Nedávno ste mi spomínali, že už vôbec nemáte chuť dávať rozhovory o Slovensku. Je to pre blížiace sa voľby alebo to platí všeobecne?
Už som viac rozhovorov odmietol. Všetky sa mali týkať výziev, ktorým Slovensko čelí v najbližších voľbách. Dôvodom je, že sa mi vôbec nepáči to, čo sa dnes na Slovensku označuje za predvolebný diskurz, respektíve diskurz o aktuálnej situácii. Je to len brodenie sa negatívnymi emóciami, fňukanie nad rozliatym mliekom a najmä je to nereflexívne.
To, že Slovensko dnes nejako vyzerá, a vyzerá teda fakt smutne, je dané tým, že každý druhý Slovák má v sebe kus Fica, Putina či iného darebáka, ktorý dokáže hocikedy niekoho oklamať, niekomu niečo ukradnúť, niekomu ublížiť.
To, čo nás čaká, teda vôbec nie je o chytľavosti lídrov, o sofistikovanosti kampaní, o tom, či kampaň robí Prchal alebo iný duševný „velikán“, nie je to o heslách a logách. Je to o tom, že sa celé roky iba pozeráme do zrkadla, akí v skutočnosti sme. A miesto toho, aby sme z toho strašného pohľadu vyvodili jednoznačné závery, tak sa na to zrkadlo usmievame. Takto si sami seba projektujeme do lídrov, ktorí nestoja za nič, a potom sa čudujeme výsledkom.
Pravdou je, že už mám aj trochu iné priority. A dochádza mi para. Netýka sa to len Slovenska.
Teraz vlastne tvrdíte to, čo si netrúfne nahlas vysloviť žiadny politik – to volič je zlý, to on si vyberá zlo.
Samozrejme. A nie je to tak? To tam Mečiara, Fica, Kotlebu, Mazureka, Borisa Kollára a Matoviča volili Marťania? Aj preto mi už intelektuálny svet na Slovensku začal liezť na nervy. Poviem to na príklade – čítam najmä Denník N a časopis .týždeň. Čo v nich vidím? Nábožensko-podliezavý resentiment v .týždni a násilno-širokospektrálny diskurz v Denníku N.
Aj kvalitné médiá sa dnes prosto ostýchajú dať slovo ľuďom, ktorí nerozprávajú príliš konkrétne, ktorí majú sklon povzniesť sa o úroveň vyššie a pozrieť sa na skutočný život z nadhľadu, s víziou. Editori hovoria, že také čosi by nikoho nezaujímalo. To však vážne chceme v médiách len periférny, príštipkársky a záhumienkový tón? A to hovorím o najlepších médiách na Slovensku.
Čiže vám prekážajú externí autori, intelektuáli, ktorí prispievajú na názorové strany?
Presne tak. Ich texty nemotivujú, neinšpirujú, nestavajú ľudí na nohy. Až mám chuť povedať, že seriem na takých intelektuálov. Keď mi niekto povie, že médiá dnes nestoja za nič, rovno sa ho pýtam – a čo si napísal ty? Čo a kde si publikoval, aby to bolo lepšie? Z čoho majú médiá čerpať, keď drvivá väčšina intelektuálov nadáva na médiá, ale neurobí nič pre ich lepší obsah?
Médiá totiž majú len jediný zdroj formovania verejnej mienky – intelektuálnu elitu. Zámerne hovorím o intelektuálnej elite, lebo politická elita na
Slovensku je v skutočnosti brak, štvrtá cenová kategória. Intelektuálna elita by však mala stáť v prvom rade, inšpirovať, mobilizovať, prinášať to, čo je hodné nasledovania. Kde je, preboha? Koľkí z nej sa naozaj ozývajú, píšu, publikujú?
Keď otvorím názorové strany Denníka N, vidím tam množstvo zaujímavých mien. Vrátane vás.
