Registrovaný spolupracovník komunistickej Štátnej bezpečnosti Ján Budaj (krycie meno Domovník), keď mu tvorcovia seriálu RTVS s názvom ŠTB – prísne tajné predložili jeho podpis mlčanlivosti, ktorým sa zaviazal komunistickej tajnej polícii, na otázku, či podpis je jeho, odpovedal, že dnes už sa podpisuje inak. Dnes! Tribún z Novembra 1989 – spolupracovník komunistickej Štátnej bezpečnosti? Premlčané? Odpustené? Alebo sa iba bumerang vrátil k vrhačovi?
„Zmeneným podpisom“, obrazne povedané, signoval odvtedy mnohé z dramatických peripetií slovenskej spoločnosti. Dôkladne ich, fakt za faktom, vymenúva Peter Zajac v niektorých svojich glosách pre .týždeň a v rozhovoroch s Karolom Sudorom pre knižnú edíciu Denníka N. Názorná ilustrácia dvojakej morálky a jej deštruktívnej sily, ktorá spočíva v zatĺkaní, v ukazovaní prstom na komplot a nepriateľa, pričom sa vinník prezentuje ako obeť.
Áno, veriť po Novembri 89 kmeňovým zamestnancom tajnej komunistickej polície, ľuďom, ktorí verbovali a vyťažovali spolupracovníkov, by sa z princípu nemalo. Priame dôkazy pre mnohých udavačov neexistujú. Hovorím však o inom. A na otázku, či môj text nie je motivovaný príliš osobne, rovno hovorím: áno, je! Je to aj môj príbeh, príbeh, ktorý ma zasiahol profesijne aj privátne, príbeh, ktorý neskončil a pravdepodobne ani neskončí.
Jasne, dvojaká morálka za ostnatými drôtmi je čosi iné ako podobná v demokratických pomeroch, kde človek zväčša riskuje iba prachy, moc a kariéru. Teda, riskuje, samozrejme, aj česť a dobré meno, robí to však po zrelej úvahe a pri plnom vedomí. Budaj zatĺkal tridsaťtri rokov. Je vinný v zmysle politickom aj morálnom. V štandardnej demokracii ho to diskvalifikuje pre akúkoľvek pozíciu a rolu v štruktúrach moci. Diskvalifikuje? V štandardnej demokracii?
Konečný verdikt býva subjektívny, situačný, a opiera sa o morálne cítenie. Vojak, ktorý zavraždil môjho otca na pochode smrti zo Sachsenhausenu, keď už nevládal kráčať, a ešte mu predtým strhol kus odevu, ktorým si otec zakryl oči (svedectvo pána Zoltána Lenského) bol nemorálny – mal na výber. V demokratických pomeroch sa používa iná munícia. Kde je však záruka udržateľnosti demokratických pomerov pred ľuďmi, ktorí konajú nemorálne?
Áno, medzi ľuďmi Budajovho formátu a napríklad nacistickými a komunistickými zločincami, je priepastný rozdiel. Spoločné majú to, že ide o dlh nesplatený naším „zabúdaním“, podobne ako dlhy mnohých pohrobkov vojnovej Slovenskej republiky, komunistickej totality a súčasných nositeľov dvojakej morálky. Hrozia zas a znovu eróziou slobody a demokracie. Ich vina nesmie byť „ako obvykle“ pozametaná pod koberec, pretože sa to stalo už dávno. Nesmie!
Vlastne samotný pojem dvojakej morálky je blud. Otáznik v titulke tohto textu neplatí. Dvojaká morálka neexistuje – buď si morálny, alebo si nemorálny. Existujú však rôzne morálky. V liberálnej demokracii majú piliere zakotvené do pravidiel spoločenskej súdržnosti a osobnostného nastavenia jednotlivcov. A existujú tiež cesty, ako sa z vlastných morálnych zlyhaní vykúpiť. V tomto konkrétnom prípade však už nič také ako priznanie viny, a prepáčte, nečakám. Presnejšie: o čosi také už ani nestojím. Chyba?
Post scriptum
Text som poslal na feedback niekoľkým ľuďom, ktorých si vážim. Nepáčil sa im. Dôvod prvý: porovnávať Budaja s aktérmi veľkých dejinných pohrôm je nepatričné -bol „iba“ bezvýznamným článkom systému.- Dôvod druhý: súčasné Slovensko trápia iné problémy, ako tie spred viac ako troch desaťročí. Dôvod tretí: indície o Budajovej vine, podľa toho, čo viem, nemajú kriminálny charakter. Nehovoriac o tom, že politikom „odpúšťame“ onakvejšie svinstvá.
Prečo sa teda zas a znovu hrabem v starom bahne, keď nás každý deň stavia pred nové výzvy? Nuž, práve preto, aby sme nové výzvy neriešili „ako obvykle“, čiže až po uši v starom bahne. Navyše, bez morálnej navigácie sme nielen rukojemníkmi fanatikov, kriminálnikov, karieristov a ich ochotných pomocníkov, ale aj spoluvinníkmi. A deravá, či mlčiaca, alebo umlčaná, pamäť je postačujúci predpoklad prenosu pohrôm minulosti do súčasnosti a budúcnosti.
