Začítať sa ráno, po zobudení, do aktuálneho spravodajstva je nedobrý zvyk. Ale čo už narobíš so zvykmi?
Je to však, pre mňa, aj inšpiratívne. Napríklad k prvej káve. Aj keď pochybujem, že to prospieva zdraviu. Ale čo už s tým narobím? Hejže?
Vo vecnej rovine je to obraz ducha doby. Doby rozháranej, rozhnevanej, protirečivej, dramatickej... Doby, keď si už mnohí hovoríme, že na hrane katastrofy. Katastrofy civilizačnej, kultúrnej, geopolitickej, klimatickej, vnútropolitickej, vzťahovej, osobnej.
Čo ja už s tým?, napadne kdekoho. Mýli sa! Je časťou celku, ktorý ho presahuje, navrávam si. A práve tento presah je (asi) alfou a omegou zmyslu života. Presah, s ktorým sa musím vyrovnať. Ja! Ty! My! Ale predovšetkým Ja. Napríklad mávnutím ruky.
Mávni však rukou nad mafiánmi, egoistami, hlupákmi v politike a hen v susedstve, robote, rodine. Mávni rukou nad utrpením, ktoré vlečieš na chrbte, keď nie si flegmatik, cynik, zbavený emócií a tak podobne. Mávni, keď myslíš, vidíš, počuješ, cítiš. Nejde to. Nejde?
A tak s ranným úsvitom začínaš deň. Bežný deň. Napríklad dnes: Blízky Východ, Ukrajina, Putin, Trump, česká Pirátska strana vs ODS (slovenská cesta?), Fico, zasadnutie OSN v N-Y..., zápcha, prostata... večerná vernisáž knihy, zdravie a vzťahy blízkych.
V myšlienkach sa vraciam k Viktorovi Franklovi a jeho knihe o slobode a zodpovednosti. Je útešné veriť tomu, že trable sú šanca, ako nájsť zmysel života. Myslí tým presahovanie svojich možností, kráčanie za dobrým cieľom, tu a teraz, na doraz.
A do toho hlbinné, nevedomé, tajomné (kreativita a spiritualita). Hľadáš, o čo sa oprieť. Frankl nestačí. Komunita? Viera?... Meditácie? Tao Te Ting? Biblia? Herakleitos? Jung?... LSD? Každý to svoje? Alebo sa poddať zdieľanému, kolektívnemu?
Vlastne začínam chápať aj slovo „sociálna smrť“. Je o ľahostajnosti, ľpení na svojich záujmoch, postojoch typu: Čo ma do toho? A výlučným zaujatím osobnou situáciou, osobným „ja“, „zónou záujmov“, keď už mám použiť metaforu inšpirovanú rovnomenným filmom.
To keby som vedel! Ľahšie by sa mi umieralo. Ľahšie? Asi hej, keby som si osvojil niektorú z ilúzií o dôstojnom živote a dôstojnej smrti. Ilúzia, ktorej uveríš sa totiž stáva tvojou skutočnosťou. A tvoja skutočnosť je skutočnosťou aj pre neveriaceho blížneho.
Zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a konanie je však neprenosná, nezbavíš sa jej. Svedomie nedá. Kde sú kritériá rozhodovania? Slobodného rozhodovania? V morálke, v morálnej navigácii, v morálnych dilemách. A v dôsledkoch. Chápeme však rovnako tieto slová?
Sú morálky náboženstiev rovnaké? A morálky politických ideológií? Majú prieniky? Sú tieto prieniky dostatočné východiská pre konštruktívny a civilizovaný dialóg? A keď nie, nestačí tolerantná nezhoda? Kultúra bez násilia, hoci aj psychického?
Post scriptum
Text vyzerá ako mudrovanie. Nie je. V pozadí je konkrétny príbeh z dnešného rána. Má prednosť pri rozhodovaní s presahom individuálne morálne cítenie?
Poznámka: text bol uverejnený v Denníku N (25.9.2024)
Vo vecnej rovine je to obraz ducha doby. Doby rozháranej, rozhnevanej, protirečivej, dramatickej... Doby, keď si už mnohí hovoríme, že na hrane katastrofy. Katastrofy civilizačnej, kultúrnej, geopolitickej, klimatickej, vnútropolitickej, vzťahovej, osobnej.
Čo ja už s tým?, napadne kdekoho. Mýli sa! Je časťou celku, ktorý ho presahuje, navrávam si. A práve tento presah je (asi) alfou a omegou zmyslu života. Presah, s ktorým sa musím vyrovnať. Ja! Ty! My! Ale predovšetkým Ja. Napríklad mávnutím ruky.
Mávni však rukou nad mafiánmi, egoistami, hlupákmi v politike a hen v susedstve, robote, rodine. Mávni rukou nad utrpením, ktoré vlečieš na chrbte, keď nie si flegmatik, cynik, zbavený emócií a tak podobne. Mávni, keď myslíš, vidíš, počuješ, cítiš. Nejde to. Nejde?
A tak s ranným úsvitom začínaš deň. Bežný deň. Napríklad dnes: Blízky Východ, Ukrajina, Putin, Trump, česká Pirátska strana vs ODS (slovenská cesta?), Fico, zasadnutie OSN v N-Y..., zápcha, prostata... večerná vernisáž knihy, zdravie a vzťahy blízkych.
V myšlienkach sa vraciam k Viktorovi Franklovi a jeho knihe o slobode a zodpovednosti. Je útešné veriť tomu, že trable sú šanca, ako nájsť zmysel života. Myslí tým presahovanie svojich možností, kráčanie za dobrým cieľom, tu a teraz, na doraz.
A do toho hlbinné, nevedomé, tajomné (kreativita a spiritualita). Hľadáš, o čo sa oprieť. Frankl nestačí. Komunita? Viera?... Meditácie? Tao Te Ting? Biblia? Herakleitos? Jung?... LSD? Každý to svoje? Alebo sa poddať zdieľanému, kolektívnemu?
Vlastne začínam chápať aj slovo „sociálna smrť“. Je o ľahostajnosti, ľpení na svojich záujmoch, postojoch typu: Čo ma do toho? A výlučným zaujatím osobnou situáciou, osobným „ja“, „zónou záujmov“, keď už mám použiť metaforu inšpirovanú rovnomenným filmom.
To keby som vedel! Ľahšie by sa mi umieralo. Ľahšie? Asi hej, keby som si osvojil niektorú z ilúzií o dôstojnom živote a dôstojnej smrti. Ilúzia, ktorej uveríš sa totiž stáva tvojou skutočnosťou. A tvoja skutočnosť je skutočnosťou aj pre neveriaceho blížneho.
Zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a konanie je však neprenosná, nezbavíš sa jej. Svedomie nedá. Kde sú kritériá rozhodovania? Slobodného rozhodovania? V morálke, v morálnej navigácii, v morálnych dilemách. A v dôsledkoch. Chápeme však rovnako tieto slová?
Sú morálky náboženstiev rovnaké? A morálky politických ideológií? Majú prieniky? Sú tieto prieniky dostatočné východiská pre konštruktívny a civilizovaný dialóg? A keď nie, nestačí tolerantná nezhoda? Kultúra bez násilia, hoci aj psychického?
Post scriptum
Text vyzerá ako mudrovanie. Nie je. V pozadí je konkrétny príbeh z dnešného rána. Má prednosť pri rozhodovaní s presahom individuálne morálne cítenie?
Poznámka: text bol uverejnený v Denníku N (25.9.2024)