Aktuálne stojíme proti sebe na demarkačnej línii. Fatálne nás rozdeľujú postoje k vyhroteným „domácim“ i globálnym problémom.
Zmenu, protest, rebéliu iniciujú vždy menšiny. Z času na čas – zväčša v spoločensky vyhrotených situáciách – idú tí najlepší dopredu. Sú rôzni a rôzne sú aj ich politické viery, cesty a ciele. A príbehy, samozrejme. Sú proti! Proti spoločenským neduhom, ako ich vnímajú, sú za ich riešenia. Dokážu mobilizovať do akcie. Hovorím o tých, ktorí sa usilujú o dobro, keď to mám skrátiť. Rebélie a protestné hnutia však patria k obom krajným pólom názorového spektra. Naša optika vzýva konštruktívny dialóg bez negatívnych emócií. Vzýva! Sníva o ňom! Presadzovať čosi podobné v reálnom živote však predpokladá vzdor a zápas.
Politický, názorový, ideologický dialóg je vždy konfliktný. Vždy! Očakávané maximum je konsenzus pri riešení podstatných vecných problémov. Často je však dobrým výsledkom aj tolerantná nezhoda, keď predchádza silovým riešeniam. Nie vždy sa to dá. Slabosť je protistranou interpretovaná ako zbabelosť a motivuje ju, aby pritvrdila.
Demarkačnou líniou je násilný konflikt. Aktuálne stojíme proti sebe na demarkačnej línii. Fatálne nás rozdeľujú postoje k vyhroteným „domácim“ i globálnym problémom súčasnosti a vnímanie civilizačnej príslušnosti. Slovo „domácim“ nie je v úvodzovkách náhodou. Žijeme vo svete, kde sa lokálne prelína s globálnym natoľko tesne, že by spojenie „národné záujmy“ malo prebúdzať ostražitosť.
Ako v tejto situácii konať? Pripraviť sa na obranu liberálnej demokracie a civilizačnej príslušnosti (EÚ, NATO). V demokratických pomeroch je to legitímne. Nástroje aktuálne k dispozícii sú voľby, referendum, námestia a štrajky. Každý z nich je ústavný. Protestovať a byť proti je často nevyhnutnosť. V krízových situáciách prichádzajú obete. Obetovať sa za dobrú vec je dobré.
Nie je čas na vylučovanie, napríklad podľa kultúrnej „farebnosti“, vytláčanie na okraj, priekopy medzi demokratmi – je o päť minút dvanásť. Riskujeme príslušnosť k európskej a západnej civilizácii, a tým aj hodnôt, ktoré ju zrodili.
Keď hovoríme, proti čomu sme, hovoríme, za čo sme. Súčasne tiež hovoríme, čo sme schopní a ochotní svojej viere, ceste a cieľu, ktorým je dôstojný život v slobodnej spoločnosti,
obetovať. Dnes a denne, nie iba pri okázalých spomienkových aktoch, symbolických rituáloch. Prelomiť bludný kruh a vykročiť po špirále – každý, ako vie, môže a chce.
S rizikami, samozrejme. Vo chvíľach priamej akcie už existuje len minimálny priestor na dialóg.
A napokon: Protestné hnutia, keď nemajú byť epizodickou udalosťou vyvolanou zločinom, nekompetentným rozhodovaním mocných, konkrétnym škandálom a tak podobne, musia (mali
by) mať víziu typu „čo potom“.
Post scriptum: Test bol uverejnený v Denníku N (16.8.2024). Ide o fragment knihy, ktorú sme práve dopísali a jej vydanie môžete podporiť tu: https://donio.sk/fedor-gal-posledna-kniha
Zmenu, protest, rebéliu iniciujú vždy menšiny. Z času na čas – zväčša v spoločensky vyhrotených situáciách – idú tí najlepší dopredu. Sú rôzni a rôzne sú aj ich politické viery, cesty a ciele. A príbehy, samozrejme. Sú proti! Proti spoločenským neduhom, ako ich vnímajú, sú za ich riešenia. Dokážu mobilizovať do akcie. Hovorím o tých, ktorí sa usilujú o dobro, keď to mám skrátiť. Rebélie a protestné hnutia však patria k obom krajným pólom názorového spektra. Naša optika vzýva konštruktívny dialóg bez negatívnych emócií. Vzýva! Sníva o ňom! Presadzovať čosi podobné v reálnom živote však predpokladá vzdor a zápas.
Politický, názorový, ideologický dialóg je vždy konfliktný. Vždy! Očakávané maximum je konsenzus pri riešení podstatných vecných problémov. Často je však dobrým výsledkom aj tolerantná nezhoda, keď predchádza silovým riešeniam. Nie vždy sa to dá. Slabosť je protistranou interpretovaná ako zbabelosť a motivuje ju, aby pritvrdila.
Demarkačnou líniou je násilný konflikt. Aktuálne stojíme proti sebe na demarkačnej línii. Fatálne nás rozdeľujú postoje k vyhroteným „domácim“ i globálnym problémom súčasnosti a vnímanie civilizačnej príslušnosti. Slovo „domácim“ nie je v úvodzovkách náhodou. Žijeme vo svete, kde sa lokálne prelína s globálnym natoľko tesne, že by spojenie „národné záujmy“ malo prebúdzať ostražitosť.
Ako v tejto situácii konať? Pripraviť sa na obranu liberálnej demokracie a civilizačnej príslušnosti (EÚ, NATO). V demokratických pomeroch je to legitímne. Nástroje aktuálne k dispozícii sú voľby, referendum, námestia a štrajky. Každý z nich je ústavný. Protestovať a byť proti je často nevyhnutnosť. V krízových situáciách prichádzajú obete. Obetovať sa za dobrú vec je dobré.
Nie je čas na vylučovanie, napríklad podľa kultúrnej „farebnosti“, vytláčanie na okraj, priekopy medzi demokratmi – je o päť minút dvanásť. Riskujeme príslušnosť k európskej a západnej civilizácii, a tým aj hodnôt, ktoré ju zrodili.
Keď hovoríme, proti čomu sme, hovoríme, za čo sme. Súčasne tiež hovoríme, čo sme schopní a ochotní svojej viere, ceste a cieľu, ktorým je dôstojný život v slobodnej spoločnosti,
obetovať. Dnes a denne, nie iba pri okázalých spomienkových aktoch, symbolických rituáloch. Prelomiť bludný kruh a vykročiť po špirále – každý, ako vie, môže a chce.
S rizikami, samozrejme. Vo chvíľach priamej akcie už existuje len minimálny priestor na dialóg.
A napokon: Protestné hnutia, keď nemajú byť epizodickou udalosťou vyvolanou zločinom, nekompetentným rozhodovaním mocných, konkrétnym škandálom a tak podobne, musia (mali
by) mať víziu typu „čo potom“.
Post scriptum: Test bol uverejnený v Denníku N (16.8.2024). Ide o fragment knihy, ktorú sme práve dopísali a jej vydanie môžete podporiť tu: https://donio.sk/fedor-gal-posledna-kniha