V roku 1988 (10. marca) predniesol Viktor Emanuel Frankl na námestí pred viedenskou radnicou prejav pri príležitosti 50-teho výročia obsadenia Rakúska Hitlerovými vojakmi.
On, väzeň niekoľkých nacistických koncentračných táborov, človek, ktorého najbližší zomreli alebo boli beštiálne povraždení v Terezíne, Osvienčime, Bergen-Belsene. Povedal (citujem z piateho českého vydania knihy A přesto říci životu ano, pasáž In memoriam 1938 z roku 2023): „Musím vás požádat o to, aby ste ode mne nečekali ani slovo nenávisti… a rozhodně odmítám kolektivní vinu… Vina může být rozhodně jenom osobní – jsem vinen něčím, co jsem udělal, anebo co jsem opomenul udělat! Nemůžu být vinen něčím, co udělali jiní.“
To národní socialisti a nacionalisti činia presný opak. Tvoja menšinová viera (etnicita, národná, kultúrna, genderovská, politická…) inakosť ťa a priori odsudzuje k životu (živoreniu), alebo k smrti na okraji. Vinný je každý jeden jednotlivý nácek? Každý jeden jednotlivý politik, ktorý si na tejto vlne buduje svoju pozíciu? Každý jeden jednotlivý sused, ktorý ducha tejto svinskej emócie zveľaďuje na svoju kariéru alebo majetok? A je zbabelec každý jeden jednotlivý slušný človek, ktorý sa nepostavil proti? Je strach deficitom morálky?
Frankl vo svojom prejave ďalej hovorí: „… odpor vyžaduje hrdinství a hrdinství lze podle mého názoru žádat jen od jediného člověka – od sebe samého.“
Čo však s faktom, že národný socializmus, náboženský fanatizmus, politická propaganda dokázali a dokážu infikovať davy šialenstvom? Frankl rozlišuje iba dve ľudské rasy – „rasu“ slušných a „rasu“ neslušných ľudí. Bodka. Že tých prvých je menšina? Že existujú politickí vodcovia, ktorí ako potkaniari vedú ľudí do priepasti? Vždy boli, sú a budú. Slušný človek má a musí byť proti! Otázka morálnych dilem znie: Vždy?! A čo keď človek chráni svojich najbližších? Má strach o svoje deti? A čo keď v mene svojej misie rozkladá stádo (dav) zvnútra? A čo keď kolektívna vina existuje ako duševná choroba spoločnosti? Odkiaľ a pokiaľ má jednotlivec právo obetovať životy iných v mene osobnej slobody, čiže aj svedomia a dôstojnosti?
Verím v toto právo a zodpovednosť, ktorú na seba viaže. Verím, že v krízových okamihoch sa rodia hrdinovia, ktorí idú do prvej línie občianskeho vzdoru. Občianskeho! Vzdoru! Verím, že sú to ľudia, ktorí v akcii odsúvajú svoje ego bokom. A verím a dúfam, že deň „D“ sa blíži so symbolickým dátumom 17. 11. 2024.
Post scriptum:
Za inšpiráciu ďakujem Nadácii Polis a všetkým účastníkom diskusie o morálnych dilemách (Žilina, 18. 10. 2024). Zdroj: https://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1223
Uverejnené v Denníku N (25.10.2024)
To národní socialisti a nacionalisti činia presný opak. Tvoja menšinová viera (etnicita, národná, kultúrna, genderovská, politická…) inakosť ťa a priori odsudzuje k životu (živoreniu), alebo k smrti na okraji. Vinný je každý jeden jednotlivý nácek? Každý jeden jednotlivý politik, ktorý si na tejto vlne buduje svoju pozíciu? Každý jeden jednotlivý sused, ktorý ducha tejto svinskej emócie zveľaďuje na svoju kariéru alebo majetok? A je zbabelec každý jeden jednotlivý slušný človek, ktorý sa nepostavil proti? Je strach deficitom morálky?
Frankl vo svojom prejave ďalej hovorí: „… odpor vyžaduje hrdinství a hrdinství lze podle mého názoru žádat jen od jediného člověka – od sebe samého.“
Čo však s faktom, že národný socializmus, náboženský fanatizmus, politická propaganda dokázali a dokážu infikovať davy šialenstvom? Frankl rozlišuje iba dve ľudské rasy – „rasu“ slušných a „rasu“ neslušných ľudí. Bodka. Že tých prvých je menšina? Že existujú politickí vodcovia, ktorí ako potkaniari vedú ľudí do priepasti? Vždy boli, sú a budú. Slušný človek má a musí byť proti! Otázka morálnych dilem znie: Vždy?! A čo keď človek chráni svojich najbližších? Má strach o svoje deti? A čo keď v mene svojej misie rozkladá stádo (dav) zvnútra? A čo keď kolektívna vina existuje ako duševná choroba spoločnosti? Odkiaľ a pokiaľ má jednotlivec právo obetovať životy iných v mene osobnej slobody, čiže aj svedomia a dôstojnosti?
Verím v toto právo a zodpovednosť, ktorú na seba viaže. Verím, že v krízových okamihoch sa rodia hrdinovia, ktorí idú do prvej línie občianskeho vzdoru. Občianskeho! Vzdoru! Verím, že sú to ľudia, ktorí v akcii odsúvajú svoje ego bokom. A verím a dúfam, že deň „D“ sa blíži so symbolickým dátumom 17. 11. 2024.
Post scriptum:
Za inšpiráciu ďakujem Nadácii Polis a všetkým účastníkom diskusie o morálnych dilemách (Žilina, 18. 10. 2024). Zdroj: https://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=1223
Uverejnené v Denníku N (25.10.2024)