Viktor Emil Frankl, lekár, neurológ, psychiater, terapeut, hosťujúci profesor mnohých univerzít, preživší Auschwitz a ďalšie koncentračné tábory, v knihe Smysl, svoboda a odpovědnost (Cesta, Praha 2024) z mnohých výskumov, vlastnej životnej skúsenosti a klinickej praxe ukazuje, že ľudia, ktorí nenašli zmysel svojho života, strádajú.
Mnohí z nich myslia na samovraždu. Napriek inak komfortným životným podmienkam a vzdelaniu. Ich život je prázdno a nuda, ničí ich pocit márnosti. Hovorí o triáde faktorov, ktoré devastujú predovšetkým mladých: depresie, agresivita, drogy.
Hovorí aj o zmysle utrpenia. Nevyhnutného utrpenia. V jeho úspešnom prekonaní je vrchol toho, čo dokáže človek. Vykonaný čin, prežitá láska, prekonané utrpenie je stopa, ktorú po sebe zanecháme.
Modla osobného šťastia nie je cesta, presahovanie samého seba áno. Odvodzuje sa od úloh, ktoré si dávame do budúcnosti. Človek si vyberá také, ktoré vie, môže a chce dosahovať.
Frankl však neprepadá ilúziám. Slušnosť nie je vlastnosť väčšiny a v kritických okamihoch je riskantná. Sociálne, politické, ekonomické prostredie má moc formovať charaktery. Vnútorná sloboda je však tvoja a ty sa rozhoduješ, ako s ňou naložíš.
Ľudia imúnni voči argumentom
Dodatočne si vyčítam každú vetu, každý text, kde som hovoril a písal o hlupáctve. To nie je podpora ani vzdor, to je pýcha a povýšenosť. Správnejšie by bolo hovoriť o ľuďoch, ktorí sú imúnni voči argumentom, vedecké nevynímajúc. A o márnosti hľadania konsenzu formou dialógu. Pocit márnosti by však nemal – a nesmie – znamenať rezignáciu.
Napadajú mi v tejto súvislosti príklady premnožených a ochotných „pomocníkov“ ľudí Hitlerovho alebo Stalinovho formátu. Máme poruke menej „celebritné“ ilustrácie z domácich luhov a hájov, napríklad ochotných pomocníkov ľudí Orbánovho, Trumpovho, Babišovho, Mečiarovho či Ficovho formátu. Žeby „duch doby“? Kolektívna duševná porucha? Frankl v tejto súvislosti cituje Kantov kategorický imperatív a morálny zákon v nás. Uf, je to dobrá navigácia pre pripravených, ale…? Odvolávky na biblické príbehy sú silné, ale…?
Frankl tvrdí, že práve konfrontácia s utrpením otvára dvere k zásadnému presahovaniu samého seba. To, čo sme vytvorili, spravili, vykonali, je večné. Nič nie je márne navzdory pominuteľnosti života.
Odkazy na Bibliu alebo na otázku viny, ako ju formuloval napríklad Karl Jaspers vo svojej rovnomennej knihe publikovanej už v roku 1948 na konto nemeckej viny, sa ex post kladú do verejného diskurzu kontinuálne. Odpoveď však hľadaj v sebe. Vnútorne si slobodný človek a túto slobodu ti nikto nemôže vziať. Presnejšie, okrem teba samého alebo neznesiteľnej krutosti situácie. Aj takéto poznáme z dejín. Neraz dokonca v podobe davového správania. Zrejme existuje čosi ako úplné dno existenčnej a existenciálnej biedy. Bieda absolútna, zbavujúca človeka ľudskosti.
Pokiaľ ide o náboženskú vieru, nedá sa nesúhlasiť s tým, že je spirituálne vyššie než tá nenáboženská. Ťaží z intuitívneho (alebo mytologického a mystického) poznania: Aká inteligencia vložila do živých bytostí zručnosti a poznanie presahujúce evolúciu? V tomto zmysle je Frankl človek veriaci a tvrdí, že inštinkty (vrátane morálnych) sme jednoducho „dostali“.
Frankl hovorí o starobe s optimizmom: takisto má svoje úlohy, takisto má svoje ciele, takisto má zmysel. Zmysel až do konca! Nepadne však z neba – treba ho hľadať a nájsť. Každý sám a každý ten svoj. Každý okamih, ktorý je k dispozícii. Nič to, že je premenlivý a situačný. Naopak! Nemá však definíciu, neexistuje na to bedeker. No a?
Aj veľmi starý človek má svoje úlohy a ciele. Jeho život má zmysel až do konca. Skutočnosť teda vzniká každým blikom nášho života a je nepominuteľná. Citujem: „Jak se vyrovnáváme s vlastní smrtelností? Jak vůbec můžeme najít smysl života tváří v tvář skutečnosti, že smrt znamená náš zánik v blížící se nicotě, v nevyhnutelné a definitivní prázdnotě, která nás všechny obklopuje a očekává? … to, že člověk žije, má smysl samo o sobě. Samotné jeho životní dílo, vytvořené prostým bytím a jedinečným způsobem života, je smysluplné…. to, co jsme vytvořili, náš odkaz, je naším přetrvávajícím vyjádřením, skutečnou realizací nás samých, kterou nám nikdo nemůže vzít. V tomto smyslu jsme vítězi skrz samotný svůj život, v němž neustále vytváříme smysl a význam.“
Post scriptum: V časoch, keď slová strácajú obsah a sú zneužívané, je múdrosť a slušnosť balzamom na dušu i myseľ.
