Od začiatku našej práce na projekte "Kruh, alebo špirála?" (ten otáznik je tam dôležitý) s Mirom Tóthom a kapelou Drť vlečiem za sebou jeho textovú podobu. Dáva nadčasový zmysel?
Keď nie, tak kdesi robíme chybu. Keby som mal povedať, kde to dáva zmysel mne, poviem: zmeny "ducha doby" sa zaznamenávajú v individuálnej a kolektívnej pamäti ako stopy, ktoré možno (!) majú podobu kruhu a možno (!) špirály. Akcent je vecou individuálnej, alebo kolektívnej viery a interpretácie. Fakty však prichádzajú často s veľkým časovým oneskorením, zväčša až potom, keď je dokonané. Keď hovorím dokonané, myslím obete - včerajšie, dnešné, zajtrajšie. "Však sme mu to dovolili", hovorí môj parťák z projektu. Áno, dovolili. Dovolili Hitlerovi, Stalinovi... Putinovi... Mečiarovi, Ficovi, Matovičovi... Čo s tým? Presnejšie, čo s tým ja, autor a komentátor, človek, ktorý píše a hovorí. Našiel som svoju cestu v skladaní mozaiky (udalostí, príbehov, vnemov, interpretácií), ktorá, ako mandala, bude zajtra rozmetaná. Archetypy zostávajú. A diela, ktoré provokujú pochybnosti, dialóg, otázky a otázniky, aj za horizontom prítomnej chvíle.
1945, 1968, 1989, 1993, 2023 – iní by vedeli nejaké dátum pridať, alebo ubrať. V mojej pamäti sú to však okamihy, kedy sa mi zdalo, že sa láme duch doby. V tom jednom okamihu, ale po dlhšom, alebo kratšom inkubačnom čase.
Rok 2023 práve začína, takže ide skôr o tušenie. Moje tušenie: Slovensko je krajina v terminálnom štádiu duševnej choroby. Čosi ako stav metastáz rakoviny duše. Radikálna liečba predpokladá, že choré časti budú odstránené. Politici Jaroslav Naď a Rastislav Káčer pri diskusii v Michalovciach naznačili jednu z podôb terapie – nekompromisnú konfrontáciu davu s faktami a hodnotovým postojom. Na doraz a v teréne.
Rozdávať si to s názorovými oponentmi a s nepriateľmi v parlamente či v médiách je iná káva, ako naživo s jačiacim davom. Akurát je to príliš soft a aj to v „laboratórnych“ podmienkach.
Okamihy zmien ducha doby však červenou farbou vpísali do dejín, že s davom sa nedá rozprávať! Dav je hluchý na argumenty! Dav je kolektívna duša, myseľ a telo nastavené na lynč. Na argumenty kašle, rozumie iba sile. Sile, alebo – ospravedlňujem sa za nemotorné slovo - deanonymizácii. Rozumiem tým rozloženie davu na konkrétnych ľudí. Oslovenie tvárou v tvár, z očí do očí. Na mieste činu. So všetkými rizikami.
Ľudovo: neposrať sa!
Písané pre www.tyzden.sk
1945, 1968, 1989, 1993, 2023 – iní by vedeli nejaké dátum pridať, alebo ubrať. V mojej pamäti sú to však okamihy, kedy sa mi zdalo, že sa láme duch doby. V tom jednom okamihu, ale po dlhšom, alebo kratšom inkubačnom čase.
Rok 2023 práve začína, takže ide skôr o tušenie. Moje tušenie: Slovensko je krajina v terminálnom štádiu duševnej choroby. Čosi ako stav metastáz rakoviny duše. Radikálna liečba predpokladá, že choré časti budú odstránené. Politici Jaroslav Naď a Rastislav Káčer pri diskusii v Michalovciach naznačili jednu z podôb terapie – nekompromisnú konfrontáciu davu s faktami a hodnotovým postojom. Na doraz a v teréne.
Rozdávať si to s názorovými oponentmi a s nepriateľmi v parlamente či v médiách je iná káva, ako naživo s jačiacim davom. Akurát je to príliš soft a aj to v „laboratórnych“ podmienkach.
Okamihy zmien ducha doby však červenou farbou vpísali do dejín, že s davom sa nedá rozprávať! Dav je hluchý na argumenty! Dav je kolektívna duša, myseľ a telo nastavené na lynč. Na argumenty kašle, rozumie iba sile. Sile, alebo – ospravedlňujem sa za nemotorné slovo - deanonymizácii. Rozumiem tým rozloženie davu na konkrétnych ľudí. Oslovenie tvárou v tvár, z očí do očí. Na mieste činu. So všetkými rizikami.
Ľudovo: neposrať sa!
Písané pre www.tyzden.sk