Rozhovor s Jurajom Petrovičom.
Ako vidíš dnes, tridsaťtri rokov po Novembri a takmer tridsať rokov po rozdelení Československa, Slovensko?
Na nedávnej diskusii na MZV v Prahe som komentoval bezpečnostné riziká, ktoré súvisia s dnešným Slovenskom. Svoj príhovor som uviedol jednou dobrou a jednou zlou správou. Tá dobrá bola: „Slovensko je geopoliticky bezvýznamná krajina, ktorá má na bezpečnostnú situáciu v regióne takmer nulový vplyv“. Tá zlá: „Keďže v každej kvapke vody je celý oceán, problémy toho fliačku našej planéty nesú v sebe príznaky marazmu, ktorému čelíme v celom našom civilizačnom priestore.“
Čo sa to stalo s tribúnmi revolúcií? Od Milana Kňažka a Jána Budaja až po Juraja Šeligu?
Každý ten príbeh je iný. Ale najprv si musíme povedať, kto to je tribún revolúcie. Ja si to pamätám z roku 89 tak, že tie roly boli rozložené. Podaktorí dokonca fungovali v dvoch i troch rolách súčasne. Agnes Snopko sa staral najmä o fungujúcu dramaturgiu mítingov, techniku, kapely a podobne. Martin Bútora a Peter Zajac boli hlavní autori programových textov a vymýšľači dramaturgických fajnovostí. Milan Kňažko a Jano Budaj boli tváre tribún a ja som bol taký pobehaj medzi nimi všetkými.
A nejako podobne to bolo aj v regiónoch. Nemyslíme si, že Bratislava bola pupok Novembra. Napokon, boli sme vtedy Československo. Vlastne aj to, kto sa na tej tribúne objavil, nebola úplne spontánna záležitosť, že by sa niekto pretlačil na tribúnu. To sa podarilo iba Mečiarovi v Trenčíne. Nebol to človek „prvej chvíle“ a s pôvodnou VPN-kou nemal nič spoločné.
Každá rola má svoje požiadavky. Milan Kňažko bol z tohto hľadiska priam ideálny tribún. Skvelý zjav, skvelý herec... a mal k dispozícii aj skvelý scenár. To, že časom sa menili scenáristi, je iný príbeh a naozaj už po tých rokoch nemám chuť vracať sa k starým konfliktom. Napokon, svoje som si povedal, napísal... aj „vyžral“. Moja poklona patrí najmä tým – dnes už veteránom –, ktorí podržali lajnu étosu tých čias a nenechali sa zviesť prachmi a kariérami. Martin Bútora, Peter Zajac, Peter Tatár, Juraj Flamik a mnohí, mnohí ďalší si zaslúžia uznanie. Zvláštne uznanie potom parťáci z Maďarskej nezávislej iniciatívy – Nora Šándor, Péter Hunčík, László Szigeti..., a Študentského hnutia, Zuzana Mistríková, Anton Popovič a stovky ďalších. Plus, samozrejme, ženy a dievčatá, bez ktorých si November 89 neviem predstaviť. Napríklad Tereza Grellová-Horská, Inge Antalová-Vagačová, Eva Fifíková, Ľuba Blaškovičová a kopec ďalších. Tie mená by zabrali mnoho strán.
Nezabúdajme, že hovorím o Verejnosti proti násiliu ako o občianskom hnutí. Toto bolo naozaj autenticky heroické obdobie. Keď pominulo, pratal som sa z politiky. Tak som to chcel, tak som to avizoval svojim najbližším spolupracovníkom a tak som aj spravil. To neznamená, že nepovažujem profesionálnu politiku za prácu ako každú inú, keď je politik slušný a kompetentný človek. Že ich je ako šafranu, je iná vec.
A napokon: Mnoho ľudí zlyháva pri konfrontácii s vidinou profitu, moci a podobných atribútov významnej pozície. Kdesi som tiež počul, že politika je výborné afrodiziakum. Neraz som žasol, ako sa mi pred očami menili ľudia, o ktorých som si myslel, že ich celkom dobre poznám.
Rovnakým afrodiziakom je zrejme aj pocit, keď stojíš na tribúne a pod tebou stojí stotisíc ľudí, ktorí ťa poslúchajú na slovo.
