Napísal mi kamarát, či by som neprišiel na jeden letný festival podiskutovať o starobe. Už sa viac neozval.
Téma sa ma však bytostne týka a začal som formulovať vety, pretože tak som zvyknutý.
Staroba sa pozná ľahko – telo je opotrebované, úspechy minulosť, pamäť zlyháva, rána ponuré, rovesníci odchádzajú... zajtra nemusí byť nič. Hovorím o sebe. Iní to môžu prežívať inak.
Ciele si už dávam krátkodobé, akčný rádius sa zužuje, upratujem papiere, bezmocne prežívam starosti detí a vnúčat, myslím na smrť – len nech je, preboha, dôstojná, rýchla, bezbolestná.
Pozitíva spočítam na prstoch jednej ruky: samota nevadí, ego sa zmenšuje, spomaľujem, viac sa rozhliadam, rekapitulujem minulé, budúcnosť neexistuje. Neexistuje? A čo „tu a teraz“? Pocity, vzťahy, udalosti...
Myslím asociatívne (integrálne?). Duchovno, vzťahy... sú zo dňa na deň podstatnejšie. Odkázanosť na „jemné“ dotyky s realitou. A zvyšky kreativity, ktorá ťa drží na nohách.
Ešte pár koncertov s kapelou Drť, ešte jedna kniha s Mirom Švolíkom, ešte raz zaznamenať príbeh rodiny v kontexte doby. A možno ešte čosi navrch – nejaká prednáška, rozhovor.
Tie koncerty, tá kniha, ten príbeh, a možno ešte čosi navrch, však už má predom daný refrén. Podobá sa zrkadlu v ktorom vidím sám seba, ako som sa vnímal a interpretoval.
Z vtáčej perspektívy starého človeka sa život javí ako seriál, ktorého míľniky majú mená ľudí a udalostí veľkých i malých dejín. Hlavne tých malých na pozadí tých veľkých.
Ten seriál má scenár, ktorý je zakotvený do viery. Verím napríklad, že som súčasťou Nesmierna. Nepatrnou síce, ale súčasťou. Jeho pôvod a meno sú nepodstatné.
Hovorím o viere, ktorá sa zrkadlí v presvedčení, že vývoj je kruh aj špirála. Vždy chvíľu to a potom tamto. Prechody medzi nimi tvoria individuálne i kolektívne zvraty – pády a vzostupy.
Ani ten kruh však nie je tupé obiehanie okolo jedného bodu, ale pulzujúci život – dynamický, nerovnovážny, hrboľatý. Nerovnovážny, pretože konflikty, aj tie vnútorné, dávajú žitiu dynamiku, pohyb, zmysel.
Ordinujem si optimizmus. Spočíva v predstave, že špirálovitosť vývoja smeruje nahor – z jedného nerovnovážne stavu do druhého. Zväčša o kúsok ďalej a vyššie. Bifurkácie?
Čas medzi začiatkom a koncom „všetkého“ má mnoho tvárí a premenlivý rytmus. Ten individuálny je napríklad biologický, psychologický, ekonomický, sociálny... a s pribúdajúcim vekom čoraz pomalší.
Moja optika však tiež nie je úplne moja. Mnoho ľudí a udalostí, súčasných aj minulých, ma ovplyvnili počas životnej dráhy. Niektorí ľudia a niektoré udalosti fatálne. Som za to vďačný.
Čo však znamená byť vďačný? Že človek mohol cítiť, myslieť, konať, zanechať stopu? A čo je „stopa“ v Nesmierne? A smrť? Ozve sa čľup a hladina sa uzavrie. Ja splynie s Ty a My.
Zdá sa, že táto konkrétna chvíľa je všetko. Teraz, napríklad, keď sedím a píšem tieto slová a vety. A chvíle, ktoré budú nasledovať, keď sa zdvihnem od stola. A pocit, s ktorým tak spravím.
Milujeme, nenávidíme, pomáhame si a ubližujeme, staviame a búrame... až do poslednej chvíle. Každý (každá, každé) ako vie, chce a môže. V starobe inak ako za mlada. No a?
No a nič. Staroba je len finále životného cyklu jedného jediného človiečika. Zrniečko prachu v porovnaní so životnými cyklami rodín, komunít, generácií, spoločností, národov, štátov, kultúr. civilizácií, planét, vesmíru...
Ako som však povedal: Téma sa ma bytostne týka a som zvyknutý zdieľať pocity, myšlienky, texty... Žijem v ilúzii, že to má zmysel. Vlastne aj verím, že floskula o tom, že aj v zrniečku prachu je celý vesmír, má čosi do seba. Alebo?
