Tak sa volá glosa Pavla Friča, ktorú napísal pre cenník SME (je publikovaný vo víkendovom vydaní SME 8.9.2023).
Paralelne ju zverejňujem v plnom znení aj na svojom blogu a komunitnom fb.
Pred takmer pol storočím sme spolu s Paľom začínali pracovať na dialogickom prístupe k riešeniu spoločenských problémov. Po Novembri 1989 naše profesijné dráhy prebiehali zväčša odlišne. Paľo zostal pri sociológii a reprezentuje v nej to najlepšie čo táto disciplína, v česko – slovenskom kontexte, ponúka.
Otáznik v titulke sedí – strach môže byť v kritických situáciách užitočná emócia.
Pavol Frič
Ani dnes tesne pred voľbami nevieme, ako dopadnú. Možnosť, že ich vyhrajú extrémistické a populistické sily je ale viac než reálna. Vypadá to tak, že nám akútne hrozí Orbanizácia, demolícia demokracie a nástup autoritárskeho režimu. Po pravde je treba povedať, že to nie je po prvé. Už za Mečiara sme k tomu mali značne nakročené. Ale nakoniec k tomu nedošlo. Vďaka mobilizácii občianskej spoločnosti a štandardných politických strán. No dnes je situácia iná. Občianska spoločnosť je váhavá, štandardné politické strany sú na hlavnej politickej scéne v menšine a občania sú z veľkej časti zmätení.
Takže, ak nebudeme mať šťastie a vládu sa po voľbách podarí zostaviť Ficovi, môžeme čakať, že scenár zosuvu k autoritárskemu režimu sa bude rýchlo naplňovať? Myslím si, že Fico a spol. to tak jednoduché mať nebudú. K Orbanizácii spoločnosti či k jej „konzervativizácii“ (ako je tomu v Poľsku) je potrebné splniť určité podmienky, ktoré na Slovensku zatiaľ nenastali.
Pozrime sa najskôr, ako sa Viktorovi Orbánovi a Jarosławovi Kaczyńskému mohlo podariť vyslať svoje krajiny na dráhu autoritárskeho režimu. Nebol to žiadny palácový prevrat ani vojenský puč. Jednoducho získali na svoju stranu väčšinu voličov. Ale ako sa to mohlo stať? Samozrejme významne im tom pomohla korupcia a neschopnosť štandardných politických strán, ale to by nestačilo. Orbán i Kaczyński za prvé vytvorili silnú ideológiu, ktorá je v opozícii k liberálnej ideológii štandardných politických strán. Za ňou sa môžu zjednocovať všetci tí, čo sú sklamaní z pôsobenia štandardných, demokratických strán vo vláde. A za druhé, obaja títo politickí lídri vytvorili veľmi efektívne spojenectvo s veľkou časťou občianskej spoločnosti.
Môže to znieť paradoxne, ale je to tak. Spojenectvo s občianskou spoločnosťou ako kľúčový faktor nástupu k moci pochopil už Hitler. Nacifikáciu a fašizáciu občianskej spoločnosti vo Weimarskej republike a bolševizáciu občianskej spoločnosti za socializmu len vystriedala konzervativizácia a klerikalizácia občianskej spoločnosti v Maďarsku a Poľsku. Orbán po prehratých voľbách v r. 2002 stavil na budovanie širokej siete konzervatívne orientovaných občianskych kruhov, ktoré sa cez napojenie svojich členov na voľnočasové organizácie rozrástli do masových rozmerov. V podstate veľmi podobný vývoj prebehol pod taktovkou Kaczyńského aj v Poľsku. V oboch prípadoch ale hrá v spojenectve autoritárskych lídrov a občianskej spoločnosti podstatnú rolu Katolícka cirkev a jej pridružené organizácie.
