Cítim hanbu. Z vládnej moci a jej hovorcov a fanúšikov. Z obrazu tej krajiny, ako sa mi javí vo svetle osobných skúseností, svedectiev a médií. Z rozhovorov. A áno, hovorím a píšem z pražskej diaľky.

A cítim tiež, že práve táto hanba a frustrácia motivujú. Motivujú na postoj a čin. Na postoj byť proti. Zdvihnúť zadok. Napríklad proti hlúposti, agresivite, vulgárnosti…

Aktuálne ma dráždi slovo zmierenie. Zmierenie a odpustenie. Stará toltécka múdrosť hovorí: „Odpúšťať je, ako keď sa vyprázdňujeme, zbavujeme zbytočného bremena.“ Kvôli sebe!

Keď sa však ocitneme na hrane, v kritickej situácii, polarizovaní ad absurdum, je to často voda na mlyn potkaniarom (česky krysařom), do ktorých „ľud“ projektuje svoju nádej a ventiluje strach.

Strach a zbabelosť je cesta rovno do priepasti. Poddať sa je rezignácia na dôstojný život. Ukrajinci – napríklad – by vedeli rozprávať. Agresor musí byť porazený! Dialóg počká.

Vyhrať a neudrieť, hovoria majstri bojových umení. Je to výsada pripravených, prevencia, poistka, stratégia a záruka mieru, hoci len dočasného. Toto je program na prežitie.

Starec mudruje, povie Fico, Blaha, Babiš, Okamura… „Však hej“, odpoviem, „tento zápas však nesmieme prehrať.“ Čo na tom, že mi už pešia chôdza robí trochu problémy?

O múdrosti Zlatého a Platinového pravidla, osového veku (500 rokov pred n. l.), Kázni na hore…, o Huntingtonovi, Fukuyamovi… sa môžeme rozprávať priebežne. Dá sa i posediačky.

Publikované v Denníku N (24.6.2024)