Populizmus sa zväčša chápe ako antiintelektualizmus. „Ľudu“ sa jednoducho zdá, že tí intelektuáli žijú vo vežiach zo slonoviny a veci „obyčajného života“ majú buď v paži, alebo sú od nich na míle vzdialení a nerozumejú im.
„Ľud“ (keď také čosi vôbec existuje) sa mýli – aj my sme občania. A ako už to chodí, aj medzi nami sú praštenci, nedovzdelanci, pomýlenci... Skvelý sociológ, dnes už nebohý, Milan Petrusek, intelektuál do morku kosti, vo Veľkom sociologickom slovníku píše: „Intelektuál sice bývá zároveň příslušníkem inteligence, není to však totéž, protože intelektuál nemusí nutně být vysokoškolák (akademik), ani pracovat v odpovídajícím zaměstnání. Obvykle se charakterizuje nadprůměrnou schopností slova, mluveného i psaného, snahou o originalitu, jistou nezávislostí a kritičností, ochotou vyjadřovat se o závažných otázkách srozumitelně a hlavně přitažlivě. Intelektuál ovšem také nenese za nic odpovědnost a může mít sklon k vytváření a šíření ideologií, včetně totalitních. Vcelku mívají intelektuálové sklon spíše k levici, ke kritice moci, poměrů, a podobně.“
„Ľudový“ antiintelektualizmus je kolektívna averzia k inakosti, za ktorou sa skrýva averzia k mudrovaniu, „práci v teple“, odtrhnutosti od „obyčajných ľudí“. V krízových situáciách sú to však často práve intelektuáli, ktorí sa ocitajú v prvej línii, pretože sú charakteristickí „…nadprůměrnou schopností slova, mluveného i psaného, snahou o originalitu, jistou nezávislostí a kritičností, ochotou vyjadřovat se o závažných otázkách srozumitelně a hlavně přitažlivě…“ (viď Petrusek vyššie) a tieto svoje vlastnosti aktívne prejavujú.
Nehovorím o typickom aktivizme, ktorý provokuje verejný záujem o dôležité spoločenské témy. Na to treba mať náturu. Hovorím o úplne prirodzenom „vedľajšom“ produkte občianskeho života. Pre spoločenského vedca, spisovateľa, publicistu... by to mala byť schopnosť komunikovať s verejnosťou tak, aby aj po dvadsiatich štyroch hodinách ľudia vedeli, že čosi čítali a zdvihli zadky zo stoličiek. Pre učiteľa schopnosť formovať charaktery žiakov, pre umelca, filozofa, duchovných vodcov, vystúpiť z bezpečia odborných a privátnych komunít s osobným nasadením a rizikom. V krízových situáciách manna z neba.
Diskusie o prežití ľudstva, o smerovaní evolúcie civilizácií a kultúr v časoch, keď stačí škrtnúť zápalkou a svet je v plameňoch plus podpaľačov je inflácia, prestáva byť nezáväzným rozprávaním. Nemalo by byť vrcholom evolúcie ľudských bytostí práve duchovno a umenie? V pozitívnom, nedeštruktívnom, význame týchto slov? Takýchto vodcov potrebujeme, a nie rozsievačov hnoja.
Racionálne poznávanie, obľúbená oblasť sebarealizácie intelektuálov, až potom? Nemala by byť tvorba nástrojov, ako pochopiť, uchopiť a „ovládať“ svet javov, ľudí, vzťahov a vecí na prvom mieste? Nie – pretože nedeštruktívne „ovládanie“ chce patričnú duchovnú a umeleckú kreativitu, vzdelanosť, osobnostnú výbavu... No vidíte, nehovorím vám to odjakživa? povie „pravoverný“ kresťan, Žid, moslim... (vrátane pravoverných vyznávačov politických ideológií). No jasne, že hovoríš, ale súčasne vztyčuješ prst a hrozíš neveriacim.
Neveriacimi sú, samozrejme, všetci inoverci, pretože pravdu máme my (kresťania, Židia...)! O akej pravde hovoríš? O pravde, ktorá vydeľuje, vyčleňuje, separuje..., napríklad zoči voči globálnym ohrozeniam? No dobre, hovorme teda o tolerantnom spolužití rozmanitých právd. To by snáď evolúcia mohla zvládnuť. Možno s prispením umelej inteligencie, ak do nej my ľudia vložíme zákon, ktorý sformuloval Karel Čapek vo svojom diele RUR pred mnohými desaťročiami. Zhruba znie takto: Budeš slúžiť človeku, jeho rozvoju, jeho kvalite života, až do konca vekov!
