Kriminálni zločinci patria do basy. Nieto o čom debatovať. Politici, ktorí myslia iba na seba a „svojich“ ľudí, bez ohľadu na záujmy spoločenské, často dokonca v priamom rozpore s nimi, nepatria do politiky. Nemorálni ľudia sú škodná. Vo verejnom priestore tobôž. Z metafyzického hľadiska sú vinní všetci, ktorí nekonali, keď sa spoločnosťou šírila korupcia, podlý populizmus, zhovadilé ideológie, nenávisť voči slabým a odkázaným… negatívne emócie.
Nesieme vinu za bahno v ktorom sa brodíme. Každý po svojom a každý trochu inak, ale nesieme.
Iba za posledné tri dni a iba na Slovensku som v priamom prenose videl v predvolebnej kortešačke trestne stíhaných politikov, ako nám prihrievajú svoju otrávenú polievočku, fašizoidných extrémistov, ako si hrkútajú v RTVS. Pred budovou v tom čase proti tejto „slobodnej“ diskusii Kotlebu s Uhríkom protestovalo asi dvadsať (!) demonštrantov.
Čítam prieskumy verejnej mienky, ktoré predvídajú putinovským fanúšikom, nepriateľom liberálnej demokracie a našej civilizačnej príslušnosti významné roly v mocenských pozíciách po septembrový voľbách. Je ich takmer polovica zo všetkých voličov!
Vymenil som si dva emaily s bývalou kamarátkou, evanjelickou farárkou: Ona: „To sa nám sa tá inakosť zvrhla na LGBTQI+ – pekne, čo?“ Ja: „Keď mám použíť Tvoj slovník, povedal by som, že „Aj táto inakosť je od Všemohúceho.“ Ona: Ako Božie dopustenie!“
Rozprával som sa s kamarátom, skvelým profíkom a otcom troch vydarených detí. Priznáva, že teda keby si dnes zakladal rodinu, váhal by, či do tohoto sveta priviesť deti.
Mám pocit, že som spoluvinník. Nebol som dosť radikálny disident za komunizmu, všeličomu som nevenoval dosť pozornosti počas Novembra 1989, nekričím dosť nahlas ani dnes. A to som verejne a celoživotne angažovaný kritický intelektuál a aktivista. Nepopieram však, že mám medzi blízkymi kopec ľudí všetkých pohlaví, ktorí tento môj pocit nezdieľajú.
A napokon: Pocit viny, ktorý v sebe nosím, vnímam ako osobnú motiváciu a nádej, že ani na staré a choré kolená si to neprestanem rozdávať s ľuďmi, ktorí sejú vietor.
Post scriptum: Otázka viny sa volá kniha Karla Jaspersa. Vyšla prvý raz v roku 1946 a adresoval ju svojmu svedomiu a nemeckým rodákom.
Iba za posledné tri dni a iba na Slovensku som v priamom prenose videl v predvolebnej kortešačke trestne stíhaných politikov, ako nám prihrievajú svoju otrávenú polievočku, fašizoidných extrémistov, ako si hrkútajú v RTVS. Pred budovou v tom čase proti tejto „slobodnej“ diskusii Kotlebu s Uhríkom protestovalo asi dvadsať (!) demonštrantov.
Čítam prieskumy verejnej mienky, ktoré predvídajú putinovským fanúšikom, nepriateľom liberálnej demokracie a našej civilizačnej príslušnosti významné roly v mocenských pozíciách po septembrový voľbách. Je ich takmer polovica zo všetkých voličov!
Vymenil som si dva emaily s bývalou kamarátkou, evanjelickou farárkou: Ona: „To sa nám sa tá inakosť zvrhla na LGBTQI+ – pekne, čo?“ Ja: „Keď mám použíť Tvoj slovník, povedal by som, že „Aj táto inakosť je od Všemohúceho.“ Ona: Ako Božie dopustenie!“
Rozprával som sa s kamarátom, skvelým profíkom a otcom troch vydarených detí. Priznáva, že teda keby si dnes zakladal rodinu, váhal by, či do tohoto sveta priviesť deti.
Mám pocit, že som spoluvinník. Nebol som dosť radikálny disident za komunizmu, všeličomu som nevenoval dosť pozornosti počas Novembra 1989, nekričím dosť nahlas ani dnes. A to som verejne a celoživotne angažovaný kritický intelektuál a aktivista. Nepopieram však, že mám medzi blízkymi kopec ľudí všetkých pohlaví, ktorí tento môj pocit nezdieľajú.
A napokon: Pocit viny, ktorý v sebe nosím, vnímam ako osobnú motiváciu a nádej, že ani na staré a choré kolená si to neprestanem rozdávať s ľuďmi, ktorí sejú vietor.
Post scriptum: Otázka viny sa volá kniha Karla Jaspersa. Vyšla prvý raz v roku 1946 a adresoval ju svojmu svedomiu a nemeckým rodákom.