Fúga smrti, ikonická „holokaustová“ báseň Paula Celana mi už roky nedá pokoj. Myslím konkrétne jej refrén ((preklad Jána Štrassera a Petra Zajaca publikované v: Vertigo, 3/2019, s. 14):

Čierne mlieko brieždenia pijeme ho večer
pijeme ho na obed ráno pijeme ho v noci
pijeme a pijeme



Čierne mlieko? To bude metafora toho temna, hrôzy, tmy…, povedal som si po prvom prečítaní.

Asociatívne myslenie: Naša mama sa dostala do deportácií (cez Sereď do Terezína) v pokročilom tehotenstve na sklonku vojny (1944). V Terezíne, kde som sa narodil, ma kojila. Bielym mliekom. Na vedľajšej posteli jej kamarátka nemala mlieko žiadne a mamka kojila dve deti naraz. Všetci sme prežili.

Dodatočná intuícia: biela a čierna, dobro a zlo, svetlo a tma, moja mama a tvoja mama…, ale aj naše, individuálne i kolektívne, duše (Gustave Le Bon, Sigmund Freud), ja a môj tieň (Carl Gustav Jung)...

Počas vianočných sviatkov 2019 som, motivovaný skladateľom a muzikantom Mirom Tóthom, napísal text Tvoja mama a publikoval som ho prvá raz tu: ((https://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=856). Tvoja mama preto, že takých bolo, je a bude veľa. Úvodná sloka znela:

Svetlo a tma je tvoja duša.
Ste spolu ráno, cez deň i v noci.
Svetlo a tma.


Miro Tóth v tom čase pracoval na skladbe Black Angels Songs, venovanej naším rodičom, hlavne otcovi, ktorého zavraždili na konci vojny, počas pochodu smrti zo Sachsenhausenu. Pätnásta repríza skladby zaznela na festivale Pohoda 2022 pred zaplneným hľadiskom a bolo to silné.

V sile zdieľania nedeštruktívnych emócií je nádej, že svetlo neprevalcuje tma, dobro neprevalcuje zlo. Peripetie individuálnych životov, verzus „veľké“ dejiny a ich vývrtky, genetický a kultúrny prenos, komunikácia naprieč generáciami, komunitami, kultúrami a civilizáciami, je cesta.

Čierne mlieko existuje i neexistuje. Záleží na tom, kto sa pýta a kto odpovedá. Báseň Fúga smrti existuje. Pre mňa existuje ako metafora na údel predkov, ktorý nás sprevádza a je jedno, či vedome, alebo v hĺbkach individuálneho, či kolektívneho nevedomia.

Svetlo a tma sú naše duše.
Sme spolu ráno, cez deň i v noci,
pokiaľ nezabudneme.


Nezabudnúť je podstatné. Mýty, legendy, symboly a rituály, i veda a umenie, udržujú pamäť. A nejde len o holokaust Židov, ale aj o genocídy pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, Kanady, Austrálie… Arménov, Rómov… Ukrajincov.

Pamäť a kreativita sú nádej, že ľudia dokážu čeliť vlastnej deštruktivite. Spoločne a súčasne každý jednotlivec ako vie, chce a môže. Slovo nádej implikuje vieru, ktorá nemusí byť iba náboženská, pokiaľ je dialogická a nenásilná. V takom prípade je jej konkrétne pomenovanie druhoradé.

Text som napísal pre Denník N.

Post Scriptum
7. septebra o 18.00 bude v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave (Laurintská ulica č.2) čítanie mien obetí holokaustu. Počas akcie zaznie aj skladba Miroslava Tótha a Dystopic Requiem Quartet "Black Angels Songs"