Skladba Miroslava Tótha Black Angels Songs v podaní Dystopic Requiem Quartet venovaná obetiam rasového, etnického a národného násilia. Koncert pri príležitosti uvedenia knihy Post Mortem, ktorá vznikla v spolupráci Fedora Gála s umeleckým fotografom Mirom Švolíkom. Podujatie organizovali dňa 15. marca 2024 Knihovna Václava Havla v Prahe a nezisková organizácia BONA FIDE.
Na dvoch polieroch stojí ľudský údel:
Na tom ako vnímam svoj vlastný údel a na tom aký mám postoj k smrti. Ako ju (smrť) vnímam ja a aký mám postoj ku kvalite vlastného života ja. Ja v historickom, civilizačnom a kultúrnom kontexte.
Postoj k smrti je kolektívne a individuálne determinovaný. V Judaizme inak ako v kresťanstve. V isláme inak. V starej Číne sa stretli konfuciánstvo s taoizmom (heierachie a tajomstvo). Hinduizmus (reinkarnácie a večný kolotoč života a smrti)... Je fascinujúce, že všetky základné koncepty a ich symboly (proroci, Mohamed, Sokratés, Buddha...) nejako súvisia o osovým (axiálnym vekom (cca 500 p.n.l.).
Liberálna demokracia ponúka možnosť voľby. Presnejšie: ponúka aj neponúka.
Moja generácia zažila dva politické režimy – komunizmus a liberálnu demokraciu. Bol to od druhej po tretiu svetovú vojnu. Tú druhú sme „zlízli“ ku koncu a tú tretiu na začiatku. Medzičasom vymierame. Konfrontácia osobnej smrti a „smrti ducha doby“, v ktorej sme prežili životy, je súčasťou nášho kultúrneho genotypu. U každého inak, samozrejme, ale téma postojov k smrti má pre nás zásadný existenciálny význam.
Rozjímavá myseľ kráča životom ruka v ruke s žitým životom. Ja, ako starnem, cítim že navrch sa dostáva druhý z pilierov ľudského údelu.
Jon Fosse Melanchólie II. mi leží pri posteli spolu s knihou Simone Wiellovej Tíže a milost. Wiellová je mystička. Rozumiem iba pasážam, ktoré ma zasiahnu. Napríklad kapitoly odpútaní, neľpení... a šťastí. Fosse je iná káva - rozumiem všetkému až príliš dobre. Je to monológ starej ženy, ktorá kráča z posledných síl k svojmu peknému, malému bielemu domčeku s červenými dverami. V jednej ruke palica, v druhej ryba. Príšerne ju bolia nohy, nevládze, v hlave jej prebleskujú, ako v hmlách, spomienky na blízkych. Umiera.
Starý Master by povedal (parafrázujem úvodnú pasáž z jeho kanonického diela Tao Te Ting): Počiatok a koniec všetkého je tajomstvo. Moje krédo: Tvoja viera je tvoja útecha. Viera, u mňa nenáboženská, a dar kreativity je elixír života a že vzťahy, a schopnosť rozdať sa až na dreň, ťa aj zajtra vypudia z postele.
Ako senior si kladiem vo finálne života dve základné otázky: 1) Aký to bol život? a 2) Čo po mne zostane? Obe súvisia s výchovou, zvnútornenou
spiritualitou, osobnostnou výbavou, životnou skúsenosťou, aktuálnymi spoločenskými pomermi a tak podobne. Už sa opakujem, ale: Verím, že môj život pokračuje v deťoch, ich deťoch a tak ďalej – genetickým, epigenetickým a memetickým (medzigeneračným a transgeneračným) prenosom.
Pestujem si tiež útešné ilúzie, že Ja, Ty a My sme čiastočky všetkého, ktoré má veľa mien (Absolútno, Univerzum, Numinózum, Všehomír, Boh alebo B.h, Gaia, morfogenetické pole… evolúcia, vrátane evolúcie kultúrnej) a že ľudský rozum sa iba nepatrne dotýka „tajomstva“, ktoré ho presahuje. Verím tiež, že (akákoľvek) viera, ak prospieva šíreniu pozitívnych emócií, je dobrá. A verím tiež, že stopa, ktorá po nás ostane je aj v diele našich rúk a intelektu. Nič z toho mi však nezaručuje dôstojnú smrť. Tá je výhradne v mojich rukách a v rukách tých, ktorí ma budú v posledných chvíľach sprevádzať.
