Rusko prehráva na Ukrajine. Prehrať však nemôže, pretože následný dominový efekt by mohol mať (!) apokalyptické dopady. Pud sebazáchovy velí Kremelskému režimu premenovať špeciálnu vojenskú operáciu za vojnu proti dekadentnému Západu a vyhlásiť mobilizáciu.
Scenár mnohopočetných obetí mladých mužov na fronte, žien a detí v zázemí je realistický na oboch stranách konfliktu.
V pozadí sa medzičasom (asi) formuje squadra nových mocenských elít pre postputinovskú éru. Budú poskladané zo stávajúceho okruhu vplyvných aktérov. Ich prvoradým záujmom bude vycúvať z vojenského konfliktu a zachrániť, čo sa dá. Predovšetkým celistvosť RF, zvyšky sféry vplyvu a majetky. Za účasti spojencov Ukrajiny z EÚ, USA a NATO sa potom podpíšu mierové dohody.
Najbližšie desaťročia bude obnovovaná spustošená Ukrajina, doplňované zbrojné potenciály a bude eskalovať atmosféra vzájomných rusko – ukrajinských animozít. Vyhrotený nacionalizmus dostane nový impulz, vyrastú dve, alebo tri, generácie detí, ktoré epigenetickým prenosom podedia traumu svojich predkov. „Chvenie“ zasiahne nie len najbližších susedov Ukrajiny, ale aj globálny priestor.
Vedomie, že sme pobývali kúsok od epicentra vojny umocní v nadkritickom počte ľudí existenčnú a existenciálnu úzkosť a iracionálny hnev. V takejto atmosfére sa dostávajú do vodcovských pozícií ľudia trojakého typu: 1. rôzne klony nacionálno-socialistickej ideológie , 2. ľudia s osobnostnou poruchou, alebo 3. vodcovia, ktorí dokážu zmobilizovať ľudí k obetiam za dobrú vec.
Svet, v ktorom sa dá žiť ako tak slobodne a dôstojne vyžaduje tých tretích. Už aj zbežný pohľad na súčasné politické elity tam, kde situáciu trochu poznám, napovedá, že tento typ vodcov je úzky profil. Presnejšie: žiadneho takého nevidím. V mierových časoch je to tak normálne. V mierových časoch však nežijeme a treba dúfať, že situácia si nájde svojich hrdinov.
Príklad Slovensko: Vládna kríza v situácii prezretých spoločenských problémov (vojny kade tade, klíma, demografické trendy...) z ktorých väčšina má globálny charakter. Kto v tejto situácii dokáže získať dostatočnú silu pre obranu pred hrozbami? Krízový manažér(ka) s charizmou, globálnym nadhľadom, citom pre lokálne voličstvo a univerzálnu ľudskosť. Čosi ako Johanka z Arku.
Myslím to vážne. Láskavosť a súcit nepatria medzi typicky mužské vlastnosti. Ani altruizmus a schopnosť empatie. Pohľad na politikov mečiarovského, klausovského, gašparovičovského, zemanovského, ficovského, babišovského, matovičovského, kotlebovského, okamurovského formátu spôsobuje zimomriavky, smútok a hanbu. To nie je dobrá emócia v zápase o dôstojné prežívanie.
A prečo o týchto trivialitách vôbec píšem? Obraciam sa k takým, ako som sám, aby som sa cítil menej osamelý. Pocitom príslušnosti k spoločenstvu podobných si posilňujem osobnú imunitu. Hlavne sa však hlásim do akcie. Tou je, v mojom veku a s mojimi možnosťami, aj písanie. Hlavne však schopnosť a vôľa podieľať sa na šírení nádeje, napriek temnej životnej skúsenosti.
Písané pre Denník N (bez redakčnej úpravy)
V pozadí sa medzičasom (asi) formuje squadra nových mocenských elít pre postputinovskú éru. Budú poskladané zo stávajúceho okruhu vplyvných aktérov. Ich prvoradým záujmom bude vycúvať z vojenského konfliktu a zachrániť, čo sa dá. Predovšetkým celistvosť RF, zvyšky sféry vplyvu a majetky. Za účasti spojencov Ukrajiny z EÚ, USA a NATO sa potom podpíšu mierové dohody.
Najbližšie desaťročia bude obnovovaná spustošená Ukrajina, doplňované zbrojné potenciály a bude eskalovať atmosféra vzájomných rusko – ukrajinských animozít. Vyhrotený nacionalizmus dostane nový impulz, vyrastú dve, alebo tri, generácie detí, ktoré epigenetickým prenosom podedia traumu svojich predkov. „Chvenie“ zasiahne nie len najbližších susedov Ukrajiny, ale aj globálny priestor.
Vedomie, že sme pobývali kúsok od epicentra vojny umocní v nadkritickom počte ľudí existenčnú a existenciálnu úzkosť a iracionálny hnev. V takejto atmosfére sa dostávajú do vodcovských pozícií ľudia trojakého typu: 1. rôzne klony nacionálno-socialistickej ideológie , 2. ľudia s osobnostnou poruchou, alebo 3. vodcovia, ktorí dokážu zmobilizovať ľudí k obetiam za dobrú vec.
Svet, v ktorom sa dá žiť ako tak slobodne a dôstojne vyžaduje tých tretích. Už aj zbežný pohľad na súčasné politické elity tam, kde situáciu trochu poznám, napovedá, že tento typ vodcov je úzky profil. Presnejšie: žiadneho takého nevidím. V mierových časoch je to tak normálne. V mierových časoch však nežijeme a treba dúfať, že situácia si nájde svojich hrdinov.
Príklad Slovensko: Vládna kríza v situácii prezretých spoločenských problémov (vojny kade tade, klíma, demografické trendy...) z ktorých väčšina má globálny charakter. Kto v tejto situácii dokáže získať dostatočnú silu pre obranu pred hrozbami? Krízový manažér(ka) s charizmou, globálnym nadhľadom, citom pre lokálne voličstvo a univerzálnu ľudskosť. Čosi ako Johanka z Arku.
Myslím to vážne. Láskavosť a súcit nepatria medzi typicky mužské vlastnosti. Ani altruizmus a schopnosť empatie. Pohľad na politikov mečiarovského, klausovského, gašparovičovského, zemanovského, ficovského, babišovského, matovičovského, kotlebovského, okamurovského formátu spôsobuje zimomriavky, smútok a hanbu. To nie je dobrá emócia v zápase o dôstojné prežívanie.
A prečo o týchto trivialitách vôbec píšem? Obraciam sa k takým, ako som sám, aby som sa cítil menej osamelý. Pocitom príslušnosti k spoločenstvu podobných si posilňujem osobnú imunitu. Hlavne sa však hlásim do akcie. Tou je, v mojom veku a s mojimi možnosťami, aj písanie. Hlavne však schopnosť a vôľa podieľať sa na šírení nádeje, napriek temnej životnej skúsenosti.
Písané pre Denník N (bez redakčnej úpravy)