Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici.
Naša štvrť ležala na hranici starého mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske ghetto. Potom sa naše príbehy oddelili – šli sme každý svojou cestou. Ja navyše zväčša mimo Bratislavu. Znovu sme sa stretli až pri udalostiach z Novembra 1989. Odvtedy uplynulo tridsaťpäť rokov. Sme stále blízki priatelia a generační druhovia.
Pýtam sa často sám seba: Máme my osemdesiatnici ešte čo povedať mlaďochom vo veku našich vnúčat? Odpovedám si optimisticky, v duchu motta knihy Reného Thoma. Píše, ak sa dobre pamätám, toto (parafráza): „Stojíte na našich ramenách“. Tá Thomova kniha sa volá Teória katastrof.
Kedysi veľmi dávno som čítal výrok Humberta Maturanu a Francisca Varelu kde (zhruba) hovoria: „Keď človek na konci života poodstúpi od svojho diela, zväčša uvidí obrysy vlastnej tváre.“ Tá Martinova a moja zrkadlí príbeh, ktorý sme, s Petrom Zajacom a mnohými ďalšími, kedysi zdieľali. Píšem ho však optikou tejto konkrétnej chvíle a tejto konkrétnej príležitosti, samozrejme.
Nestrieľajte, žijú tu ľudia
Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody a možností dialógu dramaticky zužuje. Tak nejako som to povedal pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za rok 2023 v Bratislave 18.3.2024 (publikované tu: Tatarkovská reč Fedora Gála | Spoločnosť | .týždeň - iný pohľad na spoločnosť (tyzden.sk).
Je to „prezretie“, ku ktorému som dospel vo finále svojej profesionálnej dráhy a po takmer štyroch desaťročiach, kedy som za dialogický prístup k riešeniu spoločenských problémov vehementne horoval (prvý „indexovaný“ text sme s Pavlom Fričom publikovali v roku 1987 v magazíne Futures: https://www.fedorgal.cz/forecasting-modelling-by-means-of-the-kpm-method.html).
Posledný klinec do môjho názorového obratu zatĺkol Peter Zajac na druhý deň po prevzatí Ceny Dominika Tatarku, keď mi pri rannej káve vmietol do tváre (zhruba) toto: „Ty nie si dialogický, ale monologický človek.“ Čosi na tom bude. To čosi sa týka veľmi špecifického typu diskurzu – diskurzu politického. Ten má niekoľko základných vlastností: 1) Je z podstaty konfrontačný, pretože ide o „víťazstvo“ v zápase o sympatizantov a voličov, 2) z podstaty je tiež skôr emocionálny, než racionálny, 3) používa jazyk „pre masu“, a nie jazyk odbornícky a 4) je to jazyk ľudí reprezentujúcich špecifickú rolu – rolu mobilizačnú.
Konštatovanie ad 4) je počas životnej a profesijnej dráhy premenlivé. Napríklad taký Martin Bútora vystriedal počas svojej kariéry rolu novinára, sociológa, odporcu komunistického režimu, terapeuta v protialkoholickej poradni, spoluzakladateľa Verejnosti proti násiliu a politika , diplomata, publicistu a spisovateľa. Ako diplomat bol hlásateľom názorov politiky štátu, ktorý reprezentoval. Áno, bolo to v čase, keď sa Martin za politiku svojho štátu nemusel hanbiť. Naopak, ako veľvyslanec v USA pomáhal otvárať Slovensku dvere do EÚ a NATO. Aby však bolo jasné, o čom hovorím, uvediem iný príklad: Súčasný Putinov minister zahraničia Lavrov hlása perverznú podobu diktátorskej moci nedemokratického režimu, inak by už nebol medzi živými, alebo by nežil v Rusku.
Vráťme sa však do slovenskej reality a k politickému diskurzu. Žijeme v časoch mnohých kríz a spomenuté zužovanie priestoru pre dialóg má ešte jeden podstatný aspekt: polarizáciu na argumenty verzus ich ignorovanie. Ľudovo by sa dalo povedať, že ide o rozpor medzi pravdou a lžou. Menej dramaticky – medzi „našou“ pravdou a „ich“ pravdou. Skratka „My sme proti!“ je v tomto prípade patričná. Ono „My“ je však pestré a od jednej názorovej skupiny k druhej zväčša nesúmerateľné a inflačné. Kdekto je proti kdekomu. Obhajovať koncept liberálnej demokracie, ktorému verím, je teda každodenný zápas, a často priam o hubu. Buďme však vďační za každý deň, keď to ide bez obetí.
