Myslím, Slovensko ako štátny útvar. V poslednom čase, v prostredí, kde sa pohybujem, je dosť často skloňované ako čosi choré, ako krajina, ktorú zasiahla pandémia šialenstva.
Davového šialenstva.
K tomu dve poznámky. Prvá: Malé krajinky bývajú často onou príslovečnou kvapkou, v ktorej sa zrkadlí celý oceán. Akurát – tá kvapka sa dá vložiť do nejakého prístroja a detailne analyzovať! Umožňuje to hľadať cesty, ako chorobu liečiť včas, skôr, ako sa dostane do terminálneho štádia.
Druhá poznámka sa týka geopolitického významu Slovenska. Keď som konečne po Novembri 1989 vyrazil za hranice, v Londýne sa ma taxikár opýtal, odkiaľ som. Povedal som, adkiaľ a on mi nato, že v tom Slovinsku máme dobrý bordel.
Z Izraela ma zase nechceli colníci pustiť do Egypta, pretože – bolo to tesne po rozpade Československa – nemali Slovensko v zozname. Musel som sa „priznať“, že som z Československa. A v Indii ľudia vôbec netušili, odkiaľže to som. Ich znalosti končili pri názvoch Nemecko, Veľká Británia, Európa.
Dnes som občan Českej republiky, slovenskej národnosti. Bývam v Prahe na Žižkove. Nedávno som napočítal, že tento fliačik zeme zdieľam s desiatkami ďalších národností. Mnohí sme žižkovskí patrioti.
Korene sú však korene. Máme tu slovenské spolky ako napríklad Srdcom doma, alebo Pražská kaviareň. Chodíme pred slovenskú ambasádu demonštrovať proti súčasnej moci na Slovensku a jej nekultúrnosti. A spoločne sme zdieľali hrdosť na Zuzanu Čaputovú.
Čo nevidieť budem mať osemdesiat a často myslím na to, kto vlastne som a v čom spočíva moja identita. Súhlasím s Viktorom Emanuelom Franklom, ktorý povedal, že pozná iba dve ľudské rasy – rasu slušných a neslušných. Čo to má spoločné s náciou? A súbežne sa pýtam blížnych, kde v tom súčasnom marazme vidia nádej. Nádej! Naposledy mladého židovského rabína Ivana, evanjelického farára Ondreja, a Vlasty, ktorá šéfuje skvelej bezbariérovej dielni. Zhodne odpovedali: V rodine a v láske.
Práve mám pri posteli útlu knižočku Sigmunda Freuda z roku 1929 Nespokojenost v civilizaci. Citujem z poslednej strany: „Zdá se mi, že osudovou otázkou lidského druhu je, zda, a do jaké míry, se jejich kulturním vývojem podaří překonat narušení společného soužití, vyvolané lidským pudem k agresivitě a sebezničení.“ V roku 1931 k textu pripísal: „A kdo může předvídat úspěch a výsledek?“
My, čo sme sa narodili počas druhej svetovej vojny a dožili sa dneška, by sme vedeli kadečo pripísať. Spoločný menovateľ by sa asi volal nacionalizmus. Netrvá to terminálne štádium už pridlho?
Publikované v SME (21.1.2025)
K tomu dve poznámky. Prvá: Malé krajinky bývajú často onou príslovečnou kvapkou, v ktorej sa zrkadlí celý oceán. Akurát – tá kvapka sa dá vložiť do nejakého prístroja a detailne analyzovať! Umožňuje to hľadať cesty, ako chorobu liečiť včas, skôr, ako sa dostane do terminálneho štádia.
Druhá poznámka sa týka geopolitického významu Slovenska. Keď som konečne po Novembri 1989 vyrazil za hranice, v Londýne sa ma taxikár opýtal, odkiaľ som. Povedal som, adkiaľ a on mi nato, že v tom Slovinsku máme dobrý bordel.
Z Izraela ma zase nechceli colníci pustiť do Egypta, pretože – bolo to tesne po rozpade Československa – nemali Slovensko v zozname. Musel som sa „priznať“, že som z Československa. A v Indii ľudia vôbec netušili, odkiaľže to som. Ich znalosti končili pri názvoch Nemecko, Veľká Británia, Európa.
Dnes som občan Českej republiky, slovenskej národnosti. Bývam v Prahe na Žižkove. Nedávno som napočítal, že tento fliačik zeme zdieľam s desiatkami ďalších národností. Mnohí sme žižkovskí patrioti.
Korene sú však korene. Máme tu slovenské spolky ako napríklad Srdcom doma, alebo Pražská kaviareň. Chodíme pred slovenskú ambasádu demonštrovať proti súčasnej moci na Slovensku a jej nekultúrnosti. A spoločne sme zdieľali hrdosť na Zuzanu Čaputovú.
Čo nevidieť budem mať osemdesiat a často myslím na to, kto vlastne som a v čom spočíva moja identita. Súhlasím s Viktorom Emanuelom Franklom, ktorý povedal, že pozná iba dve ľudské rasy – rasu slušných a neslušných. Čo to má spoločné s náciou? A súbežne sa pýtam blížnych, kde v tom súčasnom marazme vidia nádej. Nádej! Naposledy mladého židovského rabína Ivana, evanjelického farára Ondreja, a Vlasty, ktorá šéfuje skvelej bezbariérovej dielni. Zhodne odpovedali: V rodine a v láske.
Práve mám pri posteli útlu knižočku Sigmunda Freuda z roku 1929 Nespokojenost v civilizaci. Citujem z poslednej strany: „Zdá se mi, že osudovou otázkou lidského druhu je, zda, a do jaké míry, se jejich kulturním vývojem podaří překonat narušení společného soužití, vyvolané lidským pudem k agresivitě a sebezničení.“ V roku 1931 k textu pripísal: „A kdo může předvídat úspěch a výsledek?“
My, čo sme sa narodili počas druhej svetovej vojny a dožili sa dneška, by sme vedeli kadečo pripísať. Spoločný menovateľ by sa asi volal nacionalizmus. Netrvá to terminálne štádium už pridlho?
Publikované v SME (21.1.2025)