Základné tézy sú: 1) Kúsok za našimi hranicami je vojna, čiže je to aj naša vojna, 2) Myslieť v tejto situácii na kolaboráciu s agresorom alebo nebodaj na teplotu v obývačke a podobne, je kolaborácia s agresorom, 3) kolaboranti v čase vojny sú nepriatelia štátu.
Bodka.
Predstava, že sa občania v uliciach budú konfrontovať s: 1) davom kolaborantov, 2) davom hlupákov, alebo s 3) ľuďmi, ktorí cítia, mnohí oprávnene, existenčnú a existenciálnu úzkosť, je absurdná. Treba sa konfrontovať s iniciátormi „revolty“, ktorá ide proti záujmom štátu. Tvrdo a nadoraz.
Tvrdo a nadoraz v predčasných voľbách, ktoré sú na spadnutie. Znechutenie z politiky je motivácia, a nie povel vykašlať sa na to. Mali sme roky šancu na spoznávanie charakterov. Podľa skutkov ich poznáte, a nie podľa hereckých výkonov pred kamerami.
Slovenská, česká..., skúsenosť hovorí, že iniciátori protivládnych demonštrácií sú osobne zainteresovaní. Niektorí hrozbou trestu za kriminálne delikty, iní za svoju náklonnosť k deštruktívnym mýtom, a v neposlednom rade za svoju hamížnosť, čiže kvôli profitom.
Kto iný, ako médiá v teréne, by mal odkrývať konkrétne príbehy v pozadí? Odkrývať s porozumením. Veď mnohým z ľudí davu chýba to základné – vnímavé ucho, podaná ruka, láskavosť, súcit... Dialóg je medzi mnou a tebou, face to face. Úzky profil.
Hlavne však: Ako sa teda konfrontovať masívne a bez násilia? Prvé, čo napadne ľudí, ako som sám, je: Existuje ešte Za slušné Slovensko? Existujú ešte ľudia z Novembra 89, ktorí nestratili kredit? Existuje ešte nadkritický počet takých, ktorí majú jasno, že sme hodnotami a životným štýlom Západ?
Áno, áno, áno, existujú. Treba však vedieť, že duch doby nie je mana z neba, ale výzva do akcie. Práve tu a práve teraz sa pozeráme do zrkadla. Každý sám za seba.
Vidieť dvadsiateho septembra kade tade opäť ľudí Za slušné Slovensko, ktorých netreba zvážať špeciálnymi autobusmi, by bolo skvelé. Podobne v kluboch počúvať kapely s jasným posolstvom – od pankáčskych až po sláčiky. A rozprávať sa. Čosi ako festival Pohoda celoplošne.
Možno nie je pekný pohľad na to, čo uvidíme v zrkadle. Parafráza na biblické: „podľa skutkov poznáte ma,“ sedí. Sedí však aj výsostne ľudská schopnosť sebareflexie. Hovorí sa tomu aj aktívne sociálne učenie. A kedy bude najbližšia príležitosť formovať ducha našej doby?
Alebo jednoznačnejšie: Chceme sa s nepriateľmi konfrontovať, až keď u nás vzniknú „filtračné tábory“? Ukrajinci ukázali cestu. Boli pripravení! Vieme, že aj presvedčený pacifista nemôže hlásať mier, keď mu vraždia a znásilňujú blízkych? Sme pripravení bojovať? Mali by sme byť.
Sme tvorcovia ducha doby, ktorá prichádza. Keď do jeho základov uložíme lokajskú poddajnosť pod maskou bludu, podľa ktorého „naše srdcia bušia na Východe“, či podobného nezmyslu, sme v civilizačnej pasci. Ešte raz a možno naposledy.
Písané pre Denník N
Predstava, že sa občania v uliciach budú konfrontovať s: 1) davom kolaborantov, 2) davom hlupákov, alebo s 3) ľuďmi, ktorí cítia, mnohí oprávnene, existenčnú a existenciálnu úzkosť, je absurdná. Treba sa konfrontovať s iniciátormi „revolty“, ktorá ide proti záujmom štátu. Tvrdo a nadoraz.
Tvrdo a nadoraz v predčasných voľbách, ktoré sú na spadnutie. Znechutenie z politiky je motivácia, a nie povel vykašlať sa na to. Mali sme roky šancu na spoznávanie charakterov. Podľa skutkov ich poznáte, a nie podľa hereckých výkonov pred kamerami.
Slovenská, česká..., skúsenosť hovorí, že iniciátori protivládnych demonštrácií sú osobne zainteresovaní. Niektorí hrozbou trestu za kriminálne delikty, iní za svoju náklonnosť k deštruktívnym mýtom, a v neposlednom rade za svoju hamížnosť, čiže kvôli profitom.
Kto iný, ako médiá v teréne, by mal odkrývať konkrétne príbehy v pozadí? Odkrývať s porozumením. Veď mnohým z ľudí davu chýba to základné – vnímavé ucho, podaná ruka, láskavosť, súcit... Dialóg je medzi mnou a tebou, face to face. Úzky profil.
Hlavne však: Ako sa teda konfrontovať masívne a bez násilia? Prvé, čo napadne ľudí, ako som sám, je: Existuje ešte Za slušné Slovensko? Existujú ešte ľudia z Novembra 89, ktorí nestratili kredit? Existuje ešte nadkritický počet takých, ktorí majú jasno, že sme hodnotami a životným štýlom Západ?
Áno, áno, áno, existujú. Treba však vedieť, že duch doby nie je mana z neba, ale výzva do akcie. Práve tu a práve teraz sa pozeráme do zrkadla. Každý sám za seba.
Vidieť dvadsiateho septembra kade tade opäť ľudí Za slušné Slovensko, ktorých netreba zvážať špeciálnymi autobusmi, by bolo skvelé. Podobne v kluboch počúvať kapely s jasným posolstvom – od pankáčskych až po sláčiky. A rozprávať sa. Čosi ako festival Pohoda celoplošne.
Možno nie je pekný pohľad na to, čo uvidíme v zrkadle. Parafráza na biblické: „podľa skutkov poznáte ma,“ sedí. Sedí však aj výsostne ľudská schopnosť sebareflexie. Hovorí sa tomu aj aktívne sociálne učenie. A kedy bude najbližšia príležitosť formovať ducha našej doby?
Alebo jednoznačnejšie: Chceme sa s nepriateľmi konfrontovať, až keď u nás vzniknú „filtračné tábory“? Ukrajinci ukázali cestu. Boli pripravení! Vieme, že aj presvedčený pacifista nemôže hlásať mier, keď mu vraždia a znásilňujú blízkych? Sme pripravení bojovať? Mali by sme byť.
Sme tvorcovia ducha doby, ktorá prichádza. Keď do jeho základov uložíme lokajskú poddajnosť pod maskou bludu, podľa ktorého „naše srdcia bušia na Východe“, či podobného nezmyslu, sme v civilizačnej pasci. Ešte raz a možno naposledy.
Písané pre Denník N