Napokon, práve toto je paradox liberálnej demokracie. Na rozdiel od jej neliberálnych verzií, ktorých hlásateľmi sú momentálne napríklad Orbán, Fico..., Trump, je to priestor slobodnej diskusie. Slobodnej často až na hranu noža, pretože „slobodu“ hlásať svoje „pravdy“ majú aj ľudia bez zábran, hodnôt a charakteru, o rezidentoch všakovakých záujmov ani nehovoriac.
Zo všetkých strán názorového spektra počúvame NIE. Často z pozícií viery alebo vidiny profitu. Fandím výrokom, ktoré generujú pozitívne (konštruktívne) emócie, a hovorím nie výrokom, ktoré, podľa môjho názoru, majú zdroj v davovom hlupáctve, chamtivosti, egoizme.... Hlavne však: MY sme proti porušovaniu mantinelov, ktoré prekračujú červenú líniu pozitívnej morálky. Jej piliermi sú dve pravidlá – Zlaté (nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe) a Platinové (konaj dobro) ktoré nás sprevádzajú dejinami od čias takzvanej Veľkej transformácie, alebo osového či axiálneho veku (cca 500 rokov pred naším letopočtom – pozri napríklad Úvod do filozofie diela Karla Jaspersa, alebo Veľkú transformáciu Karin Armstrongovej). Hovorím o morálke.
Fridrich Nietszche by povedal: Choďte niekam s morálkou, ľudia jednoducho usilujú o prežitie a dobré bydlo (odkazujem napríklad na jeho esej: O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním). Václav Havel by kontroval svojou pravdou a láskou, ktorá musí zvíťaziť. Musí? Odpoveď je opäť o viere a dá sa poeticky vyjadriť otázkou: Je vývoj kruh, alebo špirála? Pri svojej odpovedi si trochu metaforicky pomôžem terminológiou z fyziky nerovnovážnych systémov: Vývoj je aj kruh aj špirála – chvíľu jedno, a potom preskok z jedného nerovnovážneho stavu do druhého (o úroveň vyššie či nižšie). A opäť kruh. A keďže hovoríme o politike, bolo by fajn, keby platilo (akože neplatí a platiť nebude), slávne Švejkovo „Nestrieľajte, žijú tu ľudia!“
Vďaka tomu, že Peter Zajac „prezrel“, že som človek monologický, prijal som aj ja svoj „prerod“. Dialogický prístup som začal, s Pavlom Fričom, rozpracovávať pri prognózovaní vedy na Slovensku v druhej polovici 80-tych rokov minulého storočia. Slovenská národná veda totiž neexistuje, existuje iba veda bez hraníc a tá je bez dialógu z princípu nemožná. Veda, podobne ako umenie, je totiž zo svojej podstaty nadnárodná, multidisciplinárna a multikultúrna. Počas svojho angažmá v politike, a jej glosovaní, som však urputne udieral hlavou o múr nacionalizmu. Je to iba prirodzený dôsledok toho, že v liberálnej demokracii sú možnosti „mať názor“ a „byť proti“ širšie, ako v neliberálnych demokraciách a v neslobodných režimoch. Sociálne siete navyše tento priestor rozšírili do „virtuálneho nekonečna“.
A napokon
Ako starec na konci cesty tvrdím: 1) Najbolestivejší dialóg vediem s najbližšími, 2) najproduktívnejší sám so sebou a 2) často si pletiem dialóg s konverzáciou a 4) najmárnejší je s politickými oponentmi.
Ad. 4): Slovo politickí oponenti má veľa verzií. Počas svojho, krátkeho, pobývania v politike som sa stretol s jednou, ktorá sa mi fest bridí. Má pôvod v legende o potkaniarovi (viac sa mi páči
české „krysař), ktorý za zvuku svojej píšťalky vedie dav do priepasti. Legenda však nehovorí o jeho ochotných pomocníkoch, česky náhončích. Zažil som takých neúrekom. V pôvodnej verzii textu som jedných i druhých aj konkrétne menoval. Kašli na to Fedor, povedal som si napokon, zaplevelíš si myseľ aj dušu.
Post scriptum
Vo svojej inšpiratívnej knihe Stáří je mládím světa (Revolver Revue, Praha 2024) autor Michal Janata tvrdí, že úlohou starých je završovať. Martin Bútora je príklad, že sa to dá s gráciou a s čistým svedomím.
