Príbeh, ktorý rozprávam, stojí a padá na živej pamäti troch generácií jednej rodiny, cez ktorú sa valili „veľké dejiny“ malého kúska strednej Európy.
A v mojej interpretácii – jednej z mnohých. Čo však je živá pamäť, keď za menami najbližších chýbajú objatia, slová, príbehy?
(1945) Mama
Mal som postieľku z krabice od margarínu. Mama ma dojčila, dotýkal som sa jej, počúval som jej hlas. Netušil som, že som sa narodil za ostnatými drôtmi terezínskeho geta. Netušil som, že v plynových komorách koncentračného tábora Auschwitz povraždili starých rodičov, nevedel som, že otca nikdy neuvidím – zastrelia ho mesiac po mojom narodení na pochode smrti zo Sachsenhausenu.
Prežili sme. Vrátili sme sa do vykradnutých domov. Hovorilo sa tomu arizácia. Vrátili sme sa už nie ako židáci, ale ako kulaci – teda tí, čo majú veľký dom a pôdu. Vzali nám všetko. Presťahovali sme sa do mesta. Bol som dieťa. Mal som čo jesť a na ulici kamarátov a kamarátky. Netušil som, že strýko sedí pre sionizmus v base, že som sa spoza jedných ostnatých drôtov dostal za iné. Pripadalo mi to ako normálne detstvo. Za ostnatými drôtmi. Už nie nacistickými, ale komunistickými.
Čudné predmety v škole, čudné sviatky s povinnou účasťou, čudní ujkovia na tribúnach, čudné heslá, kam sa človek pozrel. Napríklad So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! Ale boli aj kamoši, bitky… Dokráčali sme do puberty nedovzdelaní, nezcestovaní, s vedomím, že za rohom číha imperialistický nepriateľ, aby nám zakrútil krkom. Bolesť svojich predkov sme však nosili v sebe – zakuklenú, nevedomú.
O svojich starých rodičoch a ich rodičoch som nevedel nič. O holokauste nič. O komunizme šuškandu. Držať hubu a krok bol príkaz doby. Kvôli žranici a streche nad hlavou. Čítali sme, počúvali, pozerali, čo nám oficiálne dovolili alebo niekto pokútne prepašoval. Nikdy som nevycestoval za hranice. Po anglicky ma učila pani Bihellerová, ktorá živého Angličana nikdy nevidela. Za tri koruny na hodinu. Občas mi ich cestou „zabavil“ Kajto – cigánsky kráľ našej štvrte v bratislavskom podhradí.
(1968) Tanky
V polovici 60. rokov som sa vracal z povinnej vojenčiny. Ja po dvadsiatich šiestich mesiacoch, pre „karibskú krízu“. Dva stratené roky „služby socialistickej vlasti“. Zakladali sme rodiny, hltali „zakázané“ informácie spoza ostnatých drôtov. Mladí a nadržaní. V polovici 60. rokov k nám začal prenikať rokenrol, bítnická próza a poézia, hipícke hnutie, Hlas Ameriky a Slobodná Európa… Aj politika začínala byť iná. Hovorili sme o Pražskej jari.
Ukončili ju tanky. Videl som mŕtvych – Danku Košanovú, sedemnásťročnú, pred bratislavskou univerzitou. Tie isté tanky, ktoré dnes ničia Ukrajinu. Tí istí vojaci, čo dnes aj za prachy znásilňujú, vraždia a zabíjajú v mene sna o veľkom ruskom impériu kúsok za našimi hranicami. V postieľke pod oknom prvý syn. Na nočnú do fabriky som chodil s priepustkou v azbuke. Nechali sme sa, až na pár výnimiek, „znormalizovať“. Za niekoľko mesiacov na viac ako dvadsať rokov.
Moja generácia vstúpila v 80. rokoch do druhej polovice života. Viac ako polovica života za ostnatými drôtmi! Skoro každý tretí v komunistickej strane, pretože deti, kariéry, prachy, zbabelosť a strach. Duch šesťdesiatych rokov však zanechal stopy. V „podzemí“ to bublalo, vynárali sa ostrovčeky vzdoru, paralelná kultúra, samizdaty, privátne semináre, tajné koncerty a výstavy… Skoro v každej rodine nejaký utečenec na Západ.