Bol som tým občas fascinovaný. Vezmeš nejakého robotníka, športovca, herečku a povieš mu: „Poď, máš na to maximálne dve až tri minúty“. Vyjde na pódium, pozrie pod seba a prežíva čosi ako orgazmus. Hovorí a hovorí a hovorí.
Poďme k tým jednotlivým osobám.
Som už dostatočne starý, zrelý a za tie roky aj informovaný človek, aby som vedel odlíšiť fakty od fám. Vladimír Mečiar nehral čistú hru od samého začiatku. Jano Budaj je dodnes poznačený traumou svojho podpisu spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Ľudí ako som ja, Peter Zajac, Juro Flamik atď. označkoval ako svoju „popravčiu čatu“. Paradoxom je, že on je jediný z nás ešte stále v politike. A pritom je to tak jednoduché. Rozhodli sme sa kolektívne, že kto neprejde lustráciami, pôjde preč z kandidátky. Neprešiel lustráciami, zdráhal sa a bojoval s nami. Bojuje dodnes. My sme „popravčia čata“! Neprešiel lustráciami. Vlastným podpisom stvrdil, že odíde z kandidátky a vlastným priznaním po voľbách potvrdil, že to urobil, že podpísal spoluprácu. Ja neviem, či donášal. Pravdepodobne nie, ale o tom to nie je. Je to o dohode a o princípe. Jano Budaj tam ostane, pretože je „náš človek“, a ďalších vyškrtneme?
Samozrejme, boli aj ľudia, ktorí snívali o onakvejšej odmene. Boh s nimi, keď nevedeli porovnať svoje ambície so svojimi schopnosťami.
Opakujem však: November 1989 je svetlým okamihom našich moderných dejín. Možno dokonca najsvetlejším. Hlboká poklona každému, kto bol pri tom a nepresedel túto udalosť pred televízorom.
Ja sa ešte vrátim k Milanovi Kňažkovi. Bola jeho pomoc Mečiarovi čisto účelová alebo v neho naozaj uveril?
Nechcem sa hrať na psychológa, ale podľa môjho názoru bol fascinovaný Mečiarovou osobnosťou. Fascinovaný človekom, ktorý bol rázny, rozhodoval sa rýchlo, všetko vedel, nič nebolo problémom. Bola to pre neho postava „s guľami“, keď mám parafrázovať Joža Ráža, ktorý to, tuším, povedal. A bol to tiež výťah.
A čo ten tretí, o ktorom chcem hovoriť – Juraj Šeliga? Ako jediný z tých, čo boli pri vzniku hnutia Za slušné Slovensko, následne vstúpil do politiky v strane Za ľudí.
Už v časoch vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu som vedel, že do prvých slobodných volieb sa VPN rozpadne, pretože taký je odjakživa osud podobných občianskych vzopätí. Niekto pôjde do politiky, niekto do občianskeho sektoru, niekto začne podnikať a podobne. Juraj Šeliga bol súčasťou jedného takéhoto hnutia s názvom Za slušné Slovensko a oni sami si povedali, že ich potenciál sa vyčerpá, keď sa niečo zásadné začne meniť vo vyšetrovaní kauzy vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To zásadné znamenalo štandardný policajný a súdny proces. A k tomu došlo, chvalabohu. Takže tí protagonisti mali možnosť ísť každý svojou cestou. Bol som rád, že aspoň jeden z nich nastúpil do „štandardnej“ politiky. To slovo štandardná dávam do úvodzoviek, lebo na Slovensku treba hľadať štandardnú politickú stranu lupou. A štandardných politikov tiež. Konkrétne od Juraja Šeligu som očakával zásadné postoje. Nedočkal som sa. Vlastne to trochu súvisí aj s mojím najväčším sklamaním z ponovembrového vývoja. Nová generácia mladých politikov mala možnosť cestovať, zbierať skúsenosti, študovať na dobrých školách, nemusela držať hubu a krok – nielenže nemá šťavu a morálny kompas, ale ani odvahu pustiť sa do razantných zmien kadečoho. A to máme už dávno po dvanástej.