Ale, prosím vás. Seba hodnotiť nebudem. Celkovo ich je tam však malé množstvo, pričom všetky tie mená spievajú rovnaký refrén. Čo píšu? Že máme nafigu koaličných lídrov, že máme neschopných reprezentantov štátu a blablabla. Načo mi to je? Načo píšu to, čo všetci vieme? Načo píšu, keď mi neukazujú líniu, ktorá sa dá nasledovať, keď mi neukazujú cestu, po ktorej sa oplatí kráčať? Keď v mene tejto cesty a vízie nedokážu nasadiť sami seba a ísť do rizika? V skutočnosti nedokážu ani len sformulovať svoj názor bez kydania hnoja, fňukania a projektovania všetkého najhoršieho do niekoho iného.
Dôvod?
Mám pocit, že je to najmä o neschopnosti pochopiť a vidieť svet v jeho celistvosti. Slovensko je totiž len prd, bezvýznamná krajina, kde môže vyhrať voľby kdejaký somár vrátane somára už trikrát korunovaného. Dôležitejšia je odpoveď na otázku, koľkí ľudia na Slovensku sú schopní pochopiť, že sme súčasťou nejakého celku, že ten celok sa nejako správa, že generuje výzvy a problémy, ktoré možno pretaviť do šance na rozvoj.
Zúfalo nám teda chýba nadhľad, odstup, globálne rozmýšľanie. Ešte aj ľudia, ktorých si vážim, sa slova globalizácia často boja. Ako však potom chcú ten svoj záhumienok, ten svoj kúsoček zeme kultivovať, ak ignorujú všetko naokolo, teda to, čo to ich prostredie vytvára a formuje?
Mierite k nacionalizmu?
Samozrejme. Nacionalizmus je podľa mňa deviácia. Nie je náhoda, že nacionalistu bez problémov identifikuješ nielen podľa slovníka, ale už aj podľa vizuálu. Nedokážem si predstaviť, že nacionalista môže vyvolávať vizuálny dojem mierumilovného, dobrého, ústretového, pozitívneho a empatického človeka. Veď nacionalista má v tvári agresívne tiky a na hube penu, stačí sa pozrieť. Čosi hrozné.
Slovensko považujem za krajinu, ktorá už premrhala svoje šance. Lacno, tupo a zločinne. Keď počujem niekoho hovoriť, že myslí predovšetkým na Slovensko, otvára sa mi nôž vo vrecku. Práve tým, ako títo ľudia myslia, Slovensko ničia. Vnímať Slovensko mimo kontextu EÚ a Európy, mimo nášho civilizačného okruhu, mimo Západu krajine ubližuje, likviduje ju. Je v tom strašná malosť.
Jasné, žiadny filozof, vedec či mudrc nikdy neuchopí svet v jeho celistvosti. Ak ho chce pochopiť, musí sa snažiť uchopiť jeho detaily, maličkosti, okamihy. Niečo si zažil, niečo si videl, niekde si bol, niečo si robil – to všetko ti ukazuje, že to ide. Staré pravdivé klišé hovorí, že v kvapke vody je celý oceán a v zrnku piesku celý vesmír.
Asi je potom rizikom spýtať sa, čo si myslíte o slovách šéfa SNS Andreja Danka, ktorý tvrdí, že ho nezaujíma Ukrajina, vojna, obete, ale len Slovensko a lacná ropa, lacný plyn, lacné potraviny a lacné energie.
A jeho plný bachor. Danko je primitív bez citu a empatie, preto hovorí hlúposti. Nech príde do Prahy na Žižkov, kde žijem, kde je diverzita prirodzená, kde pokope v pohode žijú všetky možné národnosti. Keby z tohto kúska Prahy zmizli Ukrajinci, Afganci, Turci, Vietnamci a neviem kto ďalší, tak by sme mohli zavrieť krám. Nemal by kto obsluhovať v supermarketoch, kto predávať vo večierkach, kto opravovať parky, cesty a podobne.
Žijem v pestrosti a rôznorodosti už dlho a cítim sa tam ako ryba vo vode. Idem po ulici a počujem ukrajinčinu, ruštinu, angličtinu, nemčinu, francúzštinu, japončinu rovnako často ako češtinu. V krčmách a kaviarničkách, kam si chodím sadnúť, vidím, že každý je tam iný.