(1989) Veľký tresk
Raz to muselo prasknúť. Že to bude práve v novembri 1989, nemohol nikto tušiť. Dokonca ani komunistickí tajní. Ostrovčeky vzdoru sa zosieťovali a ľudia vyrazili do ulíc. Boli nás státisíce. A boli sme proti násiliu. Skandovali sme „Nie sme ako oni!“, „Ahoj, Európa!“… Na tribúnach sme po prvý raz mali šancu vidieť a počuť ikony protikomunistického odporu. Netrvalo to dlho. Stačilo však na to, aby sme mali šancu pozrieť sa do zrkadla. Uvideli sme v ňom svoj vlastný tieň – nesplatené dlhy za éru nacionálneho a internacionálneho socializmu, hrubé čiary za minulosťou.
V hĺbke duše nosím obraz tvárí ľudí, ktorí posielali Čechov zo Slovenska peši do Prahy, Maďarov za Dunaj, Židov do Palestíny…, pretože „MY sme tu doma!“ „Ľud“ si pozval krysárov – mali rôzne mená – Mečiar, Slota, Fico… Dal im do rúk moc sám od seba v slobodných voľbách a dáva im ju dodnes. Odmenou mal byť konzum a zábava, práva bez zodpovednosti, spravodlivosť s výnimkami, ignorovanie menšín – etnických, národných, genderovských… a takzvané „kultúrne vojny“. Akurát tie ploty a drôty na hraniciach už neexistovali. Iba tie v nás.
Mnohí s nostalgiou spomínajú na istoty za ostnatými drôtmi, isté žrádlo, istá strecha nad hlavou. Omamná chuť a vôňa džungle sa im nepáči, radi by nazad do zoologickej záhrady.
(1993) Bludný kruh?
Moja mama zažila všetky „body zlomu“ moderného veku a nemusela sa ani pohnúť z jedného miesta. Od rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, prvej svetovej vojny cez chvíľu demokratického Československa, druhú svetovú vojnu, počas ktorej jej vyvraždili takmer kompletné príbuzenstvo. Komunizmus, demokratickú revolúciu v Novembri 1989, rozpad Československa až po súčasnú Slovenskú republiku. Koľko je to režimov? A koľko z nich naozaj slobodných?
Na nádvorí historickej vily, kedysi židovskej, potom arizovanej a neskôr zoštátnenej, pod rozkvitnutým stromom, jediným škrtom pera, rozdelili krysári rodiny, spoločenstvá, spoločnosť…, vlasť. Bľabotali o národe, suverenite… Moja mama si vtedy spomenula na heslá o pôde a krvi, o Slovensku pre Slovákov, o „židovských škodcoch“… a na deportácie. „Ľud“ sa medzičasom rozdelil na znepriatelené kmene. Dajú sa vizuálne rozoznať na prvý pohľad. Podľa emócií, ktoré vyžarujú, podľa hrúbky krkov, grimás, gest a kriku.
Tak čo sú vlastne tie dejiny? Bludný kruh alebo špirála? Špirála smerujúca do nebies alebo do pekiel? A čo sú víťazstvá a čo prehry? A viera, ktorá dáva nádej, ukazuje cestu a cieľ? Za seba hovorím: aj bludný kruh, aj špirála, ktorá smeruje raz dolu a inokedy hore. Viera sekulárneho liberála mi však káže hlásať špirálu nahor. Nie do nebies, ale k ilúzii svetla v tme.
(2023) Špirála
Klíma, pandémia covidu, migranti… a február 2022. V uliciach mesta, kde žijem, sa objavili vystrašené deti a ich matky. Z Ukrajiny, ktorú brutálne napadli ruské okupačné vojská. Láme sa duch doby, formuje sa živá pamäť troch ďalších generácií. Takmer polovica Slovenska sa nazdáva, že vojna na Ukrajine nie je naša vojna, že tí Rusi si to rozdávajú so Západom oprávnene… Moja generácia je na odchode. Tí, čo ešte žijú, sa obzerajú. O čom to vlastne bolo? Bludný kruh, špirála do pekiel alebo kamsi hore?
Verím, že kamsi hore, akurát to neviem pomenovať a uchopiť. Verím tiež, že na ceste nás naviguje láska a kreativita. Ani tie neviem uchopiť a pomenovať. Verím však, že sú, a čomu človek verí, to je preňho skutočnosť. A keď je to skutočnosť pre veriaceho, je to skutočnosť aj pre neveriaceho, pretože obaja – sme.