Ficov problém keby sa vydal na cestu budovania autoritárskeho režimu by bol, že nemá ani silnú anti-liberálnu ideológiu, ani si nevytvoril silné väzby v občianskej spoločnosti. Nezdá sa mi teda, že by Fico dokázal rýchlo vytvoriť pevnejšiu alianciu s veľkou časťou slovenskej občianskej spoločnosti v čele s cirkevnými organizáciami. Už preto nie, že mu v ceste stojí KDH. Z týchto dôvodov Fico nemôže byť jasným hegemónom slovenskej politiky ako je Orbán v tej maďarskej. Je ale zrejmé, že sa pokúsi pritvrdiť hru na konzervatívnu ideologickú strunu. Veď už teraz je z neho veľký národovec bojujúci za konzervatívnu hodnotu suverenity Slovenska v EU. Ale to nemusí stačiť.
Či už bude Fico po voľbách vládnuť, alebo nie, aby si zachránil kožu pred súdmi, bude musieť svoje mocenské ambície podporiť ďalšou polarizáciou slovenskej spoločnosti tak, ako každý iný mocichtivý populista. Doposiaľ sa mu darila polarizácia len okolo konkrétnych tém a problémov – vyzbrojovanie Ukrajiny, utečenci, inflácia, resp. zdražovanie a pod. Ale na generálnu, zhubnú polarizáciu, ktorá prerastie do občianskej spoločnosti a až do sociálneho života a konkrétnych rodín, to zatiaľ nedotiahol. A on vie, že len takáto polarizácia ho môže spasiť.
Či sa mu bude v ďalšom polarizovaní dariť, závisí od toho, ako sa zachovajú jeho oponenti na politickej scéne i v občianskej spoločnosti. Ak bude Fico pri moci, tak sa takmer automaticky voči jeho populistickým excesom a autoritárskym snahám o kontrolu súdnictva, polície a médií zmobilizuje značná časť liberálne orientovanej občianskej spoločnosti. Otázkou je, či sa podarí vytvoriť životaschopný spojenecký blok medzi touto časťou občianskej spoločnosti a opozičnými politickými elitami tak, ako sa to napr. stalo v Čechách v priebehu Babišovej vlády.
Ak áno, ani potom nebudú mať Ficovi oponenti vyhrané. Veľká časť slovenských voličov nevie, kde hľadať politický sever a mnohí sú skalnými prívržencami Ficovho SMERu a iných extrémistických politických strán. Na druhej strane musíme si uvedomiť, že k polarizácii spoločnosti vždy treba aspoň dve protichodné sily a voliči a lídri štandardných politických strán tvoria jednu z nich. Aj oni prispievajú k polarizácii tým, že k Ficovej dehumanizácii a démonizácii politických oponentov pridávajú svoj diel keď decivilizujú a dehonestujú svojich oponentov. Keď stúpencov populistických a extrémistických lídrov nazývajú dezolátmi a považujú ich za hlúpych občianskych barbarov. Ten, kto stráca vieru v schopnosť občanov racionálne sa rozhodovať, prestáva byť demokratom. Dostáva sa na cestu elitizmu.
Pokiaľ bude polarizáciu spoločnosti generovať aj druhý pól politického spektra, tak sa bude celý cyklus striedania štandardných a populistických vlád opakovať. Ani keď Fico po voľbách pri moci nebude ale polarizácia bude pokračovať, extrémistický pól bude silnieť, pretože žiadna skutočne demokratická vláda nie je tak úspešná, aby si trvale udržala väčšinovú podporu. A jeden z hlavných dôvodov prečo si demokratické elity v posledných dekádach neudržali svoju moc bola ich korupcia a klientelizmus. Kvôli tomu ich mnohí voliči tak nenávidia a kvôli tomu nie sú v ich očiach o nič lepší ako populisti a extrémisti. Demokratické elity voliči už často volia nie preto, že by od nich čakali, že budú spravodlivo vládnuť, ale preto, že nie sú až takí zlí ako extrémisti.
