Túto fotku mi poslala Martina Kotliariková, producentka kapely Drť. Vlastne ani neviem, či je z nášho vystúpenia v pražskom klube Punctum, alebo v bratislavskej Fuge.
Nazval som si ju pre seba Dvaja nasratí a jeden unavený.
Zajtra ráno cestujem na Slovensko. V predvianočnom čase 2022 tam máme s Drťou dva koncerty – v Banskej Štiavnici (9.12.) a v Banskej Bystrici (10.12.). Budem na koncertoch robiť to, čo viem – rozprávať. A k tomu doprovod hudby.
Kostrou môjho rozprávania sú „body zvratu“ života generácie do ktorej patrím: koniec druhej svetovej vojny (1945), invázia „spriatelených“ armád pod vedením komunistického Ruska (1968), pád komunizmu v Československu (1989), rozpad Československa (1993), naša domáca súčasnosť a ruská agresia proti Ukrajine (2022). Základná otázka, ktorú si v tejto súvislosti (opakovane) kladiem, znie: Je spoločenský vývoj bludný kruh, alebo špirála, ktorá niekam smeruje? A keď špirála, kam smeruje?
Hovorím otvorene, že odpoveď nepoznám. Opiera sa totiž o vieru, ktorá plodí nádej, a tá moja dostáva aktuálne riadne zabrať. Čo je to za vieru? Stručne bola formulovaná v názve prvej publikácie hnutia Verejnosť proti násiliu. Volala sa „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Veril som vtedy, že ľuďom stačí otvoriť dvere do slobodného sveta. Nestačilo. Medzičasom vstúpili do verejného života ďalšie dve generácie. Ako sa bude dariť tej tretej, už neuvidím. Jedno je však isté: Miro Tóth nazval svoju kapelu príznačne.
Zajtra ráno cestujem na Slovensko. V predvianočnom čase 2022 tam máme s Drťou dva koncerty – v Banskej Štiavnici (9.12.) a v Banskej Bystrici (10.12.). Budem na koncertoch robiť to, čo viem – rozprávať. A k tomu doprovod hudby.
Kostrou môjho rozprávania sú „body zvratu“ života generácie do ktorej patrím: koniec druhej svetovej vojny (1945), invázia „spriatelených“ armád pod vedením komunistického Ruska (1968), pád komunizmu v Československu (1989), rozpad Československa (1993), naša domáca súčasnosť a ruská agresia proti Ukrajine (2022). Základná otázka, ktorú si v tejto súvislosti (opakovane) kladiem, znie: Je spoločenský vývoj bludný kruh, alebo špirála, ktorá niekam smeruje? A keď špirála, kam smeruje?
Hovorím otvorene, že odpoveď nepoznám. Opiera sa totiž o vieru, ktorá plodí nádej, a tá moja dostáva aktuálne riadne zabrať. Čo je to za vieru? Stručne bola formulovaná v názve prvej publikácie hnutia Verejnosť proti násiliu. Volala sa „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Veril som vtedy, že ľuďom stačí otvoriť dvere do slobodného sveta. Nestačilo. Medzičasom vstúpili do verejného života ďalšie dve generácie. Ako sa bude dariť tej tretej, už neuvidím. Jedno je však isté: Miro Tóth nazval svoju kapelu príznačne.