Poznámka: Ide o textový podklad pre kapelu Drť. Premiéra Albumu „Kruh, alebo Špirála“ bude 14.marca 2023, na výročie vzniku vojnového slovenského štátu, v bratislavskom klube Pink Whale. Publiikované v Denníku N (10.3.2023).
(1945) Mama
Mal som postieľku z krabice od margarínu. Mama ma dojčila, dotýkal som sa jej, počúval som jej hlas. Netušil som, že som sa narodil za ostnatými drôtmi terezínskeho geta. Netušil som, že v plynových komorách koncentračného tábora Auschwitz povraždili starých rodičov, nevedel som, že otca nikdy neuvidím – zastrelia ho mesiac po mojom narodení na pochode smrti zo Sachsenhausenu.
Prežili sme. Vrátili sme sa do vykradnutých domov. Hovorilo sa tomu arizácia. Vrátili sme sa už nie ako židáci, ale ako kulaci – teda tí, čo majú veľký dom a pôdu. Vzali nám všetko. Presťahovali sme sa do mesta. Bol som dieťa. Mal som čo jesť a na ulici kamarátov a kamarátky. Netušil som, že strýko sedí pre sionizmus v base, že som sa spoza jedných ostnatých drôtov dostal za iné. Pripadalo mi to ako normálne detstvo. Za ostnatými drôtmi. Už nie nacistickými, ale komunistickými.
Čudné predmety v škole, čudné sviatky s povinnou účasťou, čudní ujkovia na tribúnach, čudné heslá, kam sa človek pozrel. Napríklad So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! Ale boli aj kamoši, bitky… Dokráčali sme do puberty nedovzdelaní, nezcestovaní, s vedomím, že za rohom číha imperialistický nepriateľ, aby nám zakrútil krkom. Bolesť svojich predkov sme však nosili v sebe – zakuklenú, nevedomú.
O svojich starých rodičoch a ich rodičoch som nevedel nič. O holokauste nič. O komunizme šuškandu. Držať hubu a krok bol príkaz doby. Kvôli žranici a streche nad hlavou. Čítali sme, počúvali, pozerali, čo nám oficiálne dovolili alebo niekto pokútne prepašoval. Nikdy som nevycestoval za hranice. Po anglicky ma učila pani Bihellerová, ktorá živého Angličana nikdy nevidela. Za tri koruny na hodinu. Občas mi ich cestou „zabavil“ Kajto – cigánsky kráľ našej štvrte v bratislavskom podhradí.
(1968) Tanky
V polovici 60. rokov som sa vracal z povinnej vojenčiny. Ja po dvadsiatich šiestich mesiacoch, pre „karibskú krízu“. Dva stratené roky „služby socialistickej vlasti“. Zakladali sme rodiny, hltali „zakázané“ informácie spoza ostnatých drôtov. Mladí a nadržaní. V polovici 60. rokov k nám začal prenikať rokenrol, bítnická próza a poézia, hipícke hnutie, Hlas Ameriky a Slobodná Európa… Aj politika začínala byť iná. Hovorili sme o Pražskej jari.
Ukončili ju tanky. Videl som mŕtvych – Danku Košanovú, sedemnásťročnú, pred bratislavskou univerzitou. Tie isté tanky, ktoré dnes ničia Ukrajinu. Tí istí vojaci, čo dnes aj za prachy znásilňujú, vraždia a zabíjajú v mene sna o veľkom ruskom impériu kúsok za našimi hranicami. V postieľke pod oknom prvý syn. Na nočnú do fabriky som chodil s priepustkou v azbuke. Nechali sme sa, až na pár výnimiek, „znormalizovať“. Za niekoľko mesiacov na viac ako dvadsať rokov.
Moja generácia vstúpila v 80. rokoch do druhej polovice života. Viac ako polovica života za ostnatými drôtmi! Skoro každý tretí v komunistickej strane, pretože deti, kariéry, prachy, zbabelosť a strach. Duch šesťdesiatych rokov však zanechal stopy. V „podzemí“ to bublalo, vynárali sa ostrovčeky vzdoru, paralelná kultúra, samizdaty, privátne semináre, tajné koncerty a výstavy… Skoro v každej rodine nejaký utečenec na Západ.