Desiatky rokov späť možno vo výskumoch verejnej mienky sledovať údaj, že najmenej dôveryhodné inštitúcie v spoločnosti sú politické strany. V očiach ľudí takto klesli kvôli podozreniam z korupcie a klientelizmu. Z toho plynie, že volič, ktorý si to uvedomuje, sa dnes v konečnom dôsledku musí rozhodovať medzi skorumpovanou elitistickou demokraciou na jednej strane a vodcovským k autoritárstvu smerujúcim režimom na strane druhej. Niet sa čo diviť, že niektorým sa ta druhá voľba zdá bližšie k spravodlivej vláde, ktorú oprávnene očakáva. Preto sa ani tak nebojím Ficovho víťazstva, bojím sa, čo urobí občianska spoločnosť a štandardné demokratické strany po voľbách. Budú sa ďalej tváriť, že stačí aby sa oni osobne dostali k moci a demokracia bude prekvitať?
Čo teda voličom ponúkajú ako záruku neskorumpovanej demokracie? Obávam sa, že len výmenu ľudí vo vládnych funkciách. Ak sa rozhliadneme po demokratickom svete, vidíme, že táto záruka smutne a plošne zlyháva. Že problémy korupcie a klientelizmu na najvyšších politických postoch s príchodom tých „pravých demokratov“ nevymizli ale prekvitajú ďalej a pripravujú živnú pôdu pre ďalšiu, ešte extrémistickejšjiu vlnu populistov. Kľúčová otázka záchrany demokracie preto znie, kde hľadať záruky toho, aby sa demokrati v politike opakovane, stále dokola nediskreditovali svojim korupčným správaním?
Správanie demokratických politikov regulujú demokratické inštitúcie a bude v nich iste niečo hnilé, keď sa im to tak dlho a zúfalo nedarí a rolu regulátora demokracie na seba mohli vziať populisti a extrémisti. Demokratickí politici už dávno mali prísť, nie s bezzubými protikorupčnými opatreniami, ale s návrhom inštitucionálnych zmien, ktoré vyslobodia politiku z korupcie. Bojím sa, že aj keď Fico a spol. prehrá, našich štandardných demokratov robiť nejaké inštitucionálne zmeny v politike ani len nenapadne.
Pred takmer pol storočím sme spolu s Paľom začínali pracovať na dialogickom prístupe k riešeniu spoločenských problémov. Po Novembri 1989 naše profesijné dráhy prebiehali zväčša odlišne. Paľo zostal pri sociológii a reprezentuje v nej to najlepšie čo táto disciplína, v česko – slovenskom kontexte, ponúka.
Otáznik v titulke sedí – strach môže byť v kritických situáciách užitočná emócia.
Pavol Frič
Máme sa báť?
Ani dnes tesne pred voľbami nevieme, ako dopadnú. Možnosť, že ich vyhrajú extrémistické a populistické sily je ale viac než reálna. Vypadá to tak, že nám akútne hrozí Orbanizácia, demolícia demokracie a nástup autoritárskeho režimu. Po pravde je treba povedať, že to nie je po prvé. Už za Mečiara sme k tomu mali značne nakročené. Ale nakoniec k tomu nedošlo. Vďaka mobilizácii občianskej spoločnosti a štandardných politických strán. No dnes je situácia iná. Občianska spoločnosť je váhavá, štandardné politické strany sú na hlavnej politickej scéne v menšine a občania sú z veľkej časti zmätení.
Takže, ak nebudeme mať šťastie a vládu sa po voľbách podarí zostaviť Ficovi, môžeme čakať, že scenár zosuvu k autoritárskemu režimu sa bude rýchlo naplňovať? Myslím si, že Fico a spol. to tak jednoduché mať nebudú. K Orbanizácii spoločnosti či k jej „konzervativizácii“ (ako je tomu v Poľsku) je potrebné splniť určité podmienky, ktoré na Slovensku zatiaľ nenastali.
