Toto je zadná strana obálky úvah Oswalda Speglera „Pesimizmus?“ (Přestupní stanice, Praha 2022).
Šprtáci sa pozastavovali nad názvom jeho zásadnej knihy (Zánik Západu). Podstatný však nie je názov, ale metóda a závery Spenglerových úvah. Najmä však: 1) Jeho pohľad na tému, z ktorého sa až následne odvíja metóda, a nie naopak. 2) Spenglerovi nejde o svet, nad ktorým mudrujeme, ale o svet v ktorom žijeme – o činný život a nie o ten vymyslený „od stola“. 3) Činný život je cestou „hlbinného prežitku“, ktorý je takmer (!) neuchopiteľný, nevysvetliteľný..., ale súčasne nespochybniteľný, pretože jednoducho je.
Fakty sú dôležité a nie „pravdy“ interpretov, ktorých býva inflácia, aj keď si odmyslíme zástupy ľudí, ktorí nemajú na vlastný názor.
Fakty náležia svojej dobe – je to čosi, čo naozaj bolo a ako fakt pretrváva. Pravdy sú veličinami myslenia, fakty jednoducho sú. Žijeme naraz v oboch svetoch – vo svete faktov a svete myšlienok, názorov na fakty. Jeden aj druhý svet sú skutočné, akurát ten prvý je akosi skutočnejší. Napätie medzi týmito svetmi môže byť cesta nikam, alebo inšpirácia. Inšpirácia konkrétnych rozhodnutí a správania, čiže nových faktov. Tu kdesi sa emocionalita, racionalita a fakty stretávajú, vzájomne oplodňujú, pričom výsledok je nepredvídateľný.
Nazad k citácii zo Spenglera. Iba za „dospelého“ života mojej generácie sme boli neraz významne konfrontovaní, v dobrom aj v zlom, s témou globalizácie. Globalizácia je fakt, ktorý už dávno prekročil rámec jednotlivých kultúr a má smer aj cieľ. Osobne som zažil koniec druhej svetovej vojny (1945), inváziu „spriatelených“ armád pod vedením komunistického Ruska (1968), pád komunizmu v Československu (1989), rozpad Československa (1993), krízu liberálnej demokracie a ruskú agresiu proti Ukrajine (2022). Základná otázka, ktorú si v tejto súvislosti kladiem znie: Je spoločenský vývoj bludný kruh, alebo špirála, ktorá niekam smeruje? A keď špirála, kam smeruje?
To, čo nám momentálne pripomína pandémiu spoločenskej paranoje (inflácia všelijako praštených politických vodcov) môže byť aj (!) súbeh mnohých globálnych a lokálnych problémov, metód a nástrojov ich poznávania a riešenia. Centrálnu rolu pritom hrajú politiky – o faktoch sa nehlasuje, o politikách v demokratických režimoch zväčša áno.
Politické rozhodnutia sa stávajú faktami nášho života a zárodkami pandemického šírenia pestrých foriem spoločenských animozít.
Zacitujem si sám seba z textu o globalizácii, ktorý som nedávno poslal do Denníka N a vie iba pánboh, či ho uverejnia: „Iba za dospelého života mojej generácie sme boli minimálne tri razy významne konfrontovaní, v dobrom aj v zlom, s témou globalizácie: 1) Rozvoj informačných technológií stál pri páde komunizmu (ostnaté drôty na hraniciach prestali fungovať), 2) Počas pandémie covidu sa proti nej postavilo zdieľané úsilie ľudstva (myslím najmä na vedu, ktorá je globálna z povahy veci), 3) Pri ruskej invázii na Ukrajinu zastavil agresora zjednotený postoj demokracií (najmä Západu a USA, ale nie len ich). O globálnom úsilí riešiť problém klimatických zmien a ochrany životného prostredia škoda hovoriť – stratégia „každý sám za seba“ nikam nevedie.“ Spengler by povedal: „No a?“ Odpovedám: „A čo zmysel ľudského života, ktorý sa rodí z nádeje a plodí cestu i cieľ?“
Šprtáci sa pozastavovali nad názvom jeho zásadnej knihy (Zánik Západu). Podstatný však nie je názov, ale metóda a závery Spenglerových úvah. Najmä však: 1) Jeho pohľad na tému, z ktorého sa až následne odvíja metóda, a nie naopak. 2) Spenglerovi nejde o svet, nad ktorým mudrujeme, ale o svet v ktorom žijeme – o činný život a nie o ten vymyslený „od stola“. 3) Činný život je cestou „hlbinného prežitku“, ktorý je takmer (!) neuchopiteľný, nevysvetliteľný..., ale súčasne nespochybniteľný, pretože jednoducho je.
