Sedím s kamarátom v krčme a prídu dvaja muži. Jeden má cez rameno gitaru a druhý basu. „Pán Gál, můžeme si udělat selfie?“. „Jasne,“ hovorím.
„A můžeme si ho dát na facebook?“ „Jasne,“ dodávam.
„Muzikanti ako ty,“ hovorím kamarátovi. On nato „Sú to nuly“. Nuly?! Existuje také? Spomenul som si na Ukrajinca, ktorý mi kedysi čosi opravoval v byte. Po nejakej poznámke, mu jeho český kolega povedal: „Ako to s ním rozprávaš? Je to celebrita.“ „U nás ho nikto nepozná“, poznamenal Ukrajinec.
Čo však je to nula? Pre mňa je nula napríklad slovenská ministerka kultúry Šimkovičová, ktorá rozhoduje aj o grantoch mnohých slovenských hudobníkov. Pre súčasnú vládnu moc to však žiadna nula nie je. Pre voličov SNS, napríklad, tiež nie. A nie je nula ani pre spústu ľudí z kultúry, ktorí platia zo svojich príjmov hypotéky, strechu nad hlavou, školy pre deti a podobne.
O tomto, a podobných veciach, som dumal, keď som sa dnes vracal z pošty, kde som si bol vyzdvihnúť dve knihy Matúša Zajaca. Volajú sa Mimout a Distant proximity. Sadol som si kúsok od pošty do malej kaviarničky a začal listovať. Čistá radosť, čistý úžas a zvláštne krásno. Matúš je fotograf a UMELEC! Niekde za humnami však pre kohosi nula. Pre Šimkovičovú dvojnásobná.
Žiadne nuly neexistujú. Všetci sme čosi. Podaktorí z nás aj ľudia, ktorých misiou je poskytovať krásno, poznávanie, radosť… Odhadujem ich počet v populácii na malé číslo. Veľmi malé, napríklad oproti voličom súčasnej koalície na Slovensku. Tej moci, ktorá nás, čo sme tieto voľby prehrali, stavia na nohy.
Sme proti! Nielen kvôli obžive, ale z princípu. Je nás žalostne málo, pretože strechy nad hlavou a tak podobne. Ale budeme si naďalej robiť to, čo považujeme za dobré a krásne, pretože kreativita, pretože komunita podobných, pretože zmysel života, pretože…
Pravda a láska je naša navigácia. Hovorte nám slniečkári. Teda nie všetkým.
Vyšlo v Denníku N (4.7.2024). Táto verzia neprešla jazykovou redakciou.
„Muzikanti ako ty,“ hovorím kamarátovi. On nato „Sú to nuly“. Nuly?! Existuje také? Spomenul som si na Ukrajinca, ktorý mi kedysi čosi opravoval v byte. Po nejakej poznámke, mu jeho český kolega povedal: „Ako to s ním rozprávaš? Je to celebrita.“ „U nás ho nikto nepozná“, poznamenal Ukrajinec.
Čo však je to nula? Pre mňa je nula napríklad slovenská ministerka kultúry Šimkovičová, ktorá rozhoduje aj o grantoch mnohých slovenských hudobníkov. Pre súčasnú vládnu moc to však žiadna nula nie je. Pre voličov SNS, napríklad, tiež nie. A nie je nula ani pre spústu ľudí z kultúry, ktorí platia zo svojich príjmov hypotéky, strechu nad hlavou, školy pre deti a podobne.
O tomto, a podobných veciach, som dumal, keď som sa dnes vracal z pošty, kde som si bol vyzdvihnúť dve knihy Matúša Zajaca. Volajú sa Mimout a Distant proximity. Sadol som si kúsok od pošty do malej kaviarničky a začal listovať. Čistá radosť, čistý úžas a zvláštne krásno. Matúš je fotograf a UMELEC! Niekde za humnami však pre kohosi nula. Pre Šimkovičovú dvojnásobná.
Žiadne nuly neexistujú. Všetci sme čosi. Podaktorí z nás aj ľudia, ktorých misiou je poskytovať krásno, poznávanie, radosť… Odhadujem ich počet v populácii na malé číslo. Veľmi malé, napríklad oproti voličom súčasnej koalície na Slovensku. Tej moci, ktorá nás, čo sme tieto voľby prehrali, stavia na nohy.
Sme proti! Nielen kvôli obžive, ale z princípu. Je nás žalostne málo, pretože strechy nad hlavou a tak podobne. Ale budeme si naďalej robiť to, čo považujeme za dobré a krásne, pretože kreativita, pretože komunita podobných, pretože zmysel života, pretože…
Pravda a láska je naša navigácia. Hovorte nám slniečkári. Teda nie všetkým.
Vyšlo v Denníku N (4.7.2024). Táto verzia neprešla jazykovou redakciou.