Text bol zverejnený v denníku SME (25.7.2023)
Staroba sa pozná ľahko – telo je opotrebované, úspechy minulosť, pamäť zlyháva, rána ponuré, rovesníci odchádzajú... zajtra nemusí byť nič. Hovorím o sebe. Iní to môžu prežívať inak.
Ciele si už dávam krátkodobé, akčný rádius sa zužuje, upratujem papiere, bezmocne prežívam starosti detí a vnúčat, myslím na smrť – len nech je, preboha, dôstojná, rýchla, bezbolestná.
Pozitíva spočítam na prstoch jednej ruky: samota nevadí, ego sa zmenšuje, spomaľujem, viac sa rozhliadam, rekapitulujem minulé, budúcnosť neexistuje. Neexistuje? A čo „tu a teraz“? Pocity, vzťahy, udalosti...
Myslím asociatívne (integrálne?). Duchovno, vzťahy... sú zo dňa na deň podstatnejšie. Odkázanosť na „jemné“ dotyky s realitou. A zvyšky kreativity, ktorá ťa drží na nohách.
Ešte pár koncertov s kapelou Drť, ešte jedna kniha s Mirom Švolíkom, ešte raz zaznamenať príbeh rodiny v kontexte doby. A možno ešte čosi navrch – nejaká prednáška, rozhovor.
Tie koncerty, tá kniha, ten príbeh, a možno ešte čosi navrch, však už má predom daný refrén. Podobá sa zrkadlu v ktorom vidím sám seba, ako som sa vnímal a interpretoval.
Z vtáčej perspektívy starého človeka sa život javí ako seriál, ktorého míľniky majú mená ľudí a udalostí veľkých i malých dejín. Hlavne tých malých na pozadí tých veľkých.
Ten seriál má scenár, ktorý je zakotvený do viery. Verím napríklad, že som súčasťou Nesmierna. Nepatrnou síce, ale súčasťou. Jeho pôvod a meno sú nepodstatné.
Hovorím o viere, ktorá sa zrkadlí v presvedčení, že vývoj je kruh aj špirála. Vždy chvíľu to a potom tamto. Prechody medzi nimi tvoria individuálne i kolektívne zvraty – pády a vzostupy.
Ani ten kruh však nie je tupé obiehanie okolo jedného bodu, ale pulzujúci život – dynamický, nerovnovážny, hrboľatý. Nerovnovážny, pretože konflikty, aj tie vnútorné, dávajú žitiu dynamiku, pohyb, zmysel.
Ordinujem si optimizmus. Spočíva v predstave, že špirálovitosť vývoja smeruje nahor – z jedného nerovnovážne stavu do druhého. Zväčša o kúsok ďalej a vyššie. Bifurkácie?
Čas medzi začiatkom a koncom „všetkého“ má mnoho tvárí a premenlivý rytmus. Ten individuálny je napríklad biologický, psychologický, ekonomický, sociálny... a s pribúdajúcim vekom čoraz pomalší.
Moja optika však tiež nie je úplne moja. Mnoho ľudí a udalostí, súčasných aj minulých, ma ovplyvnili počas životnej dráhy. Niektorí ľudia a niektoré udalosti fatálne. Som za to vďačný.
Čo však znamená byť vďačný? Že človek mohol cítiť, myslieť, konať, zanechať stopu? A čo je „stopa“ v Nesmierne? A smrť? Ozve sa čľup a hladina sa uzavrie. Ja splynie s Ty a My.
Zdá sa, že táto konkrétna chvíľa je všetko. Teraz, napríklad, keď sedím a píšem tieto slová a vety. A chvíle, ktoré budú nasledovať, keď sa zdvihnem od stola. A pocit, s ktorým tak spravím.
Milujeme, nenávidíme, pomáhame si a ubližujeme, staviame a búrame... až do poslednej chvíle. Každý (každá, každé) ako vie, chce a môže. V starobe inak ako za mlada. No a?
No a nič. Staroba je len finále životného cyklu jedného jediného človiečika. Zrniečko prachu v porovnaní so životnými cyklami rodín, komunít, generácií, spoločností, národov, štátov, kultúr. civilizácií, planét, vesmíru...
Ako som však povedal: Téma sa ma bytostne týka a som zvyknutý zdieľať pocity, myšlienky, texty... Žijem v ilúzii, že to má zmysel. Vlastne aj verím, že floskula o tom, že aj v zrniečku prachu je celý vesmír, má čosi do seba. Alebo?
Text bol zverejnený v denníku SME (25.7.2023)