Fakty sú dôležité a nie „pravdy“ interpretov, ktorých býva inflácia, aj keď si odmyslíme zástupy ľudí, ktorí nemajú na vlastný názor.
Fakty náležia svojej dobe – je to čosi, čo naozaj bolo a ako fakt pretrváva. Pravdy sú veličinami myslenia, fakty jednoducho sú. Žijeme naraz v oboch svetoch – vo svete faktov a svete myšlienok, názorov na fakty. Jeden aj druhý svet sú skutočné, akurát ten prvý je akosi skutočnejší. Napätie medzi týmito svetmi môže byť cesta nikam, alebo inšpirácia. Inšpirácia konkrétnych rozhodnutí a správania, čiže nových faktov. Tu kdesi sa emocionalita, racionalita a fakty stretávajú, vzájomne oplodňujú, pričom výsledok je nepredvídateľný.
Nazad k citácii zo Spenglera. Iba za „dospelého“ života mojej generácie sme boli neraz významne konfrontovaní, v dobrom aj v zlom, s témou globalizácie. Globalizácia je fakt, ktorý už dávno prekročil rámec jednotlivých kultúr a má smer aj cieľ. Osobne som zažil koniec druhej svetovej vojny (1945), inváziu „spriatelených“ armád pod vedením komunistického Ruska (1968), pád komunizmu v Československu (1989), rozpad Československa (1993), krízu liberálnej demokracie a ruskú agresiu proti Ukrajine (2022). Základná otázka, ktorú si v tejto súvislosti kladiem znie: Je spoločenský vývoj bludný kruh, alebo špirála, ktorá niekam smeruje? A keď špirála, kam smeruje?
To, čo nám momentálne pripomína pandémiu spoločenskej paranoje (inflácia všelijako praštených politických vodcov) môže byť aj (!) súbeh mnohých globálnych a lokálnych problémov, metód a nástrojov ich poznávania a riešenia. Centrálnu rolu pritom hrajú politiky – o faktoch sa nehlasuje, o politikách v demokratických režimoch zväčša áno.
Politické rozhodnutia sa stávajú faktami nášho života a zárodkami pandemického šírenia pestrých foriem spoločenských animozít.
Zacitujem si sám seba z textu o globalizácii, ktorý som nedávno poslal do Denníka N a vie iba pánboh, či ho uverejnia: „Iba za dospelého života mojej generácie sme boli minimálne tri razy významne konfrontovaní, v dobrom aj v zlom, s témou globalizácie: 1) Rozvoj informačných technológií stál pri páde komunizmu (ostnaté drôty na hraniciach prestali fungovať), 2) Počas pandémie covidu sa proti nej postavilo zdieľané úsilie ľudstva (myslím najmä na vedu, ktorá je globálna z povahy veci), 3) Pri ruskej invázii na Ukrajinu zastavil agresora zjednotený postoj demokracií (najmä Západu a USA, ale nie len ich). O globálnom úsilí riešiť problém klimatických zmien a ochrany životného prostredia škoda hovoriť – stratégia „každý sám za seba“ nikam nevedie.“ Spengler by povedal: „No a?“ Odpovedám: „A čo zmysel ľudského života, ktorý sa rodí z nádeje a plodí cestu i cieľ?“