Zdroj: www.tyzden.sk (41/2024, 4.10.2024)
Pýtam sa často sám seba: Máme my osemdesiatnici ešte čo povedať mlaďochom vo veku našich vnúčat? Odpovedám si optimisticky, v duchu motta knihy Reného Thoma. Píše, ak sa dobre pamätám, toto (parafráza): „Stojíte na našich ramenách“. Tá Thomova kniha sa volá Teória katastrof.
Kedysi veľmi dávno som čítal výrok Humberta Maturanu a Francisca Varelu kde (zhruba) hovoria: „Keď človek na konci života poodstúpi od svojho diela, zväčša uvidí obrysy vlastnej tváre.“ Tá Martinova a moja zrkadlí príbeh, ktorý sme, s Petrom Zajacom a mnohými ďalšími, kedysi zdieľali. Píšem ho však optikou tejto konkrétnej chvíle a tejto konkrétnej príležitosti, samozrejme.
Nestrieľajte, žijú tu ľudia
Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody a možností dialógu dramaticky zužuje. Tak nejako som to povedal pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za rok 2023 v Bratislave 18.3.2024 (publikované tu: Tatarkovská reč Fedora Gála | Spoločnosť | .týždeň - iný pohľad na spoločnosť (tyzden.sk).
Je to „prezretie“, ku ktorému som dospel vo finále svojej profesionálnej dráhy a po takmer štyroch desaťročiach, kedy som za dialogický prístup k riešeniu spoločenských problémov vehementne horoval (prvý „indexovaný“ text sme s Pavlom Fričom publikovali v roku 1987 v magazíne Futures: https://www.fedorgal.cz/forecasting-modelling-by-means-of-the-kpm-method.html).
Posledný klinec do môjho názorového obratu zatĺkol Peter Zajac na druhý deň po prevzatí Ceny Dominika Tatarku, keď mi pri rannej káve vmietol do tváre (zhruba) toto: „Ty nie si dialogický, ale monologický človek.“ Čosi na tom bude. To čosi sa týka veľmi špecifického typu diskurzu – diskurzu politického. Ten má niekoľko základných vlastností: 1) Je z podstaty konfrontačný, pretože ide o „víťazstvo“ v zápase o sympatizantov a voličov, 2) z podstaty je tiež skôr emocionálny, než racionálny, 3) používa jazyk „pre masu“, a nie jazyk odbornícky a 4) je to jazyk ľudí reprezentujúcich špecifickú rolu – rolu mobilizačnú.
Konštatovanie ad 4) je počas životnej a profesijnej dráhy premenlivé. Napríklad taký Martin Bútora vystriedal počas svojej kariéry rolu novinára, sociológa, odporcu komunistického režimu, terapeuta v protialkoholickej poradni, spoluzakladateľa Verejnosti proti násiliu a politika , diplomata, publicistu a spisovateľa. Ako diplomat bol hlásateľom názorov politiky štátu, ktorý reprezentoval. Áno, bolo to v čase, keď sa Martin za politiku svojho štátu nemusel hanbiť. Naopak, ako veľvyslanec v USA pomáhal otvárať Slovensku dvere do EÚ a NATO. Aby však bolo jasné, o čom hovorím, uvediem iný príklad: Súčasný Putinov minister zahraničia Lavrov hlása perverznú podobu diktátorskej moci nedemokratického režimu, inak by už nebol medzi živými, alebo by nežil v Rusku.
Vráťme sa však do slovenskej reality a k politickému diskurzu. Žijeme v časoch mnohých kríz a spomenuté zužovanie priestoru pre dialóg má ešte jeden podstatný aspekt: polarizáciu na argumenty verzus ich ignorovanie. Ľudovo by sa dalo povedať, že ide o rozpor medzi pravdou a lžou. Menej dramaticky – medzi „našou“ pravdou a „ich“ pravdou. Skratka „My sme proti!“ je v tomto prípade patričná. Ono „My“ je však pestré a od jednej názorovej skupiny k druhej zväčša nesúmerateľné a inflačné. Kdekto je proti kdekomu. Obhajovať koncept liberálnej demokracie, ktorému verím, je teda každodenný zápas, a často priam o hubu. Buďme však vďační za každý deň, keď to ide bez obetí.
