Prológ
Cítim sa niekedy ako figurína. Ako keby bolo hrdinstvo narodiť sa za ostnatými drôtmi a prežiť zločin genocídy. Hrdinstvo je postaviť sa proti!
Je to záväzok, súčasť trúchlenia, povinnosť. Vinný je každý, kto to nespraví a nerobí. Nehovorím o páchateľoch, ziskuchtivcoch a čumiloch. Hovorím o zbabelcoch.
Hovorím však o vine tých, ktorí mlčia. Aj kvôli nim mladí ľudia nevedia. Robia si na pietnych miestach selfíčka, vnímajú diela o holokauste ako televízne seriály.
Pochod smrti
Pred osemdesiatimi rokmi bol oslobodený Osvienčim. Bolo to v čase, keď už spojenci vedeli, čo sa tam deje. Vedeli, ale nezastavili to. Nebolo by to sexi víťazstvo.
Vedeli, a nezastavili, ani po konferencii vo Vansee (január 1942), kde sa rozhodlo o konečnom riešení židovskej otázky. To už vraždenie nevinných ľudí bežalo na plné obrátky.
Patrím medzi preživších a kus života som venoval úsiliu vyrovnať sa s traumatickým dedičstvom. A pochopiť. Rozumom to nejde. Zlo je negatívna súpiritualita.
Nemôžem však nevidieť príznaky recidívy. Príbehy povraždených blízkych a blížnych nedovolia. Mnohí však už vieme, že keď niekto prichádza, aby ťa pripravil o život a dôstojnosť, bež mu naproti. Pripravený!
1945 a potom
Život je pochod k smrti. To je fakt ľudského životného cyklu. Pochod smrti, napríklad ten zo Sachsenhausenu na ktorom zavraždili môjho otca, a každého, kto nevládal, však bol iný.
Umierali nezmyselne. Komusi vadili. Inakosťou. A vadia dodnes. Vadili krysárom, ich náhončím a šialeným davom. Ich pohrobkovia žijú medzi nami. Poďme im naproti. Pripravení!
Majú konkrétne mená. Aj melódia ich píšťaliek je furt tá istá. Iba niektoré slová, ktorými značkujú terén a protivníka sú iné. A technológie, ktoré zneužívajú. Dnes a denne!
Prestal som veriť v svetlo na konci tunela. Zažívam iba jeho záblesky po ceste. Pochopil som, že vzdor je nádej. Trable sú cesta. Ich prekonávanie dáva životu zmysel.
Nádej
Dá sa však žiť bez nádeje? A kde je?! V zápase o prežitie? Vo viere v hodnotu slobody? V rodine, komunite, kmeni? V pozitívnej spiritualite, nech je jej meno akékoľvek.
Pýtal som sa rabína, evanjelického farára, Vlasty z bezbariérovej dielne: Kde je nádej? V rodine a láske, zhodli sa. A v snívaní, dodávam. A vo viere.
Vyznávam vieru o práve na dôstojný život dôstojnú smrť.
Hovoríme o truchlení na pamiatku umučených a zavraždených. Hovorme aj o práve na dôstojný život a dôstojnú smrť a povinnosti brániť ich – aj silou.
Epilog
Pamätný deň obetiam holokaustu strávim vo volyňskej synagóge pri koncerte kapely Drť. Písal som tento text ako podklad ku koncertu. Keď sa to dozvedel kamarát Michal, napísal mi: Necelú hodinu od Volyne sú Volary, kde sú pochované dievčatá z jedného pochodu smrti. Chodím tam s dcérami každý rok uctiť si ich pamiatku. Tento rok sa tiež zastavím.
Uverejnené v DenníkuN 25.1.2025 (verzia pred redakčným spracovaním)
Cítim sa niekedy ako figurína. Ako keby bolo hrdinstvo narodiť sa za ostnatými drôtmi a prežiť zločin genocídy. Hrdinstvo je postaviť sa proti!
Je to záväzok, súčasť trúchlenia, povinnosť. Vinný je každý, kto to nespraví a nerobí. Nehovorím o páchateľoch, ziskuchtivcoch a čumiloch. Hovorím o zbabelcoch.
Hovorím však o vine tých, ktorí mlčia. Aj kvôli nim mladí ľudia nevedia. Robia si na pietnych miestach selfíčka, vnímajú diela o holokauste ako televízne seriály.
Pochod smrti
Pred osemdesiatimi rokmi bol oslobodený Osvienčim. Bolo to v čase, keď už spojenci vedeli, čo sa tam deje. Vedeli, ale nezastavili to. Nebolo by to sexi víťazstvo.
Vedeli, a nezastavili, ani po konferencii vo Vansee (január 1942), kde sa rozhodlo o konečnom riešení židovskej otázky. To už vraždenie nevinných ľudí bežalo na plné obrátky.
Patrím medzi preživších a kus života som venoval úsiliu vyrovnať sa s traumatickým dedičstvom. A pochopiť. Rozumom to nejde. Zlo je negatívna súpiritualita.
Nemôžem však nevidieť príznaky recidívy. Príbehy povraždených blízkych a blížnych nedovolia. Mnohí však už vieme, že keď niekto prichádza, aby ťa pripravil o život a dôstojnosť, bež mu naproti. Pripravený!
1945 a potom
Život je pochod k smrti. To je fakt ľudského životného cyklu. Pochod smrti, napríklad ten zo Sachsenhausenu na ktorom zavraždili môjho otca, a každého, kto nevládal, však bol iný.
Umierali nezmyselne. Komusi vadili. Inakosťou. A vadia dodnes. Vadili krysárom, ich náhončím a šialeným davom. Ich pohrobkovia žijú medzi nami. Poďme im naproti. Pripravení!
Majú konkrétne mená. Aj melódia ich píšťaliek je furt tá istá. Iba niektoré slová, ktorými značkujú terén a protivníka sú iné. A technológie, ktoré zneužívajú. Dnes a denne!
Prestal som veriť v svetlo na konci tunela. Zažívam iba jeho záblesky po ceste. Pochopil som, že vzdor je nádej. Trable sú cesta. Ich prekonávanie dáva životu zmysel.
Nádej
Dá sa však žiť bez nádeje? A kde je?! V zápase o prežitie? Vo viere v hodnotu slobody? V rodine, komunite, kmeni? V pozitívnej spiritualite, nech je jej meno akékoľvek.
Pýtal som sa rabína, evanjelického farára, Vlasty z bezbariérovej dielne: Kde je nádej? V rodine a láske, zhodli sa. A v snívaní, dodávam. A vo viere.
Vyznávam vieru o práve na dôstojný život dôstojnú smrť.
Hovoríme o truchlení na pamiatku umučených a zavraždených. Hovorme aj o práve na dôstojný život a dôstojnú smrť a povinnosti brániť ich – aj silou.
Epilog
Pamätný deň obetiam holokaustu strávim vo volyňskej synagóge pri koncerte kapely Drť. Písal som tento text ako podklad ku koncertu. Keď sa to dozvedel kamarát Michal, napísal mi: Necelú hodinu od Volyne sú Volary, kde sú pochované dievčatá z jedného pochodu smrti. Chodím tam s dcérami každý rok uctiť si ich pamiatku. Tento rok sa tiež zastavím.
Uverejnené v DenníkuN 25.1.2025 (verzia pred redakčným spracovaním)