Pozrime sa najskôr, ako sa Viktorovi Orbánovi a Jarosławovi Kaczyńskému mohlo podariť vyslať svoje krajiny na dráhu autoritárskeho režimu. Nebol to žiadny palácový prevrat ani vojenský puč. Jednoducho získali na svoju stranu väčšinu voličov. Ale ako sa to mohlo stať? Samozrejme významne im tom pomohla korupcia a neschopnosť štandardných politických strán, ale to by nestačilo. Orbán i Kaczyński za prvé vytvorili silnú ideológiu, ktorá je v opozícii k liberálnej ideológii štandardných politických strán. Za ňou sa môžu zjednocovať všetci tí, čo sú sklamaní z pôsobenia štandardných, demokratických strán vo vláde. A za druhé, obaja títo politickí lídri vytvorili veľmi efektívne spojenectvo s veľkou časťou občianskej spoločnosti.
Môže to znieť paradoxne, ale je to tak. Spojenectvo s občianskou spoločnosťou ako kľúčový faktor nástupu k moci pochopil už Hitler. Nacifikáciu a fašizáciu občianskej spoločnosti vo Weimarskej republike a bolševizáciu občianskej spoločnosti za socializmu len vystriedala konzervativizácia a klerikalizácia občianskej spoločnosti v Maďarsku a Poľsku. Orbán po prehratých voľbách v r. 2002 stavil na budovanie širokej siete konzervatívne orientovaných občianskych kruhov, ktoré sa cez napojenie svojich členov na voľnočasové organizácie rozrástli do masových rozmerov. V podstate veľmi podobný vývoj prebehol pod taktovkou Kaczyńského aj v Poľsku. V oboch prípadoch ale hrá v spojenectve autoritárskych lídrov a občianskej spoločnosti podstatnú rolu Katolícka cirkev a jej pridružené organizácie.
Ficov problém keby sa vydal na cestu budovania autoritárskeho režimu by bol, že nemá ani silnú anti-liberálnu ideológiu, ani si nevytvoril silné väzby v občianskej spoločnosti. Nezdá sa mi teda, že by Fico dokázal rýchlo vytvoriť pevnejšiu alianciu s veľkou časťou slovenskej občianskej spoločnosti v čele s cirkevnými organizáciami. Už preto nie, že mu v ceste stojí KDH. Z týchto dôvodov Fico nemôže byť jasným hegemónom slovenskej politiky ako je Orbán v tej maďarskej. Je ale zrejmé, že sa pokúsi pritvrdiť hru na konzervatívnu ideologickú strunu. Veď už teraz je z neho veľký národovec bojujúci za konzervatívnu hodnotu suverenity Slovenska v EU. Ale to nemusí stačiť.
Či už bude Fico po voľbách vládnuť, alebo nie, aby si zachránil kožu pred súdmi, bude musieť svoje mocenské ambície podporiť ďalšou polarizáciou slovenskej spoločnosti tak, ako každý iný mocichtivý populista. Doposiaľ sa mu darila polarizácia len okolo konkrétnych tém a problémov – vyzbrojovanie Ukrajiny, utečenci, inflácia, resp. zdražovanie a pod. Ale na generálnu, zhubnú polarizáciu, ktorá prerastie do občianskej spoločnosti a až do sociálneho života a konkrétnych rodín, to zatiaľ nedotiahol. A on vie, že len takáto polarizácia ho môže spasiť.
Či sa mu bude v ďalšom polarizovaní dariť, závisí od toho, ako sa zachovajú jeho oponenti na politickej scéne i v občianskej spoločnosti. Ak bude Fico pri moci, tak sa takmer automaticky voči jeho populistickým excesom a autoritárskym snahám o kontrolu súdnictva, polície a médií zmobilizuje značná časť liberálne orientovanej občianskej spoločnosti. Otázkou je, či sa podarí vytvoriť životaschopný spojenecký blok medzi touto časťou občianskej spoločnosti a opozičnými politickými elitami tak, ako sa to napr. stalo v Čechách v priebehu Babišovej vlády.
