Čítame a počúvame ráno, na obed aj večer, že máme vyhrať voľby a až potom si otvárať ústa a demonštrovať.
Žiadne strachy, nezalezieme a vyhráme ich!
A budeme na nohách aj potom, pretože moc bez ostražitých občanov má sklon utrhnúť sa z reťaze. To je misia občianskej spoločnosti v liberálnej demokracii.
Dnes ide zase raz o všetko. Hodiť spiatočku znamená rezignovať a to by bol koniec nádeje. Nádej spočíva v permanentnom zápase o to, aby nezomrela.
Hovorím o nádeji, že sloboda a dôstojný život stoja za obete. Najmä v časoch vojny. A my sme vo vojne! Napríklad vojna na Ukrajine je aj naša vojna.
Protestovať proti vojne je nad rámec náboženskej a politickej príslušnosti. Ide o prežitie. O prežitie ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti. Musí nás byť viac!
V sociologickej branži sa hovorí, že zhruba päť percent populácie je kritické množstvo v uliciach. Takže zhruba 250 000 ľudí na nohách. Smerujme k tomuto počtu.
Snívam o tom, že štátny sviatok sedemnásteho novembra 2026 oslávime naprieč spoločnosťou. Radostne. Aj deti a vnúčatá generácie Novembra 89.
Povedal som generácia 89. Muži a ženy tejto generácie završujú svoj životný cyklus. Tí najlepší bez fňukania. Nemajú ruky otrčené k štátnej kase a nie sú na predaj!
Hlavne však: svoj zápas nevyhráme na námestiach. Po každom vzopätí prichádza každodenný život. Nikdy nebude ľahký, mal by však mať zmysel.
Rodina, láska, tvorivosť a duchovno sú jeho piliere. Vzývajme ich každý deň. Ráno, na obed aj večer. Vzývajme svetlo. Nie na konci tunela, ale tu a teraz!
Post scriptum
Dnes podvečer som sa zviezol Boltom. Dal som sa do reči so šoférom. „Odkiaľ ste?“ pýtam sa ho. „Z Užhorodu,“ odpovedal. „Tak to ste kúsok za hranicami Slovenska. Rodičia a prarodičia mojej manželky tam chodili bežne. Mám polovicu rodiny z východného Slovenska. Boli sme kedysi, aj so Zakarpatiou, Československo. Aspoň ste dosť ďaleko od frontovej línie.“ „Brat padol minulý rok,“ dodal. „Aj jeho manželka bola zavraždená.“ Po chvíli mlčania som hlesol: „Ale vás už nepovolajú, hejže?“ Vyzeral totiž riadne nad päťdesiat. „Brat bol starší,“ dodal.
Publikované na www.sme.sk 8.2.2025
A budeme na nohách aj potom, pretože moc bez ostražitých občanov má sklon utrhnúť sa z reťaze. To je misia občianskej spoločnosti v liberálnej demokracii.
Dnes ide zase raz o všetko. Hodiť spiatočku znamená rezignovať a to by bol koniec nádeje. Nádej spočíva v permanentnom zápase o to, aby nezomrela.
Hovorím o nádeji, že sloboda a dôstojný život stoja za obete. Najmä v časoch vojny. A my sme vo vojne! Napríklad vojna na Ukrajine je aj naša vojna.
Protestovať proti vojne je nad rámec náboženskej a politickej príslušnosti. Ide o prežitie. O prežitie ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti. Musí nás byť viac!
V sociologickej branži sa hovorí, že zhruba päť percent populácie je kritické množstvo v uliciach. Takže zhruba 250 000 ľudí na nohách. Smerujme k tomuto počtu.
Snívam o tom, že štátny sviatok sedemnásteho novembra 2026 oslávime naprieč spoločnosťou. Radostne. Aj deti a vnúčatá generácie Novembra 89.
Povedal som generácia 89. Muži a ženy tejto generácie završujú svoj životný cyklus. Tí najlepší bez fňukania. Nemajú ruky otrčené k štátnej kase a nie sú na predaj!
Hlavne však: svoj zápas nevyhráme na námestiach. Po každom vzopätí prichádza každodenný život. Nikdy nebude ľahký, mal by však mať zmysel.
Rodina, láska, tvorivosť a duchovno sú jeho piliere. Vzývajme ich každý deň. Ráno, na obed aj večer. Vzývajme svetlo. Nie na konci tunela, ale tu a teraz!
Post scriptum
Dnes podvečer som sa zviezol Boltom. Dal som sa do reči so šoférom. „Odkiaľ ste?“ pýtam sa ho. „Z Užhorodu,“ odpovedal. „Tak to ste kúsok za hranicami Slovenska. Rodičia a prarodičia mojej manželky tam chodili bežne. Mám polovicu rodiny z východného Slovenska. Boli sme kedysi, aj so Zakarpatiou, Československo. Aspoň ste dosť ďaleko od frontovej línie.“ „Brat padol minulý rok,“ dodal. „Aj jeho manželka bola zavraždená.“ Po chvíli mlčania som hlesol: „Ale vás už nepovolajú, hejže?“ Vyzeral totiž riadne nad päťdesiat. „Brat bol starší,“ dodal.
Publikované na www.sme.sk 8.2.2025