Človek, hovorí sa, má právo na dôstojný život a dôstojnú smrť. Čo však obnáša toto právo? Zbav človeka ľudskosti, a zostáva živá bytosť, metaforicky povedané, s číslom na predlaktí a jedinou pudovou a inštinktívnou potrebou: PREŽIŤ! Nacistický koncentračný tábor a komunistický gulag sú ilustrácie. Desivé je svedectvo preživšieho sonderkomanda z plynových komôr v Osvienčime. Keď sa otvorili dvere, naspodu ležali tí najbezmocnejší a úplne hore, pri okienkach odkiaľ sa sypal Cyklon B, tí najsilnejší. Niektoré z tých detí objímali matky.

Vždy sa nájde zopár jednotlivcov, menšina, ktorá sa vzoprie. Vždy! Ten VZDOR a tá LÁSKA ich držia na nohách do poslednej chvíle. Mužský a ženských princíp.

Vrba a Wetzler, pretože o nich je tento text, mali ešte čosi, čo ostatní väzni tábora smrti v Osvienčime nemali – „dobré fleky“ v táborovej administratíve zverenej väzňom. Situačnú výhodu v otrockej pozícii. Mali čo jesť a nehrdlačili fyzicky až do úplného vyčerpania a smrti. Tá výhoda im dávala šancu rozhodnúť sa medzi otrockým prežívaním a riskantným vzdorom. Rozhodli sa pre druhé.

Skepsa

Prešlo osem desaťročí. Žijeme v relatívnom bezpečí, sme nasýtení, žijeme v liberálnej demokracii. Nablízku zúria kultúrne vojny a o pár kilometrov ďalej Ukrajina, Gaza a ďalšie a ďalšie symboly čísiel na predlaktiach. Majú rôzne mená, ale čosi spoločné: vzývajú vzdor a lásku v konfrontácii s inštinktívnou potrebou prežiť, pokiaľ možno dôstojne a v konkrétnych spoločenských a individuálnych situáciách.

Do hry vstupuje ďalší faktor: pamäť. Napríklad skúsenosť z čias nacizmu a komunizmu. Napríklad príbeh Vrbu a Wetzlera. Čo nám hovorí?

Pre ľudí mojej generácie, podobnej osobnostnej výbavy a životného príbehu predovšetkým skepsu. Skepsu ohľadne existencie dlhodobej pamäti, skepsu ohľadne možností a medzí dialógu, skepsu voči ľudu, ktorý nechápe, že sloboda a zodpovednosť sú dve tváre jedného, skepsu o udržateľnosti liberálnej demokracie.

Nádej

Nádej sa volá tretia generácia. Generácia nepoznačená nacizmom (vrátane holokaustu), komunizmom (od politických procesov cez inváziu 1968 až po normalizáciu) a „veľkým treskom“ 1989. Myslím ponovembrovú generáciu, ktorá sa narodila do otvoreného sveta. Generáciu obdobia, keď končí ďalší z civilizačných cyklov a rodí sa nový.

Sám som zvedavý, aj keď moja zvedavosť nebude uspokojená, či a nakoľko nájdu rozmanité interpretácie vývoja zásadne nové podoby, alebo „iba“ nadviažu na múdrosť axiálneho veku (zhruba 500 rokov pred n-l.), keď sa v globálnom kontexte ukotvovali pravidlá, ktoré nazývame Zlaté (nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe) a Platinové (konaj dobro).

Vlastne aj príbeh, akým bol ten Vrbov a Wetzlerov je výzva, ktorá ho prekračuje. Jedna z otázok, ktoré kladiem znie: Čo sú to vlastne tie víťazstvá a prehry v behu dejín. Veď Ľudská mýtofilnosť a mýtotvornosť slúži predovšetkým potrebám aktuálnej moci s jej sklonom zneužívať dejiny. Heslá o pôde a krvi, Bohu a národe, sa stávajú zbraňami hromadného ničenia. Na otázku, či je vývoj kruh, alebo špirála, odpovedám: aj aj plus ani jedno z toho. To podstatné ostáva tajomstvom.

Viera

Čo však je nádej? Viera! A čo je viera vo svete mnohých vier, legiend, mýtov, symbolov a rituálov, ktoré jedno, druhé, tretie zadupávajú do rozmanitých tradícií, ktoré vedú permanentne studené aj horúce vojny?

Rudolf Vrba by do svojej odpovede určite vložil manželky a deti, Gertu a Robin, Zuzku a Helenu..., svoje domovy od Slovenska až po konečnú v Kanade. A my dnes naviac aj Memoriál Vrbu a Wetzlera, ktorý má tento rok desiate jubileum.

Tak čo? Kruh, alebo špirála? Alebo aj – aj? Tvrdím, že aj aj a šípka smeruje nahor. Sme účastníci veľkého príbehu.

Poznámka: Text je mojou písomnou prípravou na panelovú diskusiu o Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzleovi (Meeting Brno, 28.6.2024). Vyšiel v denníku SME 17.7.2024. Toto je jeho redakčne nespracovaná verzia.