„Poslednou kvapkou“, presnejšie inšpiráciou pre úvahu o paralelných svetoch kamaráta, skvelého reportéra a fotografa Andreja Bána O paralelnom Slovensku publikovaný v Denníku N. Tvrdí zhruba toto: „Psychológovia to dôverne poznajú. Keď chce jeden z partnerov vyjadriť frustráciu z odťažitosti toho druhého, povie, že nežijú spolu, ale vedľa seba. Hovorí sa tomu aj paralelné životy, spoločné a predsa oddelené. Čo ak však žijú paralelne, teda vedľa seba dve významné časti jednej a tej istej spoločnosti? Nazdávam sa, že Slovensko za súčasnej vlády k tomu smeruje. Jej brutálne a neakceptovateľné kroky mobilizujú odpor v podobe občianskych aktivít, ktoré majú tendenciu prerásť do vzniku paralelných inštitúcií či aspoň sebapodporných, od štátu nezávislých štruktúr.“

Ako príklad Andrej uvádza Kosovo: „Keď bola v správnom centre Kosova v Prištine uzavretá albánska univerzita a štát nariadil zrušenie albánskych škôl, vytvorili si kosovskí Albánci vlastné, paralelné školy. Po rodinných domoch a po pivniciach vyučovali učitelia a vysokoškolskí pedagógovia žiakov a študentov vďaka finančnej podpore bohatej diaspóry zo západnej Európy.“
Dodajme, že šlo o situáciu „vojnovú“ a tento typ paralelnosti viedol napokon k vyhroteným násilným konfliktom a etnickým čistkám. V demokratických pomeroch by sa to s veľkou pravdepodobnosťou nestalo. Nestalo? Keď polarizácia spoločnosti prekročí kritickú hranicu, občianska spoločnosť sa mobilizuje k odporu „všetkými prostriedkami“.


V časoch komunizmu, a platí to všeobecne pre neslobodné (totalitné) politické režimy, sa hovorilo o paralelnej kultúre, kultúrnom podzemí, bytovej kultúre etc. Jednoducho o inom, paralelnom svete. Mnohé, zväčša kultúrne aktivity sa sťahovali do súkromia, kde žili relatívne nezávisle od sveta oficiálneho. Metaforicky: „Inak doma, inak v robote.“

Vzťahovať tento koncept na život v liberálnej demokracii je pritiahnuté za vlasy. Dokonca to je neprimerané aj v demokracii bez prívlastkov, ako ju zvyknú prezentovať odporcovia liberalizmu a liberálnej demokracie. Hovoriť o existencii takzvaných kultúrnych vojen, živote v bublinách, kmeňoch…, ktoré existujú vedľa seba, zdanlivo nezávisle, však má zmysel.

Nikdy v minulosti som nezažil natoľko vyhrotenú atmosféru v spoločnosti ako teraz. Nikdy predtým si to nerozdávali ľudia všetkých možných náboženských a politických vier tak intenzívne ako teraz. Ukrajina, Gaza, EÚ, NATO, postoje k LGBTI+ komunite, klimatickej kríze, migrantom, potratom, slobode médií… sú témy polarizujúce a paralelnosť svetov, v ktorých žijeme, pestrá a neprehľadná.

Fascinujúce je: 1) Skoro každý vie, kde je pravda a ako kľúčové problémy sveta a spoločnosti riešiť. 2) Účastníci tejto kakofónie hlasov, postojov a názorov sa zaštiťujú, súčasnými alebo minulými autoritami. 3) Zápas o „našu pravdu“ vysúva do prvých línií vodcovské elity, ktoré nemusia byť výhradne politikmi. 4) Šibrinkuje sa pritom slovami, sloganmi, značkami… hodnotami, ktoré sú často identické, akurát im každý dáva „ten svoj“ výklad. 5) V konečnom dôsledku všetci bojujeme za slobodu, pravdu, národ… akurát podaktorí s penou na hube a lietajú pri tom triesky. 6) Teda, až po kritickú hranicu, samozrejme. Za ňou nastupuje „kosovský“ alebo nejaký podobný model.

Žiadne riešenie nemám. Predpokladám však, že v kľúčových témach existuje jediná šanca: oprieť sa o pravidlá, ktoré nás sprevádzajú celé dejiny ľudstva. Hovorí sa im zlaté („Nerob iným, čo nechceš, aby robili tebe“), alebo platinové („Konaj dobro“) pravidlo. V našom civilizačnom okruhu možno aj Kantov kategorický imperatív (mrkni do googlu, keď nevieš o čo ide).

Hovor to však ľuďom, ktorí sú za svoju pravdu ochotní cediť krv. Na Blízkom východe, v Ukrajine a inde ju cedia dnes a denne. Memento! Memento?

Pracháči a pracháčky, aby som niekoho neurazil, skupujú domáce bunkre alebo nemovitosti v bezpečných lokalitách. Chudobnejší sa hlásia do poradovníkov u terapeutov alebo sa sťahujú do bezpečia. Mnohí ďalší do kmeňov, siekt, pospolitostí… davov, vrátane tých virtuálnych, a samoty. Medzitým sa jeden civilizačný cyklus uzaviera, aby uvoľnil miesto ďalšiemu. No a?

Post scriptum k záverečnému "No a ?": Čo keď to nejaký prostoduchý občan pochopí ako mávnutie rukou nad obeťami všetkých tých hnusných genocíd, náboženských vojen, etnických čistiek, nacionalizmov, rasizmov, vraždenia pre zdroje, teritóriá, vraždenia detí, žien, starých ľudí a tak podobne? Tak to teda nie! Hlboko sa skláňam pred každým, kto sa postavil proti zlu a dal do svojho odporu úplne všetko. To „No a?“ vyjadruje môj osobný ostych. Naozaj neviem, aký bude duch novej doby, konkrétna podoba tohoto civilizačného okruhu za nasledujúce tri, či štyri, desaťročia. Každopádne: Good luck.

Text bol publikovaný v Denníku N (rubrika Komentáre) 7. mája 2024 bez post scripta.