(1989) Veľký tresk
Raz to muselo prasknúť. Že to bude práve v novembri 1989, nemohol nikto tušiť. Dokonca ani komunistickí tajní. Ostrovčeky vzdoru sa zosieťovali a ľudia vyrazili do ulíc. Boli nás státisíce. A boli sme proti násiliu. Skandovali sme „Nie sme ako oni!“, „Ahoj, Európa!“… Na tribúnach sme po prvý raz mali šancu vidieť a počuť ikony protikomunistického odporu. Netrvalo to dlho. Stačilo však na to, aby sme mali šancu pozrieť sa do zrkadla. Uvideli sme v ňom svoj vlastný tieň – nesplatené dlhy za éru nacionálneho a internacionálneho socializmu, hrubé čiary za minulosťou.
V hĺbke duše nosím obraz tvárí ľudí, ktorí posielali Čechov zo Slovenska peši do Prahy, Maďarov za Dunaj, Židov do Palestíny…, pretože „MY sme tu doma!“ „Ľud“ si pozval krysárov – mali rôzne mená – Mečiar, Slota, Fico… Dal im do rúk moc sám od seba v slobodných voľbách a dáva im ju dodnes. Odmenou mal byť konzum a zábava, práva bez zodpovednosti, spravodlivosť s výnimkami, ignorovanie menšín – etnických, národných, genderovských… a takzvané „kultúrne vojny“. Akurát tie ploty a drôty na hraniciach už neexistovali. Iba tie v nás.
Mnohí s nostalgiou spomínajú na istoty za ostnatými drôtmi, isté žrádlo, istá strecha nad hlavou. Omamná chuť a vôňa džungle sa im nepáči, radi by nazad do zoologickej záhrady.
(1993) Bludný kruh?
Moja mama zažila všetky „body zlomu“ moderného veku a nemusela sa ani pohnúť z jedného miesta. Od rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, prvej svetovej vojny cez chvíľu demokratického Československa, druhú svetovú vojnu, počas ktorej jej vyvraždili takmer kompletné príbuzenstvo. Komunizmus, demokratickú revolúciu v Novembri 1989, rozpad Československa až po súčasnú Slovenskú republiku. Koľko je to režimov? A koľko z nich naozaj slobodných?
Na nádvorí historickej vily, kedysi židovskej, potom arizovanej a neskôr zoštátnenej, pod rozkvitnutým stromom, jediným škrtom pera, rozdelili krysári rodiny, spoločenstvá, spoločnosť…, vlasť. Bľabotali o národe, suverenite… Moja mama si vtedy spomenula na heslá o pôde a krvi, o Slovensku pre Slovákov, o „židovských škodcoch“… a na deportácie. „Ľud“ sa medzičasom rozdelil na znepriatelené kmene. Dajú sa vizuálne rozoznať na prvý pohľad. Podľa emócií, ktoré vyžarujú, podľa hrúbky krkov, grimás, gest a kriku.
Tak čo sú vlastne tie dejiny? Bludný kruh alebo špirála? Špirála smerujúca do nebies alebo do pekiel? A čo sú víťazstvá a čo prehry? A viera, ktorá dáva nádej, ukazuje cestu a cieľ? Za seba hovorím: aj bludný kruh, aj špirála, ktorá smeruje raz dolu a inokedy hore. Viera sekulárneho liberála mi však káže hlásať špirálu nahor. Nie do nebies, ale k ilúzii svetla v tme.
(2023) Špirála
Klíma, pandémia covidu, migranti… a február 2022. V uliciach mesta, kde žijem, sa objavili vystrašené deti a ich matky. Z Ukrajiny, ktorú brutálne napadli ruské okupačné vojská. Láme sa duch doby, formuje sa živá pamäť troch ďalších generácií. Takmer polovica Slovenska sa nazdáva, že vojna na Ukrajine nie je naša vojna, že tí Rusi si to rozdávajú so Západom oprávnene… Moja generácia je na odchode. Tí, čo ešte žijú, sa obzerajú. O čom to vlastne bolo? Bludný kruh, špirála do pekiel alebo kamsi hore?
Verím, že kamsi hore, akurát to neviem pomenovať a uchopiť. Verím tiež, že na ceste nás naviguje láska a kreativita. Ani tie neviem uchopiť a pomenovať. Verím však, že sú, a čomu človek verí, to je preňho skutočnosť. A keď je to skutočnosť pre veriaceho, je to skutočnosť aj pre neveriaceho, pretože obaja – sme.
Poznámka: Ide o textový podklad pre kapelu Drť. Premiéra Albumu „Kruh, alebo Špirála“ bude 14.marca 2023, na výročie vzniku vojnového slovenského štátu, v bratislavskom klube Pink Whale. Publiikované v Denníku N (10.3.2023).