Včera som sa vracal zo Zvolena. Vo vinotéke, ktorú mám pod barakom, som zašiel na deci vína. Okrem mňa tam sedela Japonka, Američan a Čech. Minulý týždeň som s kamarátom sedel za stolom v krčme U zlatého tigra, kde s nami sedeli dve Japonky, jeden Maďar, traja Slováci a jeden Čech. Bez tejto pestrosti život nemá zmysel. Tí, čo si myslia opak, klamú sami seba.
V novembri ubehne 34 rokov od Nežnej revolúcie. Napriek tým desaťročiam sa však opäť trasieme, či sa aj po septembrových voľbách budeme orientovať na Západ a pomáhať Ukrajine aj vojensky. Smer, SNS a Republika to pokojne stočia na Východ.
Ak sa relevantná časť slovenských voličov trasie, že sa po voľbách otočí kormidlo zahraničnopolitickej orientácie krajiny a Slovensko bude smerovať na Východ, nech láskavo neplačká a neľutuje sa. Buď s tým niečo urobí, alebo je v úplnom poriadku, že budete smerovať na Východ.
Liberálna demokracia je aj o povinnosti klásť otázky a odpovedať na ne. A ak Slovákom nie je jasné, kam civilizačne patria, nech sa pokojne rozhodnú pre Východ. Ale so všetkými konzekvenciami, ktoré sú s tým spojené.
Vidím, že univerzity a vysoké školy v Česku sú plné slovenských študentov. S mnohými z nich sa poznám. Ani jeden sa nechce vrátiť domov. Hovorím o ekonómoch, vedcoch, lekároch, právnikoch a ďalších profesiách. Ak sa teda Slovensko chce navždy zbaviť svojich najlepších mozgov, nech sa pokojne začne poklonkovať Rusku a Putinovi. Lebo tá EÚ, ten Západ mu teda fakt strašne ublížili.
Ak Slováci chcú krajinu, ktorá sa stane bojiskom gangov, oligarchov a kolóniou východného spôsobu nazerania na život, nech sa páči. Ak je toto slovenská prirodzenosť, je to v poriadku. Otázkou je, kde sú ľudia, ktorí to môžu zvrátiť. Kde sú ľudia, ktorí môžu ostatných mobilizovať? A opäť sme pri intelektuálnych elitách. Lebo zatiaľ to vyzerá tak, že Slovensko ešte desaťročia ostane perifériou so všetkými sprievodnými znakmi. Ja som človek Západu.
Vyzerá to tak, že ste nad Slovenskom zlomili palicu. Takéhoto skeptického som vás ešte nezažil.
Vidím predsa vývoj. Áno, zlomil som nad Slovenskom palicu, lebo cítim jazvy na citlivých miestach svojej duše. Nechcel som, aby tam zvíťazil Mečiar, ale stalo sa. Nechcel som, aby opakovane vyhral Fico, ale stalo sa. Nechcel som fašistov v parlamente najmä po tom, čo som sa narodil v koncentráku, a po tom, čo nacisti zabili môjho otca na pochode smrti, ale stalo sa. Nechcel som, aby polovica krajiny drukovala Rusom a vrahovi Putinovi, ale deje sa to. Nechcel som, aby tamojší ľudia milovali imperiálnu politiku Ruska, ale robia to.
Človek má predsa plné právo žiť dôstojne. A ja som stratil aj posledné ilúzie o tom, že by som na Slovensku mohol stráviť zvyšok svojho života. Hovorím to, hoci tam žije množstvo mojich blízkych vrátane brata. Mám tam veľa kamarátov, milujem tú krajinu, ale som na konci života a nechcel by som dožiť v tamojších – prepáčte – s*ačkách.
Neviem, či tu budem aj o dva roky, ale nie je mi jedno, či svoj život dožijem v slovenskom alebo českom hospici, či budem ležať v slovenskej alebo českej nemocnici. A nie je mi jedno, či sa moji vnuci a moje vnučky budú vzdelávať v Sládkovičove alebo v Prahe.