Na dvoch polieroch stojí ľudský údel:
Na tom ako vnímam svoj vlastný údel a na tom aký mám postoj k smrti. Ako ju (smrť) vnímam ja a aký mám postoj ku kvalite vlastného života ja. Ja v historickom, civilizačnom a kultúrnom kontexte.
Postoj k smrti je kolektívne a individuálne determinovaný. V Judaizme inak ako v kresťanstve. V isláme inak. V starej Číne sa stretli konfuciánstvo s taoizmom (heierachie a tajomstvo). Hinduizmus (reinkarnácie a večný kolotoč života a smrti)... Je fascinujúce, že všetky základné koncepty a ich symboly (proroci, Mohamed, Sokratés, Buddha...) nejako súvisia o osovým (axiálnym vekom (cca 500 p.n.l.).
Liberálna demokracia ponúka možnosť voľby. Presnejšie: ponúka aj neponúka.
Moja generácia zažila dva politické režimy – komunizmus a liberálnu demokraciu. Bol to od druhej po tretiu svetovú vojnu. Tú druhú sme „zlízli“ ku koncu a tú tretiu na začiatku. Medzičasom vymierame. Konfrontácia osobnej smrti a „smrti ducha doby“, v ktorej sme prežili životy, je súčasťou nášho kultúrneho genotypu. U každého inak, samozrejme, ale téma postojov k smrti má pre nás zásadný existenciálny význam.
Rozjímavá myseľ kráča životom ruka v ruke s žitým životom. Ja, ako starnem, cítim že navrch sa dostáva druhý z pilierov ľudského údelu.
Jon Fosse Melanchólie II. mi leží pri posteli spolu s knihou Simone Wiellovej Tíže a milost. Wiellová je mystička. Rozumiem iba pasážam, ktoré ma zasiahnu. Napríklad kapitoly odpútaní, neľpení... a šťastí. Fosse je iná káva - rozumiem všetkému až príliš dobre. Je to monológ starej ženy, ktorá kráča z posledných síl k svojmu peknému, malému bielemu domčeku s červenými dverami. V jednej ruke palica, v druhej ryba. Príšerne ju bolia nohy, nevládze, v hlave jej prebleskujú, ako v hmlách, spomienky na blízkych. Umiera.
Starý Master by povedal (parafrázujem úvodnú pasáž z jeho kanonického diela Tao Te Ting): Počiatok a koniec všetkého je tajomstvo. Moje krédo: Tvoja viera je tvoja útecha. Viera, u mňa nenáboženská, a dar kreativity je elixír života a že vzťahy, a schopnosť rozdať sa až na dreň, ťa aj zajtra vypudia z postele.
Ako senior si kladiem vo finálne života dve základné otázky: 1) Aký to bol život? a 2) Čo po mne zostane? Obe súvisia s výchovou, zvnútornenou
spiritualitou, osobnostnou výbavou, životnou skúsenosťou, aktuálnymi spoločenskými pomermi a tak podobne. Už sa opakujem, ale: Verím, že môj život pokračuje v deťoch, ich deťoch a tak ďalej – genetickým, epigenetickým a memetickým (medzigeneračným a transgeneračným) prenosom.
Pestujem si tiež útešné ilúzie, že Ja, Ty a My sme čiastočky všetkého, ktoré má veľa mien (Absolútno, Univerzum, Numinózum, Všehomír, Boh alebo B.h, Gaia, morfogenetické pole… evolúcia, vrátane evolúcie kultúrnej) a že ľudský rozum sa iba nepatrne dotýka „tajomstva“, ktoré ho presahuje. Verím tiež, že (akákoľvek) viera, ak prospieva šíreniu pozitívnych emócií, je dobrá. A verím tiež, že stopa, ktorá po nás ostane je aj v diele našich rúk a intelektu. Nič z toho mi však nezaručuje dôstojnú smrť. Tá je výhradne v mojich rukách a v rukách tých, ktorí ma budú v posledných chvíľach sprevádzať.