S istou nostalgiou som si uvedomil, že mená, o ktorých rozprávam, už málokoho zaujímajú. Najmenej potom mená tých najstatočnejších, prepytujem „obyčajných“, čo je slovo, ktoré fatálne zdevastoval Igor Matovič. Napriek tomu na nich trvám, pretože bez nich by žiaden November 1989, ako výsostne pozitívna udalosť našich moderných dejín, nebol.
Poďme ešte k jednej téme. Blíži sa tridsiate výročie rozdelenia Československa. Teba sa doba rozpadu Československa dotkla priam existenčne, aj kvôli tomu si sa odsťahoval do Prahy. Ako to vnímaš tridsať rokov po?
Mal som veľké oči. Pohľad na dnešné Slovensko, Česko, Maďarsko a na svet vôbec nie je pekný. Narodil som sa počas hnusnej vojny na hnusnom mieste a ďalšia hnusná vojna práve dokráčala rovno za naše humná. Ruská agresia voči Ukrajine už má podobu globálnej katastrofy. Jej obete majú svoju traumu a odovzdajú ju ďalej. Vidím tých ľudí vo svojom bezprostrednom okolí a je mi smutno, ako málo im môžem pomôcť.
Súčasne žijem v časoch nevídaných možností, o ktorých sa mojej generácii ani nesnívalo. Fakt, že ich mocní zväčša zneužívajú vo svoj prospech a kašlú na ľudí v trabloch, nie je novinka. Dejiny sú plné príkladov a ľudská prirodzenosť je už raz taká. Vie ma však dojať, keď stretnem ľudí, a stretávam ich pomerne často, ktorí v sebe nesú étos Novembra 89 napriek tomu, že vtedy ešte neboli na svete.
A napokon celkom osobne: Pre moje vnúčatá – z hľadiska ich vnímania – je November 89 historická udalosť minimálneho významu. Pre moje deti je to významná historická udalosť, jedna z mnohých. Pre mňa je to možno najdôležitejšie obdobie života, teda vedľa detí a vnúčat.
Ja sám som v cieľovej rovinke a svoj život som prijal aj so všetkými prehrami. Za mnohé som dokonca vďačný. Bol to akčný život a snažil som sa ho prežiť dôstojne.
Vyšlo v .týždni 11.11.2022
Ako vidíš dnes, tridsaťtri rokov po Novembri a takmer tridsať rokov po rozdelení Československa, Slovensko?
Na nedávnej diskusii na MZV v Prahe som komentoval bezpečnostné riziká, ktoré súvisia s dnešným Slovenskom. Svoj príhovor som uviedol jednou dobrou a jednou zlou správou. Tá dobrá bola: „Slovensko je geopoliticky bezvýznamná krajina, ktorá má na bezpečnostnú situáciu v regióne takmer nulový vplyv“. Tá zlá: „Keďže v každej kvapke vody je celý oceán, problémy toho fliačku našej planéty nesú v sebe príznaky marazmu, ktorému čelíme v celom našom civilizačnom priestore.“
Čo sa to stalo s tribúnmi revolúcií? Od Milana Kňažka a Jána Budaja až po Juraja Šeligu?
Každý ten príbeh je iný. Ale najprv si musíme povedať, kto to je tribún revolúcie. Ja si to pamätám z roku 89 tak, že tie roly boli rozložené. Podaktorí dokonca fungovali v dvoch i troch rolách súčasne. Agnes Snopko sa staral najmä o fungujúcu dramaturgiu mítingov, techniku, kapely a podobne. Martin Bútora a Peter Zajac boli hlavní autori programových textov a vymýšľači dramaturgických fajnovostí. Milan Kňažko a Jano Budaj boli tváre tribún a ja som bol taký pobehaj medzi nimi všetkými.
A nejako podobne to bolo aj v regiónoch. Nemyslíme si, že Bratislava bola pupok Novembra. Napokon, boli sme vtedy Československo. Vlastne aj to, kto sa na tej tribúne objavil, nebola úplne spontánna záležitosť, že by sa niekto pretlačil na tribúnu. To sa podarilo iba Mečiarovi v Trenčíne. Nebol to človek „prvej chvíle“ a s pôvodnou VPN-kou nemal nič spoločné.
