Poviem to stručne a zrozumiteľne aj pre poslanca Rudolfa Huliaka a podobných: slovenskú politiku zachvátili sexuálne fantázie.
Mám dokonca pocit, že aktéri tohto škandalózneho javu sú zrelí na návštevu terapeuta. Musí sa im aj snívať o tom, čo tí dvaja alebo tie dve v posteli robia. Cítia nutkavú potrebu zatrhnúť im to. Tvrdo! V mene tradičných hodnôt a nevinných detí! Za každú cenu!
Zhruba štyri percentá ľudí LGBTI+ komunity v populácii im nedajú spať. A aby bola nejaká spravodlivosť, oni zase nedajú spať im.
Diskriminujú ich, šikanujú, trýznia, dehumanizujú. Dovolávajú sa pritom Boha a viery, prirodzenosti. Ako keby láska nebola jedna z podôb Božej tváre alebo, pre ľudí sekulárnych, dieťa prírody. Chcú ich zničiť! V mene vlastnej obscénnosti, v zápase s vlastnými démonmi. Nie sú to pre nich ľudia, ale odpad, špina, hnoj.
Predbežne sa tvária „ústretovo“ – nech si žijú, ale nech neobťažujú. Nech sa ukájajú kdesi za múrmi svojho podpalubia a nevystrkujú rožky. Spravme však úkrok nejakých pár desiatok rokov dozadu a máme pred sebou transporty, lágre a plynové komory pre týchto „podľudí“. Spravme pár stoviek kilometrov na východ a máme ich pred očami vydedencov ohrozených verejným lynčom. Hovorím o obscénnosti páchateľov, ktorí vlastné úchylky projektujú do tejto minikomunity. Kultúrna vojna?
Horkýže kultúrna – jednoducho vojna. Obscénnosť vo svojej extrémnej podobe. Obscénnosť s krvavými rukami. Obrazy znásilňovaných žien a detí. Obrazy znásilňovaných a kastrovaných mladých mužov v „zápale boja“ za tú našu „správnu“ ideológiu a vieru. Za ten náš mýtus o vyvolenosti, veľkosti, starobylosti a večnosti. Čo na tom, že rovnaké minikomunity nachádzame aj medzi inými živými bytosťami. Tie sú predsa napríklad do guláša alebo na gril. Sú to iba úžitkové veci bez pridanej hodnoty. My sme páni tvorstva!
Píšem tento text nadránom za svojím stolom na pražskom Žižkove. Zobudil ma mobil, do ktorého mi prišla správa o tom, že už máme ISBN do knihy o rebéliách a rebelantstve. Dielko môže ísť do tlače. Necítim radosť ani zadosťučinenie.
Aký dialóg? Je to akurát boj o prežitie. Prežitie, pokiaľ možno dôstojné, čiže podľa našich predstáv. Stačí! Stačí?
Jedna istota však existuje: Príroda prežije! S nami alebo bez nás. To, čo je naozaj dôležité, nie je výsledok, ale cesta k nemu. Ak bude vydláždená láskavosťou a súcitom, máme šancu.
Text bol publikovaný v denníku SME (10:19.2024) pod názvom Slovenskú politiku zachvátili sexuálne fantázie.
Zhruba štyri percentá ľudí LGBTI+ komunity v populácii im nedajú spať. A aby bola nejaká spravodlivosť, oni zase nedajú spať im.
Diskriminujú ich, šikanujú, trýznia, dehumanizujú. Dovolávajú sa pritom Boha a viery, prirodzenosti. Ako keby láska nebola jedna z podôb Božej tváre alebo, pre ľudí sekulárnych, dieťa prírody. Chcú ich zničiť! V mene vlastnej obscénnosti, v zápase s vlastnými démonmi. Nie sú to pre nich ľudia, ale odpad, špina, hnoj.
Predbežne sa tvária „ústretovo“ – nech si žijú, ale nech neobťažujú. Nech sa ukájajú kdesi za múrmi svojho podpalubia a nevystrkujú rožky. Spravme však úkrok nejakých pár desiatok rokov dozadu a máme pred sebou transporty, lágre a plynové komory pre týchto „podľudí“. Spravme pár stoviek kilometrov na východ a máme ich pred očami vydedencov ohrozených verejným lynčom. Hovorím o obscénnosti páchateľov, ktorí vlastné úchylky projektujú do tejto minikomunity. Kultúrna vojna?
Horkýže kultúrna – jednoducho vojna. Obscénnosť vo svojej extrémnej podobe. Obscénnosť s krvavými rukami. Obrazy znásilňovaných žien a detí. Obrazy znásilňovaných a kastrovaných mladých mužov v „zápale boja“ za tú našu „správnu“ ideológiu a vieru. Za ten náš mýtus o vyvolenosti, veľkosti, starobylosti a večnosti. Čo na tom, že rovnaké minikomunity nachádzame aj medzi inými živými bytosťami. Tie sú predsa napríklad do guláša alebo na gril. Sú to iba úžitkové veci bez pridanej hodnoty. My sme páni tvorstva!
Píšem tento text nadránom za svojím stolom na pražskom Žižkove. Zobudil ma mobil, do ktorého mi prišla správa o tom, že už máme ISBN do knihy o rebéliách a rebelantstve. Dielko môže ísť do tlače. Necítim radosť ani zadosťučinenie.
Aký dialóg? Je to akurát boj o prežitie. Prežitie, pokiaľ možno dôstojné, čiže podľa našich predstáv. Stačí! Stačí?
Jedna istota však existuje: Príroda prežije! S nami alebo bez nás. To, čo je naozaj dôležité, nie je výsledok, ale cesta k nemu. Ak bude vydláždená láskavosťou a súcitom, máme šancu.
Text bol publikovaný v denníku SME (10:19.2024) pod názvom Slovenskú politiku zachvátili sexuálne fantázie.