O nádeji som začal, tak sa mi zdá, vážne premýšľať v takzvane „zrelom“ veku, niekedy okolo, alebo po, šesťdesiatke.
To už som sa neistou chôdzou potácal v cieľovej rovinke svojho životného cyklu. Naozaj sa nepamätám, že by ma tie otázky trápili predtým. To som bol na trase, akcia striedala akciu, jedna životná peripetia druhú a podstatné bolo otvárať stále nové a nové témy, projekty, skákať po hlave do neznámych vôd spoločenského a privátneho diania, prípadne proti múru.
Jasne, už vtedy som hľadal inšpiráciu, vzory... a bol som knihomol. Lenže „paradigmy“, ktoré ma duchovne formovali sa situačne menili z jedného obdobia životného cyklu k druhému. Že práve tesne pred cieľovou rovinkou, a v nej, som zarezonoval s rozprávaním ľudí ako Carl Gustav Jung, Jonathan Sacks, Viktor Emanuel Frankl, Ladislav Kováč a podobní, nie je náhoda. Poskytovali nie len poznanie, ale aj útechu a nádej šitú na mieru. Väčšinou stačilo slovko, vetička.
Opakujem však: existenciálne témy prichádzali až „potom“, čiže až po akcii, udalosti, ktoré sa svojou váhou vymykali z bežnej rutiny. Takým bol napríklad November 1989 a roky nasledujúce, ktoré hlboko zasiahli aj môj privátny svet. Jednoducho každá reflexia prichádza naozaj až „potom“. Je však formovaná aj tým, čo bolo predtým. Hovorí sa tomu aj aktívne sociálne učenie. Genetické a memetické predispozície nechám teraz bokom. Kľúčová je otázka navigácie.
Zdá sa mi, že kompas, o ktorom hovorím si zaslúži prívlastok morálny. A zdá sa mi tiež, že jeho podstata spadá do kategórie tajomna. Necítim potrebu prekročiť jeho prah. Naopak, kedykoľvek sa snažím jeho verbálne uchopenie, následne pochybujem sám o sebe a podozrievam sa z ukecanosti.
Zhrniem to:
Hovorí takmer osemdesiat ročný sekulárny intelektuál liberálnych hodnôt.
Každé ráno mi behá hlavou včerajšok, dnešok a zajtrajšok. Reflexie, aktuálne akcie a krátkodobé plány.
V tejto etape životného cyklu ide primárne završovanie v limitovanom horizonte. Ešte toto, ešte tamto.
Keď hovorím o limitovanom horizonte, myslím aj zmysel toho, čo robím.
Zmysel je vecou subjektívneho nastavenia. Ja som napríklad dlho veril v zmysel dialógu.
Narážal som pritom na: 1) Limity dialógu 2) Limity komunikácie 3) Limity implementácie.
Ad.1): Zdieľanie paradigmy. Ad.2): Zdieľanie jazyka. Ad.3): Kolektívna akcia.
A nádej? Rodí sa každé ráno pri tvorbe portfólia úloh, ktoré som si vytýčil. Má situačný charakter.
Osobná „spiritualita“: neľpieť na svojej pravde a morálny kompas.
Morálny kompas je čosi, čo presahuje „tu a teraz“. Myslím Zlatému pravidlo („.. nerob inému a tak ďalej).
Hodinou pravdy sú krízové situácie (aktuálne Blízky Východ, Ukrajina..., ale aj SK).
Poznámka: Text vznikol pri príprave na diskusiu v parte, ktorá organizuje tematické večery pod názvom Jiřinae, čo je odkaz na osobnosť Jiřiny Šiklovej. Táto sa uskutočnila v pražskej krčme Citadela 11.12.2024. Text bol publikovaný v denníku SME 13.12.2024. Táto verzia neprešla redakčnou úpravou.
Jasne, už vtedy som hľadal inšpiráciu, vzory... a bol som knihomol. Lenže „paradigmy“, ktoré ma duchovne formovali sa situačne menili z jedného obdobia životného cyklu k druhému. Že práve tesne pred cieľovou rovinkou, a v nej, som zarezonoval s rozprávaním ľudí ako Carl Gustav Jung, Jonathan Sacks, Viktor Emanuel Frankl, Ladislav Kováč a podobní, nie je náhoda. Poskytovali nie len poznanie, ale aj útechu a nádej šitú na mieru. Väčšinou stačilo slovko, vetička.
Opakujem však: existenciálne témy prichádzali až „potom“, čiže až po akcii, udalosti, ktoré sa svojou váhou vymykali z bežnej rutiny. Takým bol napríklad November 1989 a roky nasledujúce, ktoré hlboko zasiahli aj môj privátny svet. Jednoducho každá reflexia prichádza naozaj až „potom“. Je však formovaná aj tým, čo bolo predtým. Hovorí sa tomu aj aktívne sociálne učenie. Genetické a memetické predispozície nechám teraz bokom. Kľúčová je otázka navigácie.
Zdá sa mi, že kompas, o ktorom hovorím si zaslúži prívlastok morálny. A zdá sa mi tiež, že jeho podstata spadá do kategórie tajomna. Necítim potrebu prekročiť jeho prah. Naopak, kedykoľvek sa snažím jeho verbálne uchopenie, následne pochybujem sám o sebe a podozrievam sa z ukecanosti.
Zhrniem to:
Hovorí takmer osemdesiat ročný sekulárny intelektuál liberálnych hodnôt.
Každé ráno mi behá hlavou včerajšok, dnešok a zajtrajšok. Reflexie, aktuálne akcie a krátkodobé plány.
V tejto etape životného cyklu ide primárne završovanie v limitovanom horizonte. Ešte toto, ešte tamto.
Keď hovorím o limitovanom horizonte, myslím aj zmysel toho, čo robím.
Zmysel je vecou subjektívneho nastavenia. Ja som napríklad dlho veril v zmysel dialógu.
Narážal som pritom na: 1) Limity dialógu 2) Limity komunikácie 3) Limity implementácie.
Ad.1): Zdieľanie paradigmy. Ad.2): Zdieľanie jazyka. Ad.3): Kolektívna akcia.
A nádej? Rodí sa každé ráno pri tvorbe portfólia úloh, ktoré som si vytýčil. Má situačný charakter.
Osobná „spiritualita“: neľpieť na svojej pravde a morálny kompas.
Morálny kompas je čosi, čo presahuje „tu a teraz“. Myslím Zlatému pravidlo („.. nerob inému a tak ďalej).
Hodinou pravdy sú krízové situácie (aktuálne Blízky Východ, Ukrajina..., ale aj SK).
Poznámka: Text vznikol pri príprave na diskusiu v parte, ktorá organizuje tematické večery pod názvom Jiřinae, čo je odkaz na osobnosť Jiřiny Šiklovej. Táto sa uskutočnila v pražskej krčme Citadela 11.12.2024. Text bol publikovaný v denníku SME 13.12.2024. Táto verzia neprešla redakčnou úpravou.