Nazad k téme: Rola intelektuála v krízových časoch je na bojisku. V batohu pero, papier (notebook, tablet) a rozčítanú knihu. Ak v boji prejaví vodcovské schopnosti, bude to len dobre. A po boji sa vráti k stolu, za katedru, do laboratória, ateliéru..., a k rodine, ak prežila.
Skončím aktuálne – sme „tu a teraz“ na bojisku, vo vojne? Sme, pretože sme Západ – to je naša vlasť a náš domov. Ruský agresor Putin, a jeho režim, nás definoval ako smrteľného nepriateľa idey Veľkého Ruska. Slovo nás by som mal dať – s ohľadom na posledné výskumy verejnej mienky – do úvodzoviek. No a?
Písané pre Denník N
„Ľudový“ antiintelektualizmus je kolektívna averzia k inakosti, za ktorou sa skrýva averzia k mudrovaniu, „práci v teple“, odtrhnutosti od „obyčajných ľudí“. V krízových situáciách sú to však často práve intelektuáli, ktorí sa ocitajú v prvej línii, pretože sú charakteristickí „…nadprůměrnou schopností slova, mluveného i psaného, snahou o originalitu, jistou nezávislostí a kritičností, ochotou vyjadřovat se o závažných otázkách srozumitelně a hlavně přitažlivě…“ (viď Petrusek vyššie) a tieto svoje vlastnosti aktívne prejavujú.
Nehovorím o typickom aktivizme, ktorý provokuje verejný záujem o dôležité spoločenské témy. Na to treba mať náturu. Hovorím o úplne prirodzenom „vedľajšom“ produkte občianskeho života. Pre spoločenského vedca, spisovateľa, publicistu... by to mala byť schopnosť komunikovať s verejnosťou tak, aby aj po dvadsiatich štyroch hodinách ľudia vedeli, že čosi čítali a zdvihli zadky zo stoličiek. Pre učiteľa schopnosť formovať charaktery žiakov, pre umelca, filozofa, duchovných vodcov, vystúpiť z bezpečia odborných a privátnych komunít s osobným nasadením a rizikom. V krízových situáciách manna z neba.
Diskusie o prežití ľudstva, o smerovaní evolúcie civilizácií a kultúr v časoch, keď stačí škrtnúť zápalkou a svet je v plameňoch plus podpaľačov je inflácia, prestáva byť nezáväzným rozprávaním. Nemalo by byť vrcholom evolúcie ľudských bytostí práve duchovno a umenie? V pozitívnom, nedeštruktívnom, význame týchto slov? Takýchto vodcov potrebujeme, a nie rozsievačov hnoja.
Racionálne poznávanie, obľúbená oblasť sebarealizácie intelektuálov, až potom? Nemala by byť tvorba nástrojov, ako pochopiť, uchopiť a „ovládať“ svet javov, ľudí, vzťahov a vecí na prvom mieste? Nie – pretože nedeštruktívne „ovládanie“ chce patričnú duchovnú a umeleckú kreativitu, vzdelanosť, osobnostnú výbavu... No vidíte, nehovorím vám to odjakživa? povie „pravoverný“ kresťan, Žid, moslim... (vrátane pravoverných vyznávačov politických ideológií). No jasne, že hovoríš, ale súčasne vztyčuješ prst a hrozíš neveriacim.
Neveriacimi sú, samozrejme, všetci inoverci, pretože pravdu máme my (kresťania, Židia...)! O akej pravde hovoríš? O pravde, ktorá vydeľuje, vyčleňuje, separuje..., napríklad zoči voči globálnym ohrozeniam? No dobre, hovorme teda o tolerantnom spolužití rozmanitých právd. To by snáď evolúcia mohla zvládnuť. Možno s prispením umelej inteligencie, ak do nej my ľudia vložíme zákon, ktorý sformuloval Karel Čapek vo svojom diele RUR pred mnohými desaťročiami. Zhruba znie takto: Budeš slúžiť človeku, jeho rozvoju, jeho kvalite života, až do konca vekov!
Nazad k téme: Rola intelektuála v krízových časoch je na bojisku. V batohu pero, papier (notebook, tablet) a rozčítanú knihu. Ak v boji prejaví vodcovské schopnosti, bude to len dobre. A po boji sa vráti k stolu, za katedru, do laboratória, ateliéru..., a k rodine, ak prežila.
Skončím aktuálne – sme „tu a teraz“ na bojisku, vo vojne? Sme, pretože sme Západ – to je naša vlasť a náš domov. Ruský agresor Putin, a jeho režim, nás definoval ako smrteľného nepriateľa idey Veľkého Ruska. Slovo nás by som mal dať – s ohľadom na posledné výskumy verejnej mienky – do úvodzoviek. No a?
Písané pre Denník N