Uverejnené v Denník N (27.8.2024)
Hovorí aj o zmysle utrpenia. Nevyhnutného utrpenia. V jeho úspešnom prekonaní je vrchol toho, čo dokáže človek. Vykonaný čin, prežitá láska, prekonané utrpenie je stopa, ktorú po sebe zanecháme.
Modla osobného šťastia nie je cesta, presahovanie samého seba áno. Odvodzuje sa od úloh, ktoré si dávame do budúcnosti. Človek si vyberá také, ktoré vie, môže a chce dosahovať.
Frankl však neprepadá ilúziám. Slušnosť nie je vlastnosť väčšiny a v kritických okamihoch je riskantná. Sociálne, politické, ekonomické prostredie má moc formovať charaktery. Vnútorná sloboda je však tvoja a ty sa rozhoduješ, ako s ňou naložíš.
Ľudia imúnni voči argumentom
Dodatočne si vyčítam každú vetu, každý text, kde som hovoril a písal o hlupáctve. To nie je podpora ani vzdor, to je pýcha a povýšenosť. Správnejšie by bolo hovoriť o ľuďoch, ktorí sú imúnni voči argumentom, vedecké nevynímajúc. A o márnosti hľadania konsenzu formou dialógu. Pocit márnosti by však nemal – a nesmie – znamenať rezignáciu.
Napadajú mi v tejto súvislosti príklady premnožených a ochotných „pomocníkov“ ľudí Hitlerovho alebo Stalinovho formátu. Máme poruke menej „celebritné“ ilustrácie z domácich luhov a hájov, napríklad ochotných pomocníkov ľudí Orbánovho, Trumpovho, Babišovho, Mečiarovho či Ficovho formátu. Žeby „duch doby“? Kolektívna duševná porucha? Frankl v tejto súvislosti cituje Kantov kategorický imperatív a morálny zákon v nás. Uf, je to dobrá navigácia pre pripravených, ale…? Odvolávky na biblické príbehy sú silné, ale…?
Frankl tvrdí, že práve konfrontácia s utrpením otvára dvere k zásadnému presahovaniu samého seba. To, čo sme vytvorili, spravili, vykonali, je večné. Nič nie je márne navzdory pominuteľnosti života.
Odkazy na Bibliu alebo na otázku viny, ako ju formuloval napríklad Karl Jaspers vo svojej rovnomennej knihe publikovanej už v roku 1948 na konto nemeckej viny, sa ex post kladú do verejného diskurzu kontinuálne. Odpoveď však hľadaj v sebe. Vnútorne si slobodný človek a túto slobodu ti nikto nemôže vziať. Presnejšie, okrem teba samého alebo neznesiteľnej krutosti situácie. Aj takéto poznáme z dejín. Neraz dokonca v podobe davového správania. Zrejme existuje čosi ako úplné dno existenčnej a existenciálnej biedy. Bieda absolútna, zbavujúca človeka ľudskosti.
Pokiaľ ide o náboženskú vieru, nedá sa nesúhlasiť s tým, že je spirituálne vyššie než tá nenáboženská. Ťaží z intuitívneho (alebo mytologického a mystického) poznania: Aká inteligencia vložila do živých bytostí zručnosti a poznanie presahujúce evolúciu? V tomto zmysle je Frankl človek veriaci a tvrdí, že inštinkty (vrátane morálnych) sme jednoducho „dostali“.
Frankl hovorí o starobe s optimizmom: takisto má svoje úlohy, takisto má svoje ciele, takisto má zmysel. Zmysel až do konca! Nepadne však z neba – treba ho hľadať a nájsť. Každý sám a každý ten svoj. Každý okamih, ktorý je k dispozícii. Nič to, že je premenlivý a situačný. Naopak! Nemá však definíciu, neexistuje na to bedeker. No a?
Aj veľmi starý človek má svoje úlohy a ciele. Jeho život má zmysel až do konca. Skutočnosť teda vzniká každým blikom nášho života a je nepominuteľná. Citujem: „Jak se vyrovnáváme s vlastní smrtelností? Jak vůbec můžeme najít smysl života tváří v tvář skutečnosti, že smrt znamená náš zánik v blížící se nicotě, v nevyhnutelné a definitivní prázdnotě, která nás všechny obklopuje a očekává? … to, že člověk žije, má smysl samo o sobě. Samotné jeho životní dílo, vytvořené prostým bytím a jedinečným způsobem života, je smysluplné…. to, co jsme vytvořili, náš odkaz, je naším přetrvávajícím vyjádřením, skutečnou realizací nás samých, kterou nám nikdo nemůže vzít. V tomto smyslu jsme vítězi skrz samotný svůj život, v němž neustále vytváříme smysl a význam.“
Post scriptum: V časoch, keď slová strácajú obsah a sú zneužívané, je múdrosť a slušnosť balzamom na dušu i myseľ.
Uverejnené v Denník N (27.8.2024)