Každá rola má svoje požiadavky. Milan Kňažko bol z tohto hľadiska priam ideálny tribún. Skvelý zjav, skvelý herec... a mal k dispozícii aj skvelý scenár. To, že časom sa menili scenáristi, je iný príbeh a naozaj už po tých rokoch nemám chuť vracať sa k starým konfliktom. Napokon, svoje som si povedal, napísal... aj „vyžral“. Moja poklona patrí najmä tým – dnes už veteránom –, ktorí podržali lajnu étosu tých čias a nenechali sa zviesť prachmi a kariérami. Martin Bútora, Peter Zajac, Peter Tatár, Juraj Flamik a mnohí, mnohí ďalší si zaslúžia uznanie. Zvláštne uznanie potom parťáci z Maďarskej nezávislej iniciatívy – Nora Šándor, Péter Hunčík, László Szigeti..., a Študentského hnutia, Zuzana Mistríková, Anton Popovič a stovky ďalších. Plus, samozrejme, ženy a dievčatá, bez ktorých si November 89 neviem predstaviť. Napríklad Tereza Grellová-Horská, Inge Antalová-Vagačová, Eva Fifíková, Ľuba Blaškovičová a kopec ďalších. Tie mená by zabrali mnoho strán.
Nezabúdajme, že hovorím o Verejnosti proti násiliu ako o občianskom hnutí. Toto bolo naozaj autenticky heroické obdobie. Keď pominulo, pratal som sa z politiky. Tak som to chcel, tak som to avizoval svojim najbližším spolupracovníkom a tak som aj spravil. To neznamená, že nepovažujem profesionálnu politiku za prácu ako každú inú, keď je politik slušný a kompetentný človek. Že ich je ako šafranu, je iná vec.
A napokon: Mnoho ľudí zlyháva pri konfrontácii s vidinou profitu, moci a podobných atribútov významnej pozície. Kdesi som tiež počul, že politika je výborné afrodiziakum. Neraz som žasol, ako sa mi pred očami menili ľudia, o ktorých som si myslel, že ich celkom dobre poznám.
Rovnakým afrodiziakom je zrejme aj pocit, keď stojíš na tribúne a pod tebou stojí stotisíc ľudí, ktorí ťa poslúchajú na slovo.
Bol som tým občas fascinovaný. Vezmeš nejakého robotníka, športovca, herečku a povieš mu: „Poď, máš na to maximálne dve až tri minúty“. Vyjde na pódium, pozrie pod seba a prežíva čosi ako orgazmus. Hovorí a hovorí a hovorí.
Poďme k tým jednotlivým osobám.
Som už dostatočne starý, zrelý a za tie roky aj informovaný človek, aby som vedel odlíšiť fakty od fám. Vladimír Mečiar nehral čistú hru od samého začiatku. Jano Budaj je dodnes poznačený traumou svojho podpisu spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Ľudí ako som ja, Peter Zajac, Juro Flamik atď. označkoval ako svoju „popravčiu čatu“. Paradoxom je, že on je jediný z nás ešte stále v politike. A pritom je to tak jednoduché. Rozhodli sme sa kolektívne, že kto neprejde lustráciami, pôjde preč z kandidátky. Neprešiel lustráciami, zdráhal sa a bojoval s nami. Bojuje dodnes. My sme „popravčia čata“! Neprešiel lustráciami. Vlastným podpisom stvrdil, že odíde z kandidátky a vlastným priznaním po voľbách potvrdil, že to urobil, že podpísal spoluprácu. Ja neviem, či donášal. Pravdepodobne nie, ale o tom to nie je. Je to o dohode a o princípe. Jano Budaj tam ostane, pretože je „náš človek“, a ďalších vyškrtneme?
Samozrejme, boli aj ľudia, ktorí snívali o onakvejšej odmene. Boh s nimi, keď nevedeli porovnať svoje ambície so svojimi schopnosťami.
Opakujem však: November 1989 je svetlým okamihom našich moderných dejín. Možno dokonca najsvetlejším. Hlboká poklona každému, kto bol pri tom a nepresedel túto udalosť pred televízorom.
Ja sa ešte vrátim k Milanovi Kňažkovi. Bola jeho pomoc Mečiarovi čisto účelová alebo v neho naozaj uveril?
