Začalo to krátkym študentským filmom Sáry Prokopovej o zlomenej čeľusti mladého muzikanta Adama z kapely Berlin Manson, ktorému predstaviteľ miestnej moci malého slovenského mestečka zlomil sánku, pretože pred koncertom vytiahol dúhovú zástavu.
Vo filme boli strihy verejných kázní predstaviteľov kléru o „ideológii smrti“ ľudí z LGBTI+ komunity. Program v klube pokračoval vystúpením piatich mladých ľudí, ktorí rozprávali – zrejme prvý raz – o svojej každodennosti. Každodennosti ľudí v kúte, pod neustálou paľbou…, pre čosi, o čo sa prírode neprosili. Kvôli potrebe žiť a milovať tak, ako im bolo súdené „vyššou mocou“. Inteligentné, krásne, trpiace ľudské bytosti. Bolo mi nanič. Nanič zo seba a z nás, ktorí chodíme okolo tejto najmenšej z menšín akoby nič. Však oni beztak vymrú, takže o čo ide, hejže?
Pred akciou som zašiel na obnovený miestny židovský cintorín – dielo dobrovoľníkov. Cestou som videl tretí raz vyvesenú dúhovú zástavu na jednom z posledných pôvodných domov v mestečku, kde pred časom žila komunita vyhubená a vyhnaná pre svoju inakosť.
Spiritus agens večernej udalosti bol Marián Lesanský zo Starej Turej, poznáme sa. Prvý raz sme sa stretli v Prahe keď dával dohromady program pre ten deň a večer. Pri rozhovore mal slzy v očiach. Kvôli Dorotke. Nie preto, že je lesba, ale preto, ako medzi nami žije. Sme hlupáci a sráči. Reči o láske k blížnemu používame zväčša ako klišé. Ľahostajne, bez empatie a nejeden aj s projekciou vlastných potlačených pudov hĺbke podvedomia alebo na barikádach účelových „kultúrnych vojen“.
Kapela Drť v Starej Turej prezentovala album Kruh alebo špirála? Je to chôdza našimi dejinami od roku 1945 po dnešok (https://drtband.bandcamp.com/album/kruh-alebo-pir-la). Chôdza živou pamäťou. Svetlo a tma. Mysliaci človek si kladie otázky bez odpovedí. Čo sú to vlastne víťazstvá a prehry? A ktorá inakosť má byť na pranieri? A ktorá pravda? Tá, ktorá „v mene Božom“ prská jedovaté sliny na tých najslabších? Alebo tá „politická“, v mene ľudu, národa, pôdy a krvi?
Cestou zo Turej do Prahy som si listoval v novinkách na internete. To fakt ľudia umierajú kvôli mýtom? Ukájame sa prázdnym rečnením v situácii, keď treba zdvihnúť zadok? Teda, buďme spravodliví – podaktorí. Pretože tí, čo sa starajú o židovský cintorín v Starej Turej, ten plný sál v klube TU, a deň predtým v klube Podivný Barón v Púchove, plus dnes a denne kade tade po Slovensku, sú to svetlo, ktoré dáva životu zmysel. Akurát ich v tých médiách akosi nevidieť. Prečo? Veď to oni, a ich príbehy, sú zrkadlom našej ľudskosti.
Písané pre Denník N
Pred akciou som zašiel na obnovený miestny židovský cintorín – dielo dobrovoľníkov. Cestou som videl tretí raz vyvesenú dúhovú zástavu na jednom z posledných pôvodných domov v mestečku, kde pred časom žila komunita vyhubená a vyhnaná pre svoju inakosť.
Spiritus agens večernej udalosti bol Marián Lesanský zo Starej Turej, poznáme sa. Prvý raz sme sa stretli v Prahe keď dával dohromady program pre ten deň a večer. Pri rozhovore mal slzy v očiach. Kvôli Dorotke. Nie preto, že je lesba, ale preto, ako medzi nami žije. Sme hlupáci a sráči. Reči o láske k blížnemu používame zväčša ako klišé. Ľahostajne, bez empatie a nejeden aj s projekciou vlastných potlačených pudov hĺbke podvedomia alebo na barikádach účelových „kultúrnych vojen“.
Kapela Drť v Starej Turej prezentovala album Kruh alebo špirála? Je to chôdza našimi dejinami od roku 1945 po dnešok (https://drtband.bandcamp.com/album/kruh-alebo-pir-la). Chôdza živou pamäťou. Svetlo a tma. Mysliaci človek si kladie otázky bez odpovedí. Čo sú to vlastne víťazstvá a prehry? A ktorá inakosť má byť na pranieri? A ktorá pravda? Tá, ktorá „v mene Božom“ prská jedovaté sliny na tých najslabších? Alebo tá „politická“, v mene ľudu, národa, pôdy a krvi?
Cestou zo Turej do Prahy som si listoval v novinkách na internete. To fakt ľudia umierajú kvôli mýtom? Ukájame sa prázdnym rečnením v situácii, keď treba zdvihnúť zadok? Teda, buďme spravodliví – podaktorí. Pretože tí, čo sa starajú o židovský cintorín v Starej Turej, ten plný sál v klube TU, a deň predtým v klube Podivný Barón v Púchove, plus dnes a denne kade tade po Slovensku, sú to svetlo, ktoré dáva životu zmysel. Akurát ich v tých médiách akosi nevidieť. Prečo? Veď to oni, a ich príbehy, sú zrkadlom našej ľudskosti.
Písané pre Denník N