A napokon: To, že Budajovu kauzu okamžite využila, zdá sa, že právom kriminalizovaná časť opozície, je síce hnusné, ale súčasne prirodzené. Veď im ide o veľa a cesty k faktom o príbehoch, ako je tento, nebývajú ani jednoduché ani bezbolestné.
Písané pre Denník N
„Zmeneným podpisom“, obrazne povedané, signoval odvtedy mnohé z dramatických peripetií slovenskej spoločnosti. Dôkladne ich, fakt za faktom, vymenúva Peter Zajac v niektorých svojich glosách pre .týždeň a v rozhovoroch s Karolom Sudorom pre knižnú edíciu Denníka N. Názorná ilustrácia dvojakej morálky a jej deštruktívnej sily, ktorá spočíva v zatĺkaní, v ukazovaní prstom na komplot a nepriateľa, pričom sa vinník prezentuje ako obeť.
Áno, veriť po Novembri 89 kmeňovým zamestnancom tajnej komunistickej polície, ľuďom, ktorí verbovali a vyťažovali spolupracovníkov, by sa z princípu nemalo. Priame dôkazy pre mnohých udavačov neexistujú. Hovorím však o inom. A na otázku, či môj text nie je motivovaný príliš osobne, rovno hovorím: áno, je! Je to aj môj príbeh, príbeh, ktorý ma zasiahol profesijne aj privátne, príbeh, ktorý neskončil a pravdepodobne ani neskončí.
Jasne, dvojaká morálka za ostnatými drôtmi je čosi iné ako podobná v demokratických pomeroch, kde človek zväčša riskuje iba prachy, moc a kariéru. Teda, riskuje, samozrejme, aj česť a dobré meno, robí to však po zrelej úvahe a pri plnom vedomí. Budaj zatĺkal tridsaťtri rokov. Je vinný v zmysle politickom aj morálnom. V štandardnej demokracii ho to diskvalifikuje pre akúkoľvek pozíciu a rolu v štruktúrach moci. Diskvalifikuje? V štandardnej demokracii?
Konečný verdikt býva subjektívny, situačný, a opiera sa o morálne cítenie. Vojak, ktorý zavraždil môjho otca na pochode smrti zo Sachsenhausenu, keď už nevládal kráčať, a ešte mu predtým strhol kus odevu, ktorým si otec zakryl oči (svedectvo pána Zoltána Lenského) bol nemorálny – mal na výber. V demokratických pomeroch sa používa iná munícia. Kde je však záruka udržateľnosti demokratických pomerov pred ľuďmi, ktorí konajú nemorálne?
Áno, medzi ľuďmi Budajovho formátu a napríklad nacistickými a komunistickými zločincami, je priepastný rozdiel. Spoločné majú to, že ide o dlh nesplatený naším „zabúdaním“, podobne ako dlhy mnohých pohrobkov vojnovej Slovenskej republiky, komunistickej totality a súčasných nositeľov dvojakej morálky. Hrozia zas a znovu eróziou slobody a demokracie. Ich vina nesmie byť „ako obvykle“ pozametaná pod koberec, pretože sa to stalo už dávno. Nesmie!
Vlastne samotný pojem dvojakej morálky je blud. Otáznik v titulke tohto textu neplatí. Dvojaká morálka neexistuje – buď si morálny, alebo si nemorálny. Existujú však rôzne morálky. V liberálnej demokracii majú piliere zakotvené do pravidiel spoločenskej súdržnosti a osobnostného nastavenia jednotlivcov. A existujú tiež cesty, ako sa z vlastných morálnych zlyhaní vykúpiť. V tomto konkrétnom prípade však už nič také ako priznanie viny, a prepáčte, nečakám. Presnejšie: o čosi také už ani nestojím. Chyba?
Post scriptum
Text som poslal na feedback niekoľkým ľuďom, ktorých si vážim. Nepáčil sa im. Dôvod prvý: porovnávať Budaja s aktérmi veľkých dejinných pohrôm je nepatričné -bol „iba“ bezvýznamným článkom systému.- Dôvod druhý: súčasné Slovensko trápia iné problémy, ako tie spred viac ako troch desaťročí. Dôvod tretí: indície o Budajovej vine, podľa toho, čo viem, nemajú kriminálny charakter. Nehovoriac o tom, že politikom „odpúšťame“ onakvejšie svinstvá.
Prečo sa teda zas a znovu hrabem v starom bahne, keď nás každý deň stavia pred nové výzvy? Nuž, práve preto, aby sme nové výzvy neriešili „ako obvykle“, čiže až po uši v starom bahne. Navyše, bez morálnej navigácie sme nielen rukojemníkmi fanatikov, kriminálnikov, karieristov a ich ochotných pomocníkov, ale aj spoluvinníkmi. A deravá, či mlčiaca, alebo umlčaná, pamäť je postačujúci predpoklad prenosu pohrôm minulosti do súčasnosti a budúcnosti.
A napokon: To, že Budajovu kauzu okamžite využila, zdá sa, že právom kriminalizovaná časť opozície, je síce hnusné, ale súčasne prirodzené. Veď im ide o veľa a cesty k faktom o príbehoch, ako je tento, nebývajú ani jednoduché ani bezbolestné.
Písané pre Denník N