Ich zbraňami sú moc a prachy.
Našimi zbraňami sú pravda a láska.
A výdrž!
Výdrž preto, že dobro a zlo sú večné.
Buďme na nohách každý deň!
Kdekoľvek sme, a tak, ako vieme.


Toto bol môj krátky prejav na pražskom zhromaždení 21. februára 2024 – v deň uctenia pamiatky Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny, zavraždených pred šiestimi rokmi. Premýšľal som o tých niekoľkých vetách dlho. Trápil ma pritom pocit márnosti. Slová vyšumia, a treba dúfať, že zločin samotný zostane v kolektívnej pamäti. A veriť, že časom sa meno Ján Kuciak zmení na symbol, legendu a mýtus odporu proti zvrátenej moci. Hovorím o pozitívnom symbole, legende a mýte. Na Slovensku.

Ľudia kúsok od našich hraníc majú tie svoje. Podaktoré medzičasom prerastú národné hranice. V poslednom čase napríklad meno Alexeja Navaľného, dlhodobého opozičného väzňa v Rusku. Už nežije. ,Navaľnyj´ sa zapíše do dejín. Vedľa mien ako Putin (nadnárodný a mocne negatívny „monomýtus“) a jeho predchodcovia (Hitler, Stalin a podobní) to bude symbol, legenda a mýtus nádeje. Fico, ako bezvýznamná postavička z civilizačnej periférie, bude zabudnutý.

Písané pre Denník N (bez jazykovej redakcie)