No dobre, volíme tu Mečiara, Fica aj fašistov, ale Mečiara sme vyhnali prostredníctvom Dzurindu. A volíme predsa aj Kisku či Čaputovú. Ani Česko nie je len Zeman, Klaus, Babiš a Okamura, ale aj Schwarzenberg či Petr Pavel.
Čo tvorí ľudskú dušu? Svetlo a tma. Nenájdeš na svete človeka, ktorý v sebe okrem tmy nemá aj kúsok svetielka, a naopak. Aj volič je preto svetlo a tma. Keby tu bola čistá tma, bol by to armagedon, smrť, koniec spoločnosti. Vždy bude aj svetlo v podobe Kisku, Čaputovej, množstva ľudí, ktorí pomáhajú biednym, trpiacim, chorým, utečencom. Jasné, že Slovensko nie je zlé ako celok, že tam stále bliká svetielko, ale nič to nemení na tom, že ho treba oveľa viac.
Keby sa ma niekto spýtal, či je vývoj spoločnosti kruhom alebo špirálou, možno kedysi by som odpovedal, že kruhom. Dnes je mojím generálnym pocitom to, že ide o špirálu, ktorá niekam smeruje – chvíľu hore, chvíľu dole, ale v konečnom dôsledku hore. Dôkazom je, že koncentračné tábory ako Osvienčim už nikdy nevzniknú, že sa máme materiálne najlepšie v histórii. Lenže za rohom máme obrovskú genocídu.
Spomeňte si na svoju dávnu profesiu prognostika – do akého rána sa zobudíme prvého októbra, teda deň po voľbách?
Prebudíme sa do rána, v ktorom Fico nebude môcť zostaviť vládu, v ktorom Pellegrini pochopí, že je povinný byť koaličným partnerom ľudí, ktorí sú na strane demokracie. A pochopia to aj oni. Myslím si, že vládu bude tvoriť Hlas, PS, KDH a SaS, možno niekto ďalší. Zopakuje sa situácia z konca mečiarizmu, keď síce Mečiar mal najviac hlasov, ale nik si s ním nechcel špiniť ruky.
Fico dopadne podobne. Špiniť si s ním ruky nebude chcieť nik čo len trochu príčetný. Je to špinavý, zlý človek, zločinec. Na Slovensku to už vie nadkritické množstvo ľudí vrátane tých, čo mu kedysi slúžili a dláždili cestu k moci. Fico síce ešte bude škodiť v parlamente, ale nakoniec ho zavrú, ako verím a dúfam, za dokázané delikty, ktoré spáchal.
Čo bude rozhodujúca téma volieb? Ceny potravín a energií alebo vojna na Ukrajine, kde demokratická časť spektra chce pomáhať, kým ostatní nie?
Rozhodujúce je, že proruské strany nebudú schopné vytvoriť koalíciu. Ich naratív prehrá. Jasné, že v mojom postoji sa odráža najmä to, čo si sám prajem, po čom túžim, čo chcem. Uvidíme.
Milan Kňažko vás žaloval za našu spoločnú knihu rozhovorov, v ktorej sa mu nepáčili viaceré vaše výroky plus jedna faktická chyba, za ktorú ste sa v médiách viackrát ospravedlnili. V akom je to štádiu?
Neviem o ničom. Všetko má v rukách môj právny zástupca Roman Kvasnica. Plne mu dôverujem. Keby sa niečo dialo, asi by mi dal vedieť. Jedno však priznám – hoci sa mi pred osemdesiatkou fakt nechce ťahať po súdoch, občas si vo chvíľach rozjímania priam želám, aby ten súd prebehol. Niektoré veci totiž neboli dopovedané, čo je škoda. Tam, kde nie je všetko dopovedané, tam nie je uzavretá ani pravda o histórii a dejinách. Želám si, aby tento náš spor uzavrel jednu dejinnú epizódu, ktorá by sa mala volať O zbabelosti, zrade, statočnosti a pravde. Je to spor o interpretáciu Novembra 89.
Denník N (uverejnené 4.9.2023)