Ak áno, ani potom nebudú mať Ficovi oponenti vyhrané. Veľká časť slovenských voličov nevie, kde hľadať politický sever a mnohí sú skalnými prívržencami Ficovho SMERu a iných extrémistických politických strán. Na druhej strane musíme si uvedomiť, že k polarizácii spoločnosti vždy treba aspoň dve protichodné sily a voliči a lídri štandardných politických strán tvoria jednu z nich. Aj oni prispievajú k polarizácii tým, že k Ficovej dehumanizácii a démonizácii politických oponentov pridávajú svoj diel keď decivilizujú a dehonestujú svojich oponentov. Keď stúpencov populistických a extrémistických lídrov nazývajú dezolátmi a považujú ich za hlúpych občianskych barbarov. Ten, kto stráca vieru v schopnosť občanov racionálne sa rozhodovať, prestáva byť demokratom. Dostáva sa na cestu elitizmu.
Pokiaľ bude polarizáciu spoločnosti generovať aj druhý pól politického spektra, tak sa bude celý cyklus striedania štandardných a populistických vlád opakovať. Ani keď Fico po voľbách pri moci nebude ale polarizácia bude pokračovať, extrémistický pól bude silnieť, pretože žiadna skutočne demokratická vláda nie je tak úspešná, aby si trvale udržala väčšinovú podporu. A jeden z hlavných dôvodov prečo si demokratické elity v posledných dekádach neudržali svoju moc bola ich korupcia a klientelizmus. Kvôli tomu ich mnohí voliči tak nenávidia a kvôli tomu nie sú v ich očiach o nič lepší ako populisti a extrémisti. Demokratické elity voliči už často volia nie preto, že by od nich čakali, že budú spravodlivo vládnuť, ale preto, že nie sú až takí zlí ako extrémisti.
Desiatky rokov späť možno vo výskumoch verejnej mienky sledovať údaj, že najmenej dôveryhodné inštitúcie v spoločnosti sú politické strany. V očiach ľudí takto klesli kvôli podozreniam z korupcie a klientelizmu. Z toho plynie, že volič, ktorý si to uvedomuje, sa dnes v konečnom dôsledku musí rozhodovať medzi skorumpovanou elitistickou demokraciou na jednej strane a vodcovským k autoritárstvu smerujúcim režimom na strane druhej. Niet sa čo diviť, že niektorým sa ta druhá voľba zdá bližšie k spravodlivej vláde, ktorú oprávnene očakáva. Preto sa ani tak nebojím Ficovho víťazstva, bojím sa, čo urobí občianska spoločnosť a štandardné demokratické strany po voľbách. Budú sa ďalej tváriť, že stačí aby sa oni osobne dostali k moci a demokracia bude prekvitať?
Čo teda voličom ponúkajú ako záruku neskorumpovanej demokracie? Obávam sa, že len výmenu ľudí vo vládnych funkciách. Ak sa rozhliadneme po demokratickom svete, vidíme, že táto záruka smutne a plošne zlyháva. Že problémy korupcie a klientelizmu na najvyšších politických postoch s príchodom tých „pravých demokratov“ nevymizli ale prekvitajú ďalej a pripravujú živnú pôdu pre ďalšiu, ešte extrémistickejšjiu vlnu populistov. Kľúčová otázka záchrany demokracie preto znie, kde hľadať záruky toho, aby sa demokrati v politike opakovane, stále dokola nediskreditovali svojim korupčným správaním?
Správanie demokratických politikov regulujú demokratické inštitúcie a bude v nich iste niečo hnilé, keď sa im to tak dlho a zúfalo nedarí a rolu regulátora demokracie na seba mohli vziať populisti a extrémisti. Demokratickí politici už dávno mali prísť, nie s bezzubými protikorupčnými opatreniami, ale s návrhom inštitucionálnych zmien, ktoré vyslobodia politiku z korupcie. Bojím sa, že aj keď Fico a spol. prehrá, našich štandardných demokratov robiť nejaké inštitucionálne zmeny v politike ani len nenapadne.