Pred pár dňami som sa cítil tak trochu na dne. Primárne z politiky, sekundárne zo vzťahov nabitých napätím, z atmosféry v rodine aj v spoločnosti. Okolo poletovali slová o zmierení, odpúšťaní. Kde sú hranice zmierovania a odpúšťania? Komu odpustiť a koho vypustiť? A komu, či koho, nie?

Hovorí sa, že človek má právo na dôstojný život a dôstojnú smrť. Čo však je právo v časoch krízy? Vojny? Radikálnej polarizácie? Nie teoreticky, ale naozaj. Ako von z aktuálneho marazmu?

Ľudia môjho spôsobu nazerania na svet, spoločenstvá, inštitúty... sú značkovaní ako „rakovina“. Dotiahnuté ad absurdum to trochu pripomína čísla vytetované na rukách z čias, na ktoré by sme najradšej zabudli, keby to šlo.

Vie, napríklad Fico, Danko a podobní, že ma štvú veľmi? Nevedia, nebudú vedieť a aj keby, majú to v paži. Chce to vypustiť, zbaviť sa „toho“. Keď hovorím „toho“ myslím negatívne emócie, nie lajnu po ktorej kráčam. Je to cesta konštruktívnej rebélie. Never mocným! Pochybuj o autoritách! Nemudruj do luftu! Zdvihni zadok od stola! Najťažšie je vypustiť ego. Podarí sa to málokomu, ale je to dobrá cesta.

Post scriptum
Ivica z tímu organizátorov Pohody ma obrátila nazad do Prahy niekoľko hodín pred odchodom z Bratislavy do Trenčína. Odpadla mi diskusia s Romanom Kvasnicom. Jej názov navrhol Mišo Kaščák, Znel: „Kde je nádej?“. Večer som mal vystúpiť s kapelou Drť. Miro Tóth mi deň predtým napísal: „Nakopni vrtuľu a odpálime to. V tom je nádej!.“
Písané pre Denník N

Písané pre Denník N