Nechcem sa hrať na psychológa, ale podľa môjho názoru bol fascinovaný Mečiarovou osobnosťou. Fascinovaný človekom, ktorý bol rázny, rozhodoval sa rýchlo, všetko vedel, nič nebolo problémom. Bola to pre neho postava „s guľami“, keď mám parafrázovať Joža Ráža, ktorý to, tuším, povedal. A bol to tiež výťah.
A čo ten tretí, o ktorom chcem hovoriť – Juraj Šeliga? Ako jediný z tých, čo boli pri vzniku hnutia Za slušné Slovensko, následne vstúpil do politiky v strane Za ľudí.
Už v časoch vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu som vedel, že do prvých slobodných volieb sa VPN rozpadne, pretože taký je odjakživa osud podobných občianskych vzopätí. Niekto pôjde do politiky, niekto do občianskeho sektoru, niekto začne podnikať a podobne. Juraj Šeliga bol súčasťou jedného takéhoto hnutia s názvom Za slušné Slovensko a oni sami si povedali, že ich potenciál sa vyčerpá, keď sa niečo zásadné začne meniť vo vyšetrovaní kauzy vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To zásadné znamenalo štandardný policajný a súdny proces. A k tomu došlo, chvalabohu. Takže tí protagonisti mali možnosť ísť každý svojou cestou. Bol som rád, že aspoň jeden z nich nastúpil do „štandardnej“ politiky. To slovo štandardná dávam do úvodzoviek, lebo na Slovensku treba hľadať štandardnú politickú stranu lupou. A štandardných politikov tiež. Konkrétne od Juraja Šeligu som očakával zásadné postoje. Nedočkal som sa. Vlastne to trochu súvisí aj s mojím najväčším sklamaním z ponovembrového vývoja. Nová generácia mladých politikov mala možnosť cestovať, zbierať skúsenosti, študovať na dobrých školách, nemusela držať hubu a krok – nielenže nemá šťavu a morálny kompas, ale ani odvahu pustiť sa do razantných zmien kadečoho. A to máme už dávno po dvanástej.
S istou nostalgiou som si uvedomil, že mená, o ktorých rozprávam, už málokoho zaujímajú. Najmenej potom mená tých najstatočnejších, prepytujem „obyčajných“, čo je slovo, ktoré fatálne zdevastoval Igor Matovič. Napriek tomu na nich trvám, pretože bez nich by žiaden November 1989, ako výsostne pozitívna udalosť našich moderných dejín, nebol.
Poďme ešte k jednej téme. Blíži sa tridsiate výročie rozdelenia Československa. Teba sa doba rozpadu Československa dotkla priam existenčne, aj kvôli tomu si sa odsťahoval do Prahy. Ako to vnímaš tridsať rokov po?
Mal som veľké oči. Pohľad na dnešné Slovensko, Česko, Maďarsko a na svet vôbec nie je pekný. Narodil som sa počas hnusnej vojny na hnusnom mieste a ďalšia hnusná vojna práve dokráčala rovno za naše humná. Ruská agresia voči Ukrajine už má podobu globálnej katastrofy. Jej obete majú svoju traumu a odovzdajú ju ďalej. Vidím tých ľudí vo svojom bezprostrednom okolí a je mi smutno, ako málo im môžem pomôcť.
Súčasne žijem v časoch nevídaných možností, o ktorých sa mojej generácii ani nesnívalo. Fakt, že ich mocní zväčša zneužívajú vo svoj prospech a kašlú na ľudí v trabloch, nie je novinka. Dejiny sú plné príkladov a ľudská prirodzenosť je už raz taká. Vie ma však dojať, keď stretnem ľudí, a stretávam ich pomerne často, ktorí v sebe nesú étos Novembra 89 napriek tomu, že vtedy ešte neboli na svete.
A napokon celkom osobne: Pre moje vnúčatá – z hľadiska ich vnímania – je November 89 historická udalosť minimálneho významu. Pre moje deti je to významná historická udalosť, jedna z mnohých. Pre mňa je to možno najdôležitejšie obdobie života, teda vedľa detí a vnúčat.
Ja sám som v cieľovej rovinke a svoj život som prijal aj so všetkými prehrami. Za mnohé som dokonca vďačný. Bol to akčný život a snažil som sa ho prežiť dôstojne.
Vyšlo v .týždni 11.11.2022