Epigenetické výskumy hovoria jasnou rečou: traumy sú (medzigeneračne) prenosné do tretej generácie. V tej druhej a tretej dokonca mocnejšie ako v tej, ktorá bola priamo zasiahnutá.
Empirický materiál poskytla v prvom slede generácia preživších holokaust.
Genocídy sa podieľajú na prenose tráum masovo, dalo by sa povedať, že epidemicky. Mať v populácii nadkritické množstvo traumatizovaných ľudí formuje verejnú mienku, ducha doby, nielen prenosom z rodičov na deti a vnúčatá, ale aj širšie – mimo rodinný okruh.
Aktuálne, a v priamom prenose, prežívame genocídu na Ukrajine v dôsledku ruskej agresie. Predtým to bol v našom geopoliticky blízkom okolí napríklad Balkán. Genocídy Arménov, Kurdov, Jezídov, Rohingov... sme si akosi nevšímali. Sú geopoliticky príliš vzdialení? A čo naši Rómovia?
Každopádne riešenie tohto problému leží na stole a svojím záberom presahuje možnosti psychiatrov a psychológov, ktorí sa venujú individuálnej diagnostike a terapii. Čo s tým? Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa k problému konkrétne staviame. Konkrétne!
Vzdor je jedna z možností, ako čeliť negatívnym dôsledkom šírenia traumatického prenosu. Povedal som, jednou z možností – myslím vzdor aktívny. Aktívny preto, že za stolom, či v krčme je „pasívny aktivista“ každý druhý. O významnej časti politikov ani nehovoriac.
Aktivita v tomto prípade spočíva v osobných postojoch a činoch (postaviť sa nepriateľovi). Dostať sa do prvej línie vzdoru však predpokladá osobnostné vlastnosti – charizma, vecná znalosť témy, viera v zmysluplnosť takejto misie a patričnú mentálnu (často aj fyzickú) vybavenosť.
Hovorím o priamej akcii. Hlavne však o takých, ktorí sú schopní postaviť sa do jej čela. Poznávacím znamením je emócia, ktorú šíria – emócia pozitívna (nedeštruktívna), podporená silou („nenastavím druhú tvár!“) a príbehom (hrdina/hrdinka s čistým štítom).
Nehovorím do vzduchu. Stačí si pozrieť a vypočuť hlavné posolstvá nedávnych davových vystúpení, napríklad z Košíc, Bratislavy, Prahy. „Duch davu“ je evidentný, iba témy a úhlavný nepriateľ sa menia – EÚ, NATO, USA, migranti, sankcie proti Rusku, vakcíny proti covidu, klimatický „terorizmus“...
Ukazovať prstom na tento, čoraz mohutnejší, trend v bezpečnom zákryte je nanič. Zmysel majú: 1. fyzická konfrontácia (protiakcie), 2. dialóg „cez ploty“ (spory argumentov), 3. politický tlak (s oporou v práve) a 4. morálny apel (prostredníctvom autorít, alebo, keď chcete, morálnych celebrít).
O vzdore, ako priamej akcii, vo všetkých jej formách, pri sebaobrane pred agresiou a násilím, sa v „našich kruhoch“ hovorí pošepky. Je to však – ako si myslím – jedna z ciest, ako riešiť kolektívne traumy. A jedna z ciest ako preťať bludný kruh opakujúcich sa repríz niektorých spoločenských pohrôm.
Post scriptum
Text som poslal do Denníka N (bez jazykovej redakcie).
Genocídy sa podieľajú na prenose tráum masovo, dalo by sa povedať, že epidemicky. Mať v populácii nadkritické množstvo traumatizovaných ľudí formuje verejnú mienku, ducha doby, nielen prenosom z rodičov na deti a vnúčatá, ale aj širšie – mimo rodinný okruh.
Aktuálne, a v priamom prenose, prežívame genocídu na Ukrajine v dôsledku ruskej agresie. Predtým to bol v našom geopoliticky blízkom okolí napríklad Balkán. Genocídy Arménov, Kurdov, Jezídov, Rohingov... sme si akosi nevšímali. Sú geopoliticky príliš vzdialení? A čo naši Rómovia?
Každopádne riešenie tohto problému leží na stole a svojím záberom presahuje možnosti psychiatrov a psychológov, ktorí sa venujú individuálnej diagnostike a terapii. Čo s tým? Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa k problému konkrétne staviame. Konkrétne!
Vzdor je jedna z možností, ako čeliť negatívnym dôsledkom šírenia traumatického prenosu. Povedal som, jednou z možností – myslím vzdor aktívny. Aktívny preto, že za stolom, či v krčme je „pasívny aktivista“ každý druhý. O významnej časti politikov ani nehovoriac.
Aktivita v tomto prípade spočíva v osobných postojoch a činoch (postaviť sa nepriateľovi). Dostať sa do prvej línie vzdoru však predpokladá osobnostné vlastnosti – charizma, vecná znalosť témy, viera v zmysluplnosť takejto misie a patričnú mentálnu (často aj fyzickú) vybavenosť.
Hovorím o priamej akcii. Hlavne však o takých, ktorí sú schopní postaviť sa do jej čela. Poznávacím znamením je emócia, ktorú šíria – emócia pozitívna (nedeštruktívna), podporená silou („nenastavím druhú tvár!“) a príbehom (hrdina/hrdinka s čistým štítom).
Nehovorím do vzduchu. Stačí si pozrieť a vypočuť hlavné posolstvá nedávnych davových vystúpení, napríklad z Košíc, Bratislavy, Prahy. „Duch davu“ je evidentný, iba témy a úhlavný nepriateľ sa menia – EÚ, NATO, USA, migranti, sankcie proti Rusku, vakcíny proti covidu, klimatický „terorizmus“...
Ukazovať prstom na tento, čoraz mohutnejší, trend v bezpečnom zákryte je nanič. Zmysel majú: 1. fyzická konfrontácia (protiakcie), 2. dialóg „cez ploty“ (spory argumentov), 3. politický tlak (s oporou v práve) a 4. morálny apel (prostredníctvom autorít, alebo, keď chcete, morálnych celebrít).
O vzdore, ako priamej akcii, vo všetkých jej formách, pri sebaobrane pred agresiou a násilím, sa v „našich kruhoch“ hovorí pošepky. Je to však – ako si myslím – jedna z ciest, ako riešiť kolektívne traumy. A jedna z ciest ako preťať bludný kruh opakujúcich sa repríz niektorých spoločenských pohrôm.
Post scriptum
Text som poslal do Denníka N (bez jazykovej redakcie).