Napokon, práve toto je paradox liberálnej demokracie. Na rozdiel od jej neliberálnych verzií, ktorých hlásateľmi sú momentálne napríklad Orbán, Fico..., Trump, je to priestor slobodnej diskusie. Slobodnej často až na hranu noža, pretože „slobodu“ hlásať svoje „pravdy“ majú aj ľudia bez zábran, hodnôt a charakteru, o rezidentoch všakovakých záujmov ani nehovoriac.
Zo všetkých strán názorového spektra počúvame NIE. Často z pozícií viery alebo vidiny profitu. Fandím výrokom, ktoré generujú pozitívne (konštruktívne) emócie, a hovorím nie výrokom, ktoré, podľa môjho názoru, majú zdroj v davovom hlupáctve, chamtivosti, egoizme.... Hlavne však: MY sme proti porušovaniu mantinelov, ktoré prekračujú červenú líniu pozitívnej morálky. Jej piliermi sú dve pravidlá – Zlaté (nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe) a Platinové (konaj dobro) ktoré nás sprevádzajú dejinami od čias takzvanej Veľkej transformácie, alebo osového či axiálneho veku (cca 500 rokov pred naším letopočtom – pozri napríklad Úvod do filozofie diela Karla Jaspersa, alebo Veľkú transformáciu Karin Armstrongovej). Hovorím o morálke.
Fridrich Nietszche by povedal: Choďte niekam s morálkou, ľudia jednoducho usilujú o prežitie a dobré bydlo (odkazujem napríklad na jeho esej: O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním). Václav Havel by kontroval svojou pravdou a láskou, ktorá musí zvíťaziť. Musí? Odpoveď je opäť o viere a dá sa poeticky vyjadriť otázkou: Je vývoj kruh, alebo špirála? Pri svojej odpovedi si trochu metaforicky pomôžem terminológiou z fyziky nerovnovážnych systémov: Vývoj je aj kruh aj špirála – chvíľu jedno, a potom preskok z jedného nerovnovážneho stavu do druhého (o úroveň vyššie či nižšie). A opäť kruh. A keďže hovoríme o politike, bolo by fajn, keby platilo (akože neplatí a platiť nebude), slávne Švejkovo „Nestrieľajte, žijú tu ľudia!“
Vďaka tomu, že Peter Zajac „prezrel“, že som človek monologický, prijal som aj ja svoj „prerod“. Dialogický prístup som začal, s Pavlom Fričom, rozpracovávať pri prognózovaní vedy na Slovensku v druhej polovici 80-tych rokov minulého storočia. Slovenská národná veda totiž neexistuje, existuje iba veda bez hraníc a tá je bez dialógu z princípu nemožná. Veda, podobne ako umenie, je totiž zo svojej podstaty nadnárodná, multidisciplinárna a multikultúrna. Počas svojho angažmá v politike, a jej glosovaní, som však urputne udieral hlavou o múr nacionalizmu. Je to iba prirodzený dôsledok toho, že v liberálnej demokracii sú možnosti „mať názor“ a „byť proti“ širšie, ako v neliberálnych demokraciách a v neslobodných režimoch. Sociálne siete navyše tento priestor rozšírili do „virtuálneho nekonečna“.
A napokon
Ako starec na konci cesty tvrdím: 1) Najbolestivejší dialóg vediem s najbližšími, 2) najproduktívnejší sám so sebou a 2) často si pletiem dialóg s konverzáciou a 4) najmárnejší je s politickými oponentmi.
Ad. 4): Slovo politickí oponenti má veľa verzií. Počas svojho, krátkeho, pobývania v politike som sa stretol s jednou, ktorá sa mi fest bridí. Má pôvod v legende o potkaniarovi (viac sa mi páči
české „krysař), ktorý za zvuku svojej píšťalky vedie dav do priepasti. Legenda však nehovorí o jeho ochotných pomocníkoch, česky náhončích. Zažil som takých neúrekom. V pôvodnej verzii textu som jedných i druhých aj konkrétne menoval. Kašli na to Fedor, povedal som si napokon, zaplevelíš si myseľ aj dušu.
Post scriptum
Vo svojej inšpiratívnej knihe Stáří je mládím světa (Revolver Revue, Praha 2024) autor Michal Janata tvrdí, že úlohou starých je završovať. Martin Bútora je príklad, že sa to dá s gráciou a s čistým svedomím.
Zdroj: www.tyzden.sk (41/2024, 4.10.2024)