Pod jedným mojím statusom na facebooku k rozpadu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sa objavil takýto, anonymný, príspevok:
„Narodil som sa v krajine, ktorá dnes už neexistuje. Môj otec sa narodil v štáte, ktorý neexistoval už pred štátom, v ktorom som sa narodil ja. Otcov otec sa narodil v štáte, ktorý zanikol predtým, ako vznikol štát, v ktorom sa narodil môj otec a zanikol predtým, ako vznikol štát, v ktorom som sa narodil ja... aké to bohaté dejiny!.. a nebolo potrebne ani vytiahnuť päty z Košíc!“
Niečo na tom je. Moji starí rodičia sa narodili v Rakúsko – uhorskej monarchii. Pre niektorých to bol domov, pre iných žalár národov. Rozpadla sa „veľkým treskom". Prvá svetová vojna a desiatky miliónov mŕtvych. Moji rodičia zažili chvíľu mieru počas prvého, demokratického, Československa. Do toho prišla nacionálno – socialistická ríša a druhá svetová vojna. Desiatky miliónov mŕtvych. Potom nejaký rôčik povojnového „kľudu“ a stali sme sa súčasťou sovietskeho (komunistického) impéria. Ďalšie desiatky miliónov mŕtvych. Prišiel November 89 a trochu sme si odfúkli. Trochu. Československo sa rozpadlo na dve, stále ešte demokratické, samostatné republiky. Milovníci „pôdy a krvi“ sa však medzičasom prepracovali do štruktúr moci.
Moja mama umrela v roku 1994. Zažila päť rôznych štátov a tri režimy. Ja o čosi menej. Moja mama ten posledný štát nevítala, naopak, mala z neho zimomriavky, pretože tá symbolika, rituály, rétorika, jej pripomínali časy, keď prišla o muža a väčšinu príbuzných.
Viem, že cez zakorenené národovecké predsudky, negatívne emócie voči inakosti, nacionalistický blud a profit z používania tejto karty v politike nejazdí vlak. Pred čiernymi myšlienkami sa bránim snívaním. Napríklad: Možno sú globalizácia a fragmentácia iba dve strany jednej mince. Jednej! Na tejto planéte v nekonečnom Univerze, ktorému si hovor, ako chceš. Napríklad Príroda. Presahuje nás, sme jej časťou a je večná. JEDNA.
Viem, aj toto je iba viera. Bez viery však nie je nádej, bez nádeje život nemá zmysel, cestu a cieľ. Ponechám si teda túto nádej. Na rozdiel od prarodičov a rodičov však už viem, že nádej nepadá ako manna z neba. Osud neukecáme, ani si ho nevymodlíme.
Zdvihnime prostredník všetkým, ktorí sa usilujú urobiť z dejín bludný kruh. Nie som si istý, či to pomôže, ale skúsiť to treba. Konkrétne! Každý ako vie, môže a chce. Napríklad vo voľbách hodiť hlas štandardným politickým stranám s členskou základňou, pri prvej príležitosti sa zbaviť mečiarovského volebného systému, zmeniť financovanie politických strán (nech si, napríklad, fašistov platia fašisti), posilniť finančnú a kompetenčnú autonómiu regiónov, odpolitizovať cirkev a štátnu správu a tak ďalej. Až po obnovenie dôvery nadkritického počtu občanov v inštitúcie. A zákaz výkonu politickej role bez riadneho psychiatrického, alebo psychologického vyšetrenie adepta pred nástupom do politickej pozície, vrátane pozície na kandidátkach politických strán.
Poznámka: Napísal som tento text predtým, ako vypuknú oslavy tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Poslal som ho na uverejnenie do Denníka N a na prečítanie Janovi Urbanovi z www.hlidacipes.org.
„Narodil som sa v krajine, ktorá dnes už neexistuje. Môj otec sa narodil v štáte, ktorý neexistoval už pred štátom, v ktorom som sa narodil ja. Otcov otec sa narodil v štáte, ktorý zanikol predtým, ako vznikol štát, v ktorom sa narodil môj otec a zanikol predtým, ako vznikol štát, v ktorom som sa narodil ja... aké to bohaté dejiny!.. a nebolo potrebne ani vytiahnuť päty z Košíc!“
Niečo na tom je. Moji starí rodičia sa narodili v Rakúsko – uhorskej monarchii. Pre niektorých to bol domov, pre iných žalár národov. Rozpadla sa „veľkým treskom". Prvá svetová vojna a desiatky miliónov mŕtvych. Moji rodičia zažili chvíľu mieru počas prvého, demokratického, Československa. Do toho prišla nacionálno – socialistická ríša a druhá svetová vojna. Desiatky miliónov mŕtvych. Potom nejaký rôčik povojnového „kľudu“ a stali sme sa súčasťou sovietskeho (komunistického) impéria. Ďalšie desiatky miliónov mŕtvych. Prišiel November 89 a trochu sme si odfúkli. Trochu. Československo sa rozpadlo na dve, stále ešte demokratické, samostatné republiky. Milovníci „pôdy a krvi“ sa však medzičasom prepracovali do štruktúr moci.
Moja mama umrela v roku 1994. Zažila päť rôznych štátov a tri režimy. Ja o čosi menej. Moja mama ten posledný štát nevítala, naopak, mala z neho zimomriavky, pretože tá symbolika, rituály, rétorika, jej pripomínali časy, keď prišla o muža a väčšinu príbuzných.
Viem, že cez zakorenené národovecké predsudky, negatívne emócie voči inakosti, nacionalistický blud a profit z používania tejto karty v politike nejazdí vlak. Pred čiernymi myšlienkami sa bránim snívaním. Napríklad: Možno sú globalizácia a fragmentácia iba dve strany jednej mince. Jednej! Na tejto planéte v nekonečnom Univerze, ktorému si hovor, ako chceš. Napríklad Príroda. Presahuje nás, sme jej časťou a je večná. JEDNA.
Viem, aj toto je iba viera. Bez viery však nie je nádej, bez nádeje život nemá zmysel, cestu a cieľ. Ponechám si teda túto nádej. Na rozdiel od prarodičov a rodičov však už viem, že nádej nepadá ako manna z neba. Osud neukecáme, ani si ho nevymodlíme.
Zdvihnime prostredník všetkým, ktorí sa usilujú urobiť z dejín bludný kruh. Nie som si istý, či to pomôže, ale skúsiť to treba. Konkrétne! Každý ako vie, môže a chce. Napríklad vo voľbách hodiť hlas štandardným politickým stranám s členskou základňou, pri prvej príležitosti sa zbaviť mečiarovského volebného systému, zmeniť financovanie politických strán (nech si, napríklad, fašistov platia fašisti), posilniť finančnú a kompetenčnú autonómiu regiónov, odpolitizovať cirkev a štátnu správu a tak ďalej. Až po obnovenie dôvery nadkritického počtu občanov v inštitúcie. A zákaz výkonu politickej role bez riadneho psychiatrického, alebo psychologického vyšetrenie adepta pred nástupom do politickej pozície, vrátane pozície na kandidátkach politických strán.
Poznámka: Napísal som tento text predtým, ako vypuknú oslavy tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Poslal som ho na uverejnenie do Denníka N a na prečítanie Janovi Urbanovi z www.hlidacipes.org.