TW prečítal, cítil, že príbeh má čosi spoločné s jej životným príbehom, príbehom poľskej židovky, ktorá ako ukrývané dieťa prežila holokaust a povojnové peripetie v komunizme.
Cítil však, že má čosi spoločné aj s jeho životom. Hlavne ten názov Zeď mezi nami vnímal ako metaforu vlastného života a príbehu. Nie doslova, ale v prenesenom zmysle slova. V zmysle steny medzi sebou a príbehom o sebe.
Ešte v tú noc sa rozhodol: Odteraz si, vždy keď to pôjde, nebude si verejne hovoriť „ja“, ale „on“. Bolo to v čase keď mal osláviť osemdesiatku. Osemdesiat rokov poznačených, holokaustom, komunizmom, emigráciou.
Stena medzi ním a tamtým bola postavená. Postavená tak povediac „interne“. Možno sa o ňu pokúsi aj verejne. Neviem síce ako presne to spraví, ale asi začne oslavami jeho životného jubilea. Bod zlomu nazve Kyanid o piatej.
Kyanid o piatej sa volá totiž spomenutá inscenácia známeho českého spisovateľa a exulanta. Hovorí sa, že jeho najlepšia. Dúfam, že tantiémy autorke novely poctivo vyplácal. On sa volá Pavel Kohout, ona Tecia Werbowski.
Kyanid v názve hry je súčasťou príbehu. Matka totiž, ako súčasť „dedičstva“ pre dcérku, pribalila aj obálku s tromi ampulkami kyanidu. To pre prípad, že by sa raz ocitla v rovnakej situácii, ako ona.
Poznámka:
Pôvodná verzia textu vyšla v Denníku N (5.3.2025). Potom som ju ešte dva razy mierne upravil. Problém som mal najmä s tým „ja“ a „on“. A mám ho stále.
Knihy začal vydávať pre autorov. Nie pre čitateľov. Niektoré pre blízkych a najbližších, iné na odporúčanie blízkych a najbližších. Boli to takmer všetko ľudia s príbehmi nejako spojenými s holokaustom a menšinami. Často prvotiny.
A keďže časy boli rušné, na ich čítanie nebol čas. Predávali sa málo, alebo skoro vôbec. Takto vydal aj knihu Ospalý život s novelou Zeď medzi nami autorky TW. Odporučila ju JŠ, disidentka a priateľka TW. Bolo to v roku 2000.
Textu novely Zeď mezi námi sa chopil známi autor. Prerobil ju na scenár divadelnej hry, ktorá sa stala v zahraničí pomerne známa. Po štvrťstoročí jedno menšie české divadlo ohlásilo premiéru inscenácie. Volala sa Kyanid o piatej.
Na premiéru dostal, opakovane, od TW osobnú pozvánku. Posledný exemplár si vyžiadal zo skladu svojho bývalého nakladateľstva a položil si ju na nočný stolík. Jednej noci, keď nevedel zaspať, si ju konečne otvoril a prečítal.
Dej bol jednoduchý: Ženu, dcéru zo židovskej rodiny, matka zachránila pred smrťou tak, že ju dala adoptovať slušnej poľskej rodine. Sama skončila v plynovej komore Auschwitzu. Jej dcérka bola vtedy malé dievčatko.
Adoptívni rodičia jej, v čase keď dosiahla plnoletosť, odhalili pravdu a odovzdali balíček – „dedičstvo“ po jej biologickej mame. Bol tam aj rukopis knihy Zeď medzi nami s posledným prianím autorky. Želala si jeho vydanie.
Jeden exemplár dala pred deportáciou dobrej kamarátke, aby sa po jej smrti postarala o publikovanie. Kamarátka knihu vydala pod vlastným menom. Mala úspech a zabezpečila jej blahobyt a slávu. Zomrela na Alzhejmra v pokročilom veku.
Autor týchto riadkov, v tú noc, čo si novelu TW prečítal, cítil, že príbeh má čosi spoločné s jej životným príbehom, príbehom poľskej židovky, ktorá ako ukrývané dieťa prežila holokaust a povojnové peripetie v komunizme.
Cítil však, že má čosi spoločné aj s jeho životom. Hlavne ten názov Zeď mezi nami vnímal ako metaforu vlastného života a príbehu. Nie doslova, ale v prenesenom zmysle slova. V zmysle steny medzi sebou a príbehom o sebe.
Ešte v tú noc sa rozhodol: Odteraz si, vždy keď to pôjde, nebude si verejne hovoriť „ja“, ale „on“. Bolo to v čase keď mal osláviť osemdesiatku. Osemdesiat rokov poznačených, holokaustom, komunizmom, emigráciou.
Stena medzi ním a tamtým bola postavená. Postavená tak povediac „interne“. Možno sa o ňu pokúsi aj verejne. Neviem síce ako presne to spraví, ale asi začne oslavami jeho životného jubilea. Bod zlomu nazve Kyanid o piatej.
Kyanid o piatej sa volá totiž spomenutá inscenácia známeho českého spisovateľa a exulanta. Hovorí sa, že jeho najlepšia. Dúfam, že tantiémy autorke novely poctivo vyplácal. On sa volá Pavel Kohout, ona Tecia Werbowski.
Kyanid v názve hry je súčasťou príbehu. Matka totiž, ako súčasť „dedičstva“ pre dcérku, pribalila aj obálku s tromi ampulkami kyanidu. To pre prípad, že by sa raz ocitla v rovnakej situácii, ako ona.
Poznámka:
Pôvodná verzia textu vyšla v Denníku N (5.3.2025). Potom som ju ešte dva razy mierne upravil. Problém som mal najmä s tým „